Má Rad práce i európske zlato. A Sparta mu rok platila lietadlo

13.11.2017 06:00
Pivarník
Jána Pivarníka v marci uviedli do Siene slávy SFZ. Autor: ,

Ako futbalista získal titul majstra Európy 1976 i dva federálne tituly. Ako tréner vybojoval Emirov i Ázijský pohár. Teraz prepadol golfu. Legendárny futbalista Ján Pivarník si najmä vďaka nemu udržiava kondíciu i pohodu. Dnes oslavuje sedemdesiatku.

Čo vás najviac priťahuje na golfe?

Chytil ma len pred piatimi rokmi. Teraz ľutujem, že som s ním nezačal skôr, aspoň ako Jano Kozák, tréner reprezentantov, ktorý je v ňom naozaj dobrý. Golf je elegantný šport a ak doň hlbšie preniknete, rýchlo si vás získa. Je dôležité, aby si bývalí športovci našli vhodné pohybové aktivity. Keď odrazu vypadnú z tréningového procesu a už nedodržiavajú ani životosprávu, rýchlo priberajú.

Vy si však stále udržiavate štíhlu postavu…

Dlho som pracoval ako tréner a bol som s hráčmi stále na ihrisku. Venoval som sa najmä tenisu, v zime sa lyžoval. Ale golf je v mojom veku ideálny. Viete, čo je jeho výhoda? Aj sedemdesiatnik môže súperiť s tridsiatnikom a byť úspešný. Keby som si išiel zahrať futbal do telocvične, na čo ma nahovárali, tak tam už len zavadziam. Dnes sme urobili tri deviatky, každá má 2900 metrov, prešiel som deväť kilometrov. Dobre sa rozcvičím, spravím sto úderov, vyberiem si palicu, mám ich štrnásť. Golf hrám, ak neprší, takmer denne. Je to päťhodinová zábava. A nikdy sa necítim unavený.

Kedy ste si naposledy kopli do lopty?

To už je dosť dávno… Keď som končil na poslednej trénerskej štácii v Kuvajte, čo bolo pred siedmimi rokmi. Operovali mi bedrový kĺb, cítim sa síce dobre, ale musím byť opatrný, futbal už nie je pre mňa vhodný šport. Sledujem známych, ako chodia hrávať so zabandážovanými kolenami, členkami, krívajú. S futbalom treba seknúť v tridsiatke alebo niečo po nej a potom sa venovať čomusi inému.

Vy ste nemali ešte ani tridsať, keď ste sa prvý raz lúčili s futbalovou scénou…

Mal som zdravotné problémy, niekoľkokrát mi operovali koleno. Ako 29-ročný som po štúdiu práva narukoval do banskobystrickej Dukly, ale tam som za necelý rok neodohral ani zápas, s mužstvom som ani netrénoval. Keď som sa vrátil, Slovan viedol slávny trnavský tréner Anton Malatinský. Po prvom kondičnom tréningu som išiel za ním a oznámil som mu, že končím. Nechcel som už zaberať miesto a len brať peniaze.

A predsa ste si ešte zahrali, dokonca v španielskej lige…

Po krátkej pauze som to skúšal ako hrajúci tréner v rakúskom Kitsee, pôsobil v druhej lige. A pomáhal som ako hráč pol roka Neusiedlu, ktorý bojoval o postup do vyššej súťaže. Mal som 34 rokov. Vtedy ma oslovil juhoslovanský manažér Vlado Markovič z Madridu, záujem prejavil Cádiz, nováčik španielskej ligy.

Zažili ste aj veľký zápas na Nou Campe. Ako si naň spomínate?

V Barcelone sme hrali pred 100-tisíc divákmi. V jej drese nastúpil aj nemecký strelec Bernd Schuster a ja som ho bránil. Zápas mi vyšiel, mal som aj dve šance, v jednej som trafil do žrde. V Cádize, kde so mnou pôsobil aj Dušan Galis, bývalý spoluhráč zo Slovana i reprezentácie, som ukončil kariéru druhý raz. Po návrate som sa venoval len trénerskej práci. Najskôr ako asistent trénera Halamu v Austrii Viedeň, získali sme pohár, ale titul nám vyfúkol Rapid s Panenkom a Kranklom. Potom som prijal ponuku trénera Vengloša a robil som mu asistenta v Sportingu Lisabon.

