Dolfi, ako ho kamaráti volajú, nastúpil vo všetkých zápasoch v Čile. Vychýrený strelec mal dôveru trénera Rudolfa Vytlačila, patril medzi zopár vyvolených, odohral plný počet minút (540).
„Bol som mladý, síce nie príliš technicky zdatný, ale rýchly a mal som nos na góly, vedel som zakončiť pravou i ľavou nohou, ale aj hlavou,“ približuje. Trénerovi sa na MS odvďačil výnimočným výkonom – strelil tri góly.
Tvrdí, že aj po vyše 55 rokoch si pamätá z MS a najmä z finále všetko. „Mám to natočené – ale v hlave. Občas si tento úžasný film pustím,“ smeje sa rodák z Priekopy (dnes súčasť Martina). Keď sa zvrtne reč na Čile, vyťahuje jednu emotívnu spomienku za druhou.
Foto: PETER ZEMAN
„Najskôr mi vždy napadne, že sme išli na MS ako turisti, nik nám neveril, všetci čakali, že sa rýchlo vrátime. A my sme tam zostali do samého konca. Cením si tri góly, ja, chlapec z Priekopy, som sa ocitol medzi najlepšími strelcami sveta. Dodnes mi to pripadá ako neuveriteľný sen.“
Striebornú medailu vtedy dostali len hráči, ktorí nastúpili vo finále a tréner. Stala sa pre neho talizmanom a takmer pol storočie si ju nezvesil z krku.
„Chodil som si zaplávať do mora a manželka mi vtedy vravievala, aby som si medailu dával dolu, lebo ju stratím. Raz som ju počúvol a asi dva roky sme ju nevedeli nájsť. Až nedávno som ju objavil v topánke, kam nedopatrením zapadla,“ približuje 36-násobný reprezentant ČSSR, ktorý v národnom drese dal 22 gólov.
Doma prežil osem rokov v skvelom tíme bratislavskej ČH, s ktorou získal aj titul (1959), potom pôsobil v Lokomotíve i VSS Košice. V lige si pripísal 128 gólov a po Adamcovi a Pavlovičovi je tretím najlepším slovenským kanonierom.
Foto: ARCHÍV TITUSA BUBERNÍKA
Už 50 rokov žije vo Francúzsku, býva v Saint Giles. V roku 1968 dostal súhlas na prestup do zahraničia. V najvyššej francúzskej súťaži v Nimes hrával štyri roky a potvrdil povesť strelca. Dal bezmála šesťdesiat gólov.
Keď mu vypršalo povolenie na pobyt, hlásil sa doma. Vrátil sa tam, kde začínal s veľkým futbalom – do druholigového martinského tímu. Predtým legionárčil s povolením a bol aj členom KSČ. „Politika ma nikdy nelákala. Bol som známy futbalista a uhovorili ma, aby som vstúpil do strany.“
Keď sa vrátil, pozvali ho na koberec na stranícky výbor. „Vraj, ako je možné, že som neplatil dlhší čas členské, vyčítali mi,“ spomínal Scherer. „Opravedlnil som sa a vravím, že všetky dlhy vyrovnám, zaplatím aj v dolároch, ak to bude potrebné. Nepomohlo to.“
Foto: www.football365.fr
Zo strany ho vyšupli. Na profesionálny futbal musel v Martine zabudnúť. Zaradil sa ako všetci do pracovného procesu a každé ráno sa hlásil vo fabrike. Prišiel desať minút po šiestej a už si ho podal majster.
„Po štyroch rokoch vo Francúzsku to bola veľká zmena, nevedel som si zvyknúť. Po chvíli ma sekírovanie prestalo baviť.“ Pozvali ho do Francúzska na exhibičný zápas výberu ligy proti legionárom. „Po tomto zápase som sa už nevrátil,“ dodal Scherer, ktorý potom hrával v menších kluboch až do päťdesiatky. Na Slovensko prišiel prvý raz po sedemnástich rokoch…