Delilo ich priepastných pätnásť rokov. Keď v prestížnej ankete triumfoval Peter Dubovský, mal 21 rokov. Keď sa z tohto úspechu tešil Ľubomír Moravčík, mal 36 rokov.
Nehnevajte sa, musel som byť prvý
Existuje ešte jedna – veľmi smutná – paralela medzi dvoma legendami slovenského futbalu. Keď sa Moravčík v decembri 2001 dočkal víťazstva v ankete, Dubovský sa na úspech kamaráta pozeral už z futbalového neba.
Tragicky zahynul 18 mesiacov predtým. Hoci bol o sedem rokov mladší. Možno počul aj Moravčíkove slová, ktoré predniesol tesne po tom, čo ho dekorovali za najlepšieho futbalistu roka a prijímal gratulácie od podstatne mladších futbalistov.
„Nehnevajte sa, ja som to už musel vyhrať. Bola to moja posledná šanca. Vy sa toho ešte dožijete,“ vravel im Moravčík.
Nehovoril do vetra. O niekoľko mesiacov ukončil kariéru. V tom čase bol už hráčom japonskej Ičihary a ďalšieho vyhlasovania ankety sa ako profesionálny futbalista nedožil. Odišiel zo scény z najvyššieho poschodia. Ako víťaz. V nasledujúcom roku dostal ešte päť bodov a patrilo mu miesto v tretej desiatke.
Najlepší v Československu i na Slovensku
Dubovský a Moravčík sa navzájom uznávali. Keď v prvom ročníku ankety Dubovský vyhral, druhý Moravčík to prijal a vysekol hráčovi Realu Madrid na slávnosti hlbokú poklonu. „Zaslúžil si vyhrať v premiérovom ročníku ankety. Je to skvelý futbalista, mal výborný rok, prejavil o neho záujem aj Real.“
Mladšieho spoluhráča pozorne sledoval aj v ďalších sezónach a držal mu palce.
„Dubovský bol vynikajúci na začiatku kariéry, najmä keď sa delilo Československo, ale osud mu, žiaľ, nedoprial, aby svoju kariéru dotiahol a bol ešte úspešnejší,“ domnieval sa Moravčík, ktorý sa napokon stal najlepším hráčom roka vo federálnej ankete a tiež v slovenskej. Ako jediný slovenský futbalista.
Tvrdil, že obe víťazstvá v anketách boli prekvapujúce. „V Československu vládla veľká konkurencia, nečakal som, že sa stanem posledným federálnym futbalistom roka. Mal som dobrý rok a prejavil o mňa záujem aj veľkoklub Olympique Marseille, čo mi pomohlo. A slovenský titul? Ten som si vytrucoval.“
Prídem, ak zvíťazím
Moravčík rozbehol kariéru v Nitre a stal sa prvým slovenským futbalistom, ktorý po roku 1990 prestúpil do poprednej európskej súťaže. V slovenskej ankete ho rok čo rok preskakovali iní hráči a zväčša z domácej ligy. Cítil to ako nespravodlivosť. V najvyššej francúzskej súťaži patril k najlepším, ale doma sa to vždy neprejavilo.
Po prvom ročníku ankety prestal chodiť na slávnostné vyhlásenia výsledkov. Tvrdil, že príde opäť, až keď ju vyhrá. Slovo dodržal, pozvanie na slávnosť prijal po ôsmich rokoch. A neskôr pripustil, že mal pocit, že doma bol nedocenený.
„Trochu ma to naozaj trápilo. Ťažko sa však porovnávalo. Tí, čo hodnotili, nemali možnosť vidieť ma v akcii. V krátkych zostrihoch zo zahraničia sa najčastejšie objavovali góly, ja som ich až toľko nedával, takže som nebol príliš na očiach. Mal som aj výborné roky, ale v ankete sa to neodrazilo. Neskôr už bola situácia iná, Hamšíka či Škrtela som mohli, ak sme chceli, sledovať skoro v každom zápase,“ približoval.
Foto: SITA, Ivan Kopčáni
Vyhrať raz je lepšie ako nikdy
Po takmer deviatich rokoch rokoch strávených vo Francúzsku v drese St. Étienne a Bastie, zamieril na zopár mesiacov do Duisburgu a keď sa už zdalo, že jeho kariéra sa chýli ku koncu, chytil druhý dych a zažil krásne štyri roky v Celticu Glasgow.
Z Glasgowa pricestoval pred Vianocami 2001 do Bratislavy, aby si prevzal trofej pre najlepšieho futbalistu roka. Už si myslel, že tejto pocty sa na Slovensku ani nedočká, odvtedy ako ho vyhlásili za najlepšieho v Československu ubehlo dlhých deväť rokov. Pripustil, že druhý titul dostal aj za zásluhy, za celú výnimočnú kariéru.
„Nemôžem to vylúčiť,“ vravel. „Nahrala mi aj náhoda, reprezentácia mala práve zlý rok, vládla voči nej blbá nálada. A mne sa darilo v Celticu, rozhodol asi môj posledný veľký zápas v Glasgowe, keď sme hrali s Juventusom v Lige majstrov. Bolo to v októbri, vysielala ho televízia a všetci mali v čerstvej pamäti, že sa mi v ňom výnimočne darilo. Nik iný nebol poruke… Ale som za to vďačný, vždy je lepšie vyhrať anketu raz ako nikdy.“
Úspech v ankete bol posledný
Nepretržite bodoval v prvých desiatich ročníkoch ankety o futbalistu roka, naposledy ako 37-ročný. Osemkrát bol v prvej desiatke, nazbieral dovedna 1969 bodov. Bol prvý, predtým dvakrát druhý, raz štvrtý, dva razy piaty…
Neskrýval radosť z víťaznej trofeje. „Som milo prekvapený. Rok čo rok som patril medzi najlepších, takže som chcel byť aj prvý. Niežeby som bez toho nemohol žiť, ale hnevalo ma, že mi to nikdy nevyšlo,“ priznával.
Mal vtedy výborný rok. „Odohral som v ňom 36 ťažkých zápasov v zahraničnej súťaži, získal titul i pohár. Hral som v Lige majstrov i Pohári UEFA. Je to málo…?“ pýtal sa.
Víťazstvo v ankete Pravdy a SFZ bol jeho posledný triumf v dlhej a úspešnej kariére. Každý mu ho prial a nik nepochyboval, že je zaslúžený.