Trénersky ste sa uplatnili v arabskom svete. Pôsobili ste v Kuvajte, Katare, Ománe, Saudskej Arábii, Spojených arabských emirátoch. Čím to bolo, že ste sa na neistej futbalovej pôde tak pevne usadili?

V arabskom futbale nemajú nikde trpezlivosť. Tréner nedostane čas, Arabi chcú okamžite výsledky. Domáci hráči nie sú zlí, mnohí vyrastajú na plážach. Loptu ovládajú, majú techniku, ale problémom bola kondícia a taktika. Keď som tam prišiel v roku 1985, neboli vo futbale také veľké peniaze ako teraz v Katare, ani šejkovia neskupovali európske veľkokluby. Liga bola mizerná. Ani ľudia, ktorí sa okolo futbalu točili, neboli profesionálne podkutí. Ale chceli mať vždy najlepších. Majstrom sveta bola Brazília, tak ťahali k sebe Brazílčanov. Titul získali Francúzi, tak preferovali Francúzov…

Ján Pivarník oslavuje sedemdesiatku.
Ján Pivarník oslavuje sedemdesiatku. Autor: archív JP

Urobili ste si dobré meno. Čo vám najviac pomohlo?

Začínal som v kuvajtskom Al Fahaheel a hneď v prvom roku sme vyhrali Emirov pohár, čo je najprestížnejšia súťaž v krajine. Vo finále sme zdolali Kazmu, ktorú viedol legendárny Angličan Eddie Firmani, predtým pôsobil v New York Cosmos, keď tam hral Pelé. My sme boli malý klub, náš súper veľký favorit. To bol taký nepomer, akoby hral teraz Slovan s Bayernom. Šokujúco sme zvíťazili 3:0. Pre mňa to bol skvelý štart, vynútil som si rešpekt, mohol si už klásť aj podmienky. Ale s jedným úspechom by som nevystačil dve desaťročia. Celkovo som získal desať trofejí, to sa rátalo.

Ktorú si najviac ceníte?

V roku 1994 som vyhral so saudskoarabským klubom Al Qadisiya Ázijský pohár. Vyradili sme silných súperov a v dvoch finálových zápasoch zdolali tím South China z Hongkongu.

Poznáte pomery v Katare, kde budú o päť rokov majstrovstvá sveta. Ako ste prijali toto rozhodnutie FIFA?

Nemyslím si, že bolo správne. Šampionát v Katare nič futbalu neprinesie. Pred vyše desiatimi rokmi začal veľa investovať do futbalu. Prišlo tam veľa hráčov z Európy a Južnej Ameriky, ktorí mali veľké mená, ale už boli za zenitom výkonnosti. Hierro, Guardiola, Batistuta… V každom klube boli aspoň dve esá, čo však bolo málo. Kluby vrazili do futbalu veľké peniaze, ale bez väčšieho efektu. Na MS bude zápasom chýbať atmosféra, aká by bola inde vo svete. Očakávam komorné prostredie. Oganizačne to domáci zvládnu, zázemie bude luxusné, na štadióny dajú klimatizáciu, ale ak by bol turnaj v lete, všade dookola by bolo vyše štyridsať stupňov. Neznesiteľná horúčava.

Vo vašom životopise sa hovorí, že ste začínali s futbalom, keď ste mali šestnásť. Naozaj až tak neskoro?

Na prvý futbalový tréning som prišiel v Trebišove, keď som nastúpil na učňovskú školu. Vyrastal som v Cejkove a mal som výbornú prirodzenú prípravu. Aj v škole na hodinách telesnej výchovy, ktoré mali úroveň. V zime sme hrávali hokej, v lete futbal. Fyzicky som bol nadupaný. Moja kariéra nabrala neuveriteľné obrátky. V devätnástich som hral ligu v Košiciach, v dvadsiatich si obliekol reprezentačný dres.

Vašou prednosťou bola rýchlosť, v lige sa nenašiel nik rýchlejší. Uvažovali ste aj o atletickej kariére?

To nie, ale môj starší brat bol úspešný šprintér. Rýchlosť som mal asi v génoch. Stovku som bez špeciálnej prípravy zabehol za 10,9, čo bol vtedy dobrý čas. Rýchli boli aj iní, bratia Čapkovičovci, Bomba i ďalší, ale rýchlejší ako ja len sovietsky útočník Blochin. Keby som nebol taký rýchly, nikdy by som sa nestal úspešným futbalistom.

V lige ste kariéru rozdelili na dve polovice: šesť rokov ste prežili vo VSS Košice a ďalších šesť v Slovane. Kde ste sa cítili lepšie?

To sa nedá povedať, ale v Bratislave som bol úspešnejší. Aj v Košiciach sme mali výborné mužstvo, jeho potenciál bol veľký, ale tréneri ho nedokázali využiť. Okrem Vengloša, s ktorým sme na jar 1971 bojovali do konca súťaže o titul a napokon sme skončili na druhom mieste o chlp za Trnavou.

Vaša cesta do Bratislavy bola komplikovaná a kuriózna…

Mal som pôvodne namierené do pražskej Sparty, ktorá ma veľmi chcela a ponúkala mi skvelé podmienky. Už som študoval na FTVŠ v Prahe, ale VSS s prestupom stále nesúhlasili. Naťahovalo sa to rok. Sparta mi platila ubytovanie v hoteli, trénoval som na Letnej a každý víkend som lietal na účet klubu na zápasy do Košíc, alebo tam, kde VSS hrali. V Prahe bol záujem aj o iných košických hráčov, chceli Bobbyho Polláka, až zasiahol vedúci krajský tajomník strany Pirč a rozhodol, že Košice nikoho do Prahy neuvoľnia. Mňa vzápätí pustili do Slovana, bolo to vtedy prijateľnejšie riešenie.

Aj preto, že ste nasledovali manželku?

Vtedy som ešte nebol ženatý, ale uľahčilo nám to situáciu. Dôležitú úlohu zohral aj tréner Vengloš, ktorý sa tiež chystal do Slovana. Príď, urobíme silný tím, presviedčal ma. Mal pravdu. Získali sme s ním dva tituly.

Vrcholom kariéry bolo zlato z ME 1976 v Belehrade…

Tam som už išiel výkonnostne dolu z kopca. Herne to nebol môj vrchol. Keď som aj neskôr pozeral semifinálový zápas s Holandskom a potom finálový s Nemeckom, to už nebol Pivarník spred dvoch-troch rokov, ktorý sa stal najlepším futbalistom Československa. To už nebola tá kvalita.

Za titul vám udelili Rad páce. Brali ste aj nejaké prémie?

Rad práce mám stále doma, dostal som ho za obrovský úspech, aj v iných krajinách za mimoriadne výsledky udeľujú športovcom vyznamenania. Ale jeden šuplík nad ním mám starostlivo odloženú zlatú medailu. A peniaze? Na dnešné pomery to nestojí za reč. Za víťazstvo nad Holandskom i Nemeckom som dostal po tritisíc korún. Za titul nám ešte pridali po návrate desaťtisíc.

Existuje nejaký zápas z dlhej kariéry, na ktorý si špeciálne spomínate?

Skvelý bol zápas s Maďarskom v Marseille v decembri 1969 o postup na MS 1970 do Mexika. Vyhrali sme 4:1. Ale spomeniem aj stretnutie, ktoré nebolo také významné, ale kuriózne. Hostili sme Slaviu a tréner Jačiansky ma nečakane postavil do útoku. Dal som tri góly, ale tretí rozhodca neuznal, platili dva. To bol jediný zápas, v ktorom som hral v útoku. S úsmevom si spomínam na situáciu pred kvalifikáciou na Wembley. Bol som kapitán a odrazu sa rozšírila správa, že príde vojvoda z Kentu a musím mu predstaviť na ploche hráčov. V tom čase nik nevedel v tíme po anglicky, len lekár. Kráčal som s vojvodom pred hráčmi a vravel som – mistr Viktor, mistr Ondruš, mistr Čapkovič…

Ján Pivarník získal titul majstra Európy 1976 i...
Ján Pivarník získal titul majstra Európy 1976 i dva federálne tituly. Autor: archív JP

Vaša manželka je herečka Jarmila Koleničová. Mali ste vzťah aj k divadlu? Chodili ste na jej predstavenia?

Samozrejme, podstatne častejšie ako ona na futbal (smiech). Aby som bol presný, manželka nikdy nebola na futbale, nevidela ma naživo hrať.

Prečo?

V čase zápasov mávala iné povinnosti, hrávala v divadle. Ja som ani nevyžadoval, aby chodila do hľadiska, skôr naopak. Poznal som osobne jej kolegov, to bol silný herecký ročník; Juraj Kukura, Vlado Durdík, Andy Hryc, Zuzana Kocúriková, Dušan Tarageľ a ďalší.

V dokumente Finále vás vykreslili ako samotára, ktorý trávi väčšinu času dňa pred obrazovkou. Je to reálny obraz?

Nie. Ale je pravda, že veľa času som pred televízorom. Sledujem správy CNN a BBC, aby som mal prehľad o tom, čo sa deje vo svete. Rád pozerám futbal, ale vyberám si, všetko sa stihnúť nedá. Ale ešte viac času mi zaberie sledovanie golfu. Každý týždeň je nejaký zaujímavý turnaj, hoci trvá päť hodín, vydržím ho pozerať celý, baví ma to.

Na rôzne stretnutia s bývalými spoluhráčmi a na spoločenské podujatia však nechodíte často…

Ak ma niekde pozvú a mám čas, prídem. Ale je pravda, že som strávil tridsať rokov v zahraničí, domov som chodil na krátko, väzby sa trochu potrhali. A u nás to ani nebeží ako vo svete, že bývalé legendy sa pravidelne stretávajú, ich klub stále aj takto funguje. Slovan najmä po odchode z Tehelného poľa už nie je ten Slovan, ako som ho poznal. Značka je stále veľká, ale v klube neprúdi slovanistická krv.

Ani vám sa nepozdáva, že mužstvo hráva na Pasienkoch?

To ani nie. Rozhodlo sa, že na Tehelnom poli budú stavať Národný štadión, tak sa Slovan musel vysťahovať, nájsť si dočasný domov. Iné je aj všetko ostatné. V lige hrajú Michalovce, Podbrezová, Senica, Zlaté Moravce, predtým Skalica, Myjava… Tímy, s ktorými sme sa stretávali v príprave, alebo keď sme sa vracali z Tatier zo sústredenia. Vyhrávali sme o šesť, sedem i viac gólov. Ale nechcem ich podceňovať, môžeme byť radi, že vôbec existujú, inak by hralo v lige päť-šesť mužstiev. Mne chýba najmä niekdajšia sila z východu, dve výborné košické mužstvá, silná Banská Bystrica, Nitra, Inter. Ani Slovan a Trnava nie sú tímy zo sedemdesiatych ro­kov.

Chodíte niekedy na futbal?

Naposledy som bol na Tehelnom poli v roku 2006. Oslavovali sme 30. výročie od zisku zlata v Belehrade, pozvali nás na kvalifikačný zápas Slovensko – Česko. A raz som prišiel aj na Pasienky. Pred piatimi rokmi mi Slovan pred ligovým stretnutím venoval symbolický dres s číslom 65.

Páči sa vám súčasný futbal? Stačila by v ňom ešte vaša rýchlosť?

Už by som nemohol ako kedysi zobrať loptu na vlastnej polovici a šprintovať s ňou aj bezmála sto metrov a odcentrovať či vystreliť. Po desiatich metroch by ma zlikvidovali. Dal som dosť gólov a množstvo som ich pripravil. Náš futbal bol elegantný, každý vedel prebrať loptu a potom takí majstri ako Laco Kuna alebo Pepo Masopust bežali s hlavou hore desiatky metrov a rozohrávali. To už nie je možné, okamžite by ich atakovali. Rozhodujúci je prvý dotyk. Hráč musí riešiť prvú prihrávku, je pod tlakom, za sebou má súpera. To, čo sme my robili na tréningu v bagu. Dnešný futbal je iný, rýchly a agresívny. Ale páči sa mi.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#ME 1976 #jubileum #Ján Pivarník
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
23,99
Amore ľalia white

Amore ľalia white

89,9
Grande ruža red 40

Grande ruža red 40

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk