Foto: TASR, archív
„Všetci si mysleli, že sa už neskoncentrujeme na posledný súboj,“ spomínal nepísaný šéf trnavského tímu Jozef Adamec.
Bola nedeľa 16. júna nepokojného roku 1968. Presne pred päťdesiatimi rokmi zverenci Antona Malatinského urobili skvelú bodku za víťazným ročníkom. Plzenčanov na ich pôde rozdrvili 7:0.
„A to sme v týždni stále oslavovali. Asi sme pili dobré víno…“ s úsmevom spomínal kapitán Stanislav Jarábek.
Exceloval kráľ Adamec
Málokedy sa stane, že sa aj súperovi fanúšikovia postavia a tlieskajú víťazovi. Trnavské mužstvo v tom čase hralo excelentný futbal, o päť bodov preskočilo silný Slovan a Trenčín, pražské tímy Sparta a Slavia ich mali o sedem menej.
Raritou bol fakt, že na prvých šiestich miestach bolo päť slovenských tímov. Medzi ne sa vtesnala iba štvrtá Dukla Praha. Podobná situácia sa zopakovala už iba raz – o päť rokov neskôr, keď Trnava oslavovala svoj posledný, piaty titul.
Pred plzenským zápasom bola ešte otvorená posledná otázka – kto sa stane kráľom strelcov. Traja muži mali na konte zhodne po 15 gólov: Trnavčan Adamec, ktorý obhajoval korunu z minulého roka a Košičania Scherer a Štrausz. Posledné kolo malo rozhodnúť, kto získa Pohár Práce.
V Plzni bolo po prvom polčase 3:0, ale hlavný kanonier mlčal. Dva razy domáceho brankára Čalouna prekonal Farkaš a raz Martinkovič. V prestávke vládla v šatni pohoda. „Teraz trochu pomôžme Hatrlovi,“ vravel Malatinský hráčom.
Foto: Archív Jozefa Adamca
A Hatrlo, čo bola Adamcova prezývka, predviedol v závere strelecký koncert. Dal hetrik a obhájil streleckú korunu. Bola to jedinečná rozlúčka s trénerom Malatinským, ktorý vybudoval silné mužstvo a dosiahol s ním historický úspech.
„Prekvapil ma výborný výkon, moji zverenci hrali s takou chuťou, akoby o titule nebolo vôbec rozhodnuté. Som rád, že ich môžem odovzdať svojmu nástupcovi v najlepšej forme a pokojne odísť do Admiry Viedeň,“ vravel trnavský mág.
Prvý titul bol najkrajší
Trnavčania sa tešili z titulu už týždeň predtým. Doma bol ich súperom druhý Trenčín a mohol ich ešte ohroziť.
Viac ako dve hodiny pred výkopom bolo hľadisko plné. Tiesnilo sa v ňom vyše 20-tisíc ľudí, ktorí sa chystali na veľký okamih. Trnava vyhrala 2:0 a vybojovala prvý zo svojich piatich federálnych titulov.
„Získal som v Trnave všetkých päť titulov, ale prvý zostane vždy prvý, bol najkrajší, aj sme ho najspontánnejšie prežívali. Štvrtý a piaty už boli všedné, lebo sa čakali,“ tvrdí Adamec.
Na rozhodujúci zápas si pamätá. „Dali sme do trenčianskej siete dva zlepené góly,“ pokračoval. „Podpísal sa pod ne netradičný strelec – Dušan Kabát. Najprv Mojžiš, ktorý vykopával loptu z bránkovej čiary, trafil Kabátov chrbát, od neho lopta putovala do bránky. Potom Dušan zahrával rohový kop, a brankár Rihošek si loptu vrazil do siete.“
Po zápase vtrhli diváci na ihrisko a nosili na pleciach hráčov i architekta trnavských úspechov Malatinského. „Vypukla obrovská eufória, v šatni tieklo šampanské. Tri dni sme oslavovali v trnavských vinárňach,“ popisoval Adamec.
Hráči tušili, že tréner, ktorého všetci volali Tonibáči, vedel o každom ich kroku. Aj vtedy, keď oslavovali titul. „Trnava je malé mesto a nebolo sa kde skryť,“ smeje sa Adamec. „Každý si chcel s nami pripiť, kamaráti, fanúšikovia. Čašník nás vždy rád obslúžil, ale hneď aj trénerovi žaloval. Ten prižmúril oči, ale keď sa prišlo na tréning, muselo sa makať.“
O auto ho obrali ruskí vojaci
Historický triumf si nenechali ujsť ani najvyšší československí politici, ktorí sa na jar 1968 tešili v národe obrovskej popularite. Na čestnej tribúne v rozhodujúcom zápase proti Trenčínu sedel prvý tajomník ÚV KSČ Alexander Dubček či predseda federálnej vlády Oldřich Černík. V bufete na štadióne sa po zápase stretol Dubček s Malatinským, blahoželal mu k triumfu a vyjadril obdiv trnavskej hre.
„Pozorne vás sledujem. Vďaka vašej modernosti ste si titul zaslúžili, preto ste najlepší,“ vravel Dubček.
Potom hostia nazreli aj do šatne. „Bol som 21-ročný chalan,“ spomínal pred rokmi špílmacher tímu Ladislav Kuna. „Túžil som po peknom aute, ale potreboval som naň poukaz a politici sa k nemu mohli dostať. Vravím si, skúsim osloviť Chudíka, ktorý bol aj predsedom SNR. A už som sa za ním hrnul. Mal pre mňa pochopenie. Lacko, môžeš sa spoľahnúť, len musíš mesiac-dva počkať… Skončilo sa to zle. V auguste prišli ruskí vojaci, Chudíka odvolali a s autom som sa mohol rozlúčiť…“
Spartak predstihol dobu, jeho hráči sa stali predstaviteľmi futbalového progresu nielen doma, ale aj v Európe. „Keď nám čosi nevyšlo, v pondelok predpoludním sme sa stretli vo vinárni U čerešni a rozoberali situáciu. Iba my hráči. Až potom sme sa vybrali na štadión,“ približoval Kuna.
Podľa neho sa úspech rodil niekoľko rokov. „Vtedy sa hráči nekupovali, ale vychovávali. Chodili sme na mnohé turnaje do zahraničia, hrali proti Botafogu, Ajaxu, Sportingu Lisabon, tieto zápasy nám najviac dali,“ dodával.
Najväčší pohár bol z cukru
Majstrovský pohár a medaily neprevzali hráči ani 9. júna, keď zdolali Trenčín, ani 16. júna, keď končil ročník a predvádzali exhibíciu v Plzni, ale až vo štvrtok 27. júna.
V Trnave zorganizovali veľkú slávnosť a na štadióne ich dekoroval zlatými medailami za prvý titul predseda Slovenskej futbalovej sekcie Milan Michalík. Najlepší strelec Adamec dostal tri poháre. Dva krištáľové, veľký putovný a kópiu, ktorá mu zostala. Tretí bol originálny, celý z cukru a bol väčší ako všetky ostatné. Priniesli ho zamestnanci trnavského Figara, ktoré ho špeciálne vyrobilo pre slávneho kanoniera.
Desaťtisíc divákov potom opäť tlieskalo najlepšiemu mužstvu Československa. Na slávnosť si Spartak pozval popredný maďarský tím z Györu. Aj keď išlo len o exhibíciu, vôbec ho nešetril. Súper viedol 1:0, ale potom majstri strieľali jeden krajší gól ako druhý. Vyhrali 8:2.