Jeho životom boli góly. Nesmrteľný strelec Adamec ich už dáva v nebi

26.12.2018 16:14
Jozef Adamec
Jozef Adamec (vpravo) počas prípravy na zápas. Autor:

Mojím životom boli góly, uviedol v úvode svojej životopisnej knihy Hatrlo najchýrnejší slovenský futbalový strelec Jozef Adamec.

Jeden z najslávnejších slovenských i československých futbalistov ich dal množstvo. Jeden krajší ako druhý. Ale najpamätnejším sa stal jeho výnimočný kúsok 23. júna 1968, keď strelil hetrik do siete Brazílie na bratislavskom Tehelnom poli. Vďaka jeho trom gólom vyhralo Československo (3:2).

Keď oslavoval sedemdesiatku, futbalový kráľ Pelé mu poslal posolstvo: „To, že ste strelili Brazílii tri góly v jednom zápase, je naozaj výnimočná vec a garantuje hráčovi futbalovú nesmrteľnosť.“

Pozemská púť, žiaľ, netrvá večne. Chýrny kanonier už strieľa góly v nebeskej jedenástke hviezd. Na Štedrý deň podľahol v trnavskej nemocnici ťažkej chorobe.

Sedemnásť ligových rokov kráľa kanonierov

Narodil sa vo Vrbovom, ale jeho meno sa navždy spojilo s Trnavou a s jej najkrajšími futbalovými rokmi. Vojenčil síce v jedinečnom tíme pražskej Dukly, stretol sa v ňom s takými futbalovými bohatiermi, akými boli Masopust, Pluskal či Novák, chvíľu si zahral aj v konkurenčnom bratislavskom Slovane, ale čo dokázala legendárna „desina“ v trnavskom Spartaku, to sa nepodarilo nikomu inému.

Bol uznávaným šéfom skvelého mužstva, ktoré vybudoval tréner Anton Malatinský a ktoré patrí medzi najúspešnejšie v československej futbalovej histórii.

Dvere trnavskej šatne prvý raz otvoril v decembri 1958. Z Vrbového do Spartaka prišiel Hatrlo, ako znela jeho prezývka – pod ňou je vo futbalovom svete známy – za nový, poctivý zimný kabát. Šestnásťročnému talentovanému mladíkovi sa náramne hodil, pretože udreli tuhé mrazy. Na koncoročný zájazd do Sýrie a Libanonu ešte s mužstvom neletel, ale od januára už zarezával s ostatnými.

Jozef Adamec v apríli tohto roku s dresom, v...
Jozef Adamec v apríli tohto roku s dresom, v ktorom nastúpil v pamätnom zápase proti Brazílii na Tehelnom poli v roku 1968. Autor: Ján Kráľ

Jeho kariéra nabrala veľké obrátky. Necelý mesiac po 17. narodeninách si odkrútil ligovú premiéru. Nastúpil na štvrťhodinku zápasu s RH Brno. Mimochodom, s Brnom končil aj ligovú púť – po vyše 17 rokoch 1. októbra 1976. Na svoj prvý ligový gól čakal dva mesiace – strelil ho do siete ČH Bratislava. Keď sa lúčil s domácou scénou, mal na konte 383 zápasov a 170 gólov. Štyri razy ho vyhlásil za kráľa ligových strelcov.

Vojak Varšavskej zmluvy na Brodwayi

Vážil si, že mohol pôsobiť vo vynikajúcom trnavskom mužstve, zaň dal podstatnú väčšinu svojich ligových gólov – 138 (17 ich strelil v Dukle, 15 v Slovane).

„Bol som hrdý, že si obliekam trnavský dres. Chodil som z rodného Vrbového na futbal do Trnavy už ako chlapec, obdivoval som hráčov i neskoršieho trénera Malatinského. A netrvalo dlho a stal som sa jedným z nich. To bolo pre mňa niečo fantastické,“ spomínal.

Rád sa vracal aj k pôsobeniu v Prahe, z ktorej sa ako najmladší hráč prebojoval do nominácie na MS 1962 v Čile. Na šampionáte odohral tri stretnutia a pričinil sa o zisk fantastickej striebornej medaily (o osem rokov sa zúčastnil aj na MS v Mexiku).

Dva roky v Dukle mu vo futbalovom raste veľmi pomohli. Nástup do rovnošaty v roku 1961 bol kuriózny.

„Hlásil som sa v kasárňach, prespal na ošetrovni a hneď na druhý deň ráno letel s mužstvom do New Yorku na významný turnaj – Americký pohár. Strávili sme tam šesť týždňov. Bol som jediný vojak Varšavskej zmluvy, ktorý si odkrútil prijímač na Brodwayi. Bývali sme na Manhattane a chodili trénovať do Central Parku. To bolo v tom čase naozaj čosi nevídané,“ krútil ešte aj po mnohých rokoch nechápavo hlavou.

Jozef Adamec páli na bránku Brazílie v...
Jozef Adamec páli na bránku Brazílie v legendárnom zápase, v ktorom dal tri góly. Vľavo Brito, vpravo kapitán Carlos Alberto. Autor: Archív Jozefa Adamca

Do kaviarne Vltava chodil na Gotta

Na prijatie v Prahe sa nemohol sťažovať.

„V Dukle boli vynikajúci hráči, hneď mi dovolili, že im môžem tykať… Rád spomínam aj na výborného trénera Vejvodu. On a najmä Anton Malatinský v Trnave mi dali najviac. V Prahe som zažil aj pekný mimofutbalový život. Najmä so spoluhráčom Rudom Kučerom som chodil do slávnej kaviarne Vltava, kde spievali Karel Gott, Milan Chladil, Karel Hála a ďalší. Mali sme neďaleko pódia rezervovaný stôl. V tíme bola nielen výnimočná futbalová, ale aj slušná, disciplinovaná partia. Aj ja som tam sekal dobrotu.“

S Duklou získal dva tituly a spolu s piatimi trnavskými ich má na konte sedem – to sa nepodarilo nijakému inému slovenskému futbalistovi.

Keď sa vrátil z vojenčiny, Trnava bojovala v druhej lige o postup. Pomohol jej k návratu medzi elitu a potom využil ponuku zo Slovana a viac ako rok strávil na Tehelnom poli. V belasom drese toho veľa nenahral. Prenasledovali ho zranenia a odpykával si aj tresty za tri vylúčenia. Utvoril však aj výnimočný rekord československej li­gy.

Belasí zdolali Třinec 8:0 a Adamec strelil v jednom súboji šesť gólov! Ťahalo ho to však späť do Trnavy, kde sa rodilo veľké mužstvo. Tréner Malatinský zvolal najskúsenejších hráčov a pýtal sa ich, či budú mať niečo proti tomu, aby sa vrátil. „Tonibáči, nech sa Hatrlo vráti domov, s ním budeme silnejší,“ rozhodla rada starších.

Futbalová legenda Jozef Adamec.
Futbalová legenda Jozef Adamec. Autor: Ľuboš Pilc, Pravda

Enfant terrible neznášal prehry

V januári 1966 už znova patril k „bílím andelom“. A potvrdilo sa, že s ním sila mužstva stúpla. Plný trnavský štadión ho na jar vítal obrovským transparentom: Populárny Hatrlo opäť medzi nami!

O dva roky Spartak oslavoval prvý titul a o tri bojoval s Ajaxom Amsterdam v semifinále Európskeho pohára majstrov (Liga majstrov) a len o vlások mu ušiel postup do finále. Adamec okrem toho nastúpil štyri razy vo štvrťfinále najprestížnejšej súťaže – dva razy v trnavskom, dva razy v pražskom drese Dukly.

Štyri razy získal Československý pohár. V roku 1967 sa o ňom rozhodovalo vo finále so Spartou v jedenástkovom rozstrele. Všetky penalty strieľal jeden hráč. Nezaváhal ani raz – päťkrát prekonal brankára Krameriusa.

Výpočet jeho úspechov mohol byť ešte výraznejší, aj on neskôr pripustil, že o niektoré prišiel aj svojou nedisciplinova­nosťou.

„Bol som možno zavše zlý muž – ale len pre súperov,“ bránil sa chlap, ktorý ako hráč dostal nálepku enfant terrible československého futbalu. „Pre svoje mužstvo som chcel vždy to najlepšie, podľa toho som sa aj správal. Nenávidel som prehry, zavše som prehnal emócie. Išlo mi vždy o spravodlivosť, ale pripúšťam, že som sa mohol aj mýliť. Provokovali ma, faulovali, nebolo ľahké udržať si nervy. Mal som svoju pravdu, ale platila tá, ktorú mal rozhodca. Niektorí ma nemali radi, už keď sme nastupovali, trčala im z vrecka polovica červenej karty…“

Kariéru ovplyvnil strach z lietania

Na konte mohol mať ešte viac ligových i reprezentačných štartov (v národnom drese nastúpil 44-krát a dal 14 gólov). O góly i zápasy ho oberali vylúčenia a tresty, ktoré dostával. A jeho kariéru ovplyvnil aj strach z lietania. „Musel som absolvovať i pohovory u psychológa, ale nepomohlo mi to.“

Dva razy neodletel na zápasy s reprezentáciou. V lete 1966 tak prišiel o dve stretnutia s Brazíliou a o rok neskôr zdupkal z letiska tesne pred nástupom do lietadla, ktoré viezlo národný tím na kvalifikáciu do Turecka.

Jozef Adamec (vo výskoku) sa s osemnástimi...
Jozef Adamec (vo výskoku) sa s osemnástimi gólmi stal najlepším strelcom ročníka 1967/68, v ktorom Trnava získala prvý majstrovský titul. Autor: TASR, archív

„Chceli ma vtedy poslať za mužstvom vlakom, bola to však dlhá štreka s prestupovaním a do Ankary by som dorazil hodinu pred stretnutím.“

Po skončení kariéry sa stal trénerom, viedol popredné slovenské tímy vrátane Trnavy i Slovana a aj slovenských reprezentantov. Také úspechy ako hráč nikdy nedosiahol, ale jeho rukami prešli desiatky popredných futbalistov.

Najúspešnejší kouč v ére slovenskej samostatnosti Vladimír Weiss tvrdil, že Adamec patril medzi jeho najlepších trénerov a veľa sa od neho naučil.

Hatrlo, na to sa nezabúda

Na konci apríla tohto roku zažil milú slávnosť. Pred derby Trnavy so Slovanom dostal späť pamätný dres, v ktorom nastúpil proti Brazílii. V ňom úradoval nielen svojou povestnou a neomylnou ľavačkou, ale dal gól aj pravou nohou a úplne netradične tiež hlavou. V bielom drese s tradičnou desiatkou a československým štátnym znakom odohral Adamec prvý polčas. Keďže biela a žltá, v ktorej hrali kanárici, splývala, zverenci Jozefa Marka si na druhý polčas vzali červené dresy.

Biely venoval ešte v prestávke bývalému novinárovi Rudovi Procházkovi. Jeho vnuk Tadeáš mu vzácnu pamiatku túto jar vrátil.

„Dať tri góly v národnom drese sa vždy cení, som rád, že ho mám späť,“ prehodil a pohladil dres očami. A hneď aj potvrdil, že si ho nenechá pre seba. „Na novom trnavskom štadióne budujú Sieň slávy a myslím si, že tento dres do nej patrí, venujem ho tam.“

Všetky góly, tie, ktoré kedysi strieľal v rodnej dedine i tie, ktoré dal do siete Brazílie, mu vždy prinášali veľkú radosť. „Najmä preto, lebo tešili fanúšikov. Ďakujem Pánu Bohu, že mi nadelil toľko talentu. Život s gólmi bol čarovný. Nič v mojej kariére neľutujem a nič by som v nej nemenil,“ vravel druhý najlepší slovenský futbalista storočia.

Hatrlo, na tvoje veľké majstrovstvo slovenský futbal nikdy nezabudne.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Jozef Adamec
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
22,7
Karafiát mix v celofáne

Karafiát mix v celofáne

49,99
Sweet ružové ruže a biele frézie

Sweet ružové ruže a biele frézie

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk