Fotbálek, csocsó, calcio balilla, ale aj baby-foot či kalčeto. Desiatky rôznych pomenovaní, jedna vášeň. Stolný futbal je celosvetový fenomén a Slovensko v ňom patrí k širšej špičke.
Keď vstúpia do miestnosti, prichádza s nimi aj život. A aj keď bola pred chvíľou ešte prázdna, odrazu je všade plno. Opýtajte sa na niektorý z futbalových stolov a dlhé minúty vás nepustia k slovu.
„Toto je Bonzini, má olovených panáčikov a povrch z linolea. To je jediný stôl, na ktorom to vedia hrať Francúzi, inak sú katastrofálni. Garlando a Rosengart sú z brúseného skla s plastovými hráčmi. Pozrite sa, tento sa volá Leonhart a je ako pingpongový stôl – z dreva. Aj on má panákov z plastu, no ich tvrdosť, tvar a pogripovanie sú úplne iné,“ vychŕlia na úvod.
Rozprávajú s nadšením, priestor na obyčajné nadýchnutie akoby v tej chvíli bol pre nich stratou času, občas si aj skočia do reči. Iveta Rakovicsová (25) a Marek Vovčík (30) už sedem rokov žijú jeden pre druhého. A spoločne pre stolný futbal.
„Stop, stop, stop,“ nabádame ich. Kvantá informácií totiž prichádzajú v rýchlom slede a nám laikom, ktorí futbalový stôl poznajú jedine z hodovej zábavy, sa začínajú pliesť. „V poriadku, sadnime si a my vám rozpovieme náš príbeh,“ pousmeje sa Marek.
Zo školy do tínedžerského podniku
„Pochádzam z Prievidze a k futbálku som sa dostala ako čerstvá tínedžerka. Študovala som na strednej stavebnej škole a tak, ako to medzi mladými chodí, po vyučovaní som neutekala domov,“ začne rozprávať sympatická Iveta.
„Tašku som zložila v neďalekom podniku. Bol to klasický zafajčený bar, kde sa stretávala mládež z celej Prievidze. Mne tam však najviac učaroval stolný futbal, dokázala som pri ňom stráviť aj niekoľko hodín,“ zaspomína si.
Odjakživa ju priťahovali netradičné športy. Zatiaľ čo jej spolužiačky sa venovali typicky dievčenským zábavkám, ona napríklad chodila na chodúloch. „A vyskúšala som si aj mnoho iných vecí. Okrem tenisu som hrala aj indiacu, alebo lakros,“ vymenúva.
Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Ale späť k stolnému futbalu. Ten si ju podmanil zo všetkého najviac. Myšlienky naň ju sprevádzali už počas dopoludňajšieho vyučovania, pod lavicou podvedome zvierala a vykrúcala dlane presne tak, ako za stolom. V myšlienkach namiesto matematiky, v ktorej bola vždy výnimočná, riešila rôzne herné situácie a strieľala nádherné góly.
„No a potom sa objavil Marek. Bol to vlastne on, kto tento šport posunul v našom meste na novú úroveň,“ naznačí moment, kde odštartoval jeden spoločný príbeh a mimoriadne úspešná kariéra aktuálne 3. hráčky svetového rebríčka.
Zatiaľ čo mladá Prievidžanka, ktorá už niekoľko rokov býva v Bratislava, rozpráva o sebe, jej partner, kamarát a občas aj súper, so zatajeným dychom počúva. Z jej príbehu, ktorý dokonale pozná, má stále evidentnú radosť. Občas ho aj glosuje krátkymi, ale všehovoriacimi poznámkami. „Má úžasný talent,“ alebo „vo všetkom, na čo siahne, je priam dokonalá,“ podotýka.
Vráťme sa však o niekoľko rokov späť. Do obdobia, kedy začal čaro jedenástich panáčikov na štyroch tyčiach objavovať Marek. „Všetko sa to začalo v známom Machnáči v Karlovej Vsi. V piatky a soboty som tam bol ako doma. Stolný futbal sme tam s kamarátmi hrávali prakticky non-stop,“ priznal mladý muž, ktorý od narodenia býva v Petržalke.
V Machnáči vybúchal všetkých
Futbalistom bol odmalička. Zatiaľ čo dnes ovláda svoj tím za madlá, kedysi ho aj aktívne hrával. Najprv v prípravke Slovana Bratislava a potom osem rokov v mládežníckych kategóriách v neďalekých Rusovciach. „Napokon ma zastavili kolená. Ďalej sa s nimi hrať nedalo,“ vysvetľuje svoje rozhodnutie skončiť.
Zelený trávnik vymenil za hrací stôl. „Myslel som si, že som frajer, keď som v Machnáči všetkých vybúchal. Zrazu sa tam však objavil nejaký chalan, ktorý mi dal príučku, na ktorú som dlho nezabudol. Bolo to však aj na niečo dobré. Ponúkol mi totiž, že môžem hrať ligu. A tak sa vlastne začala moja kariéra,“ povie so širokým úsmevom.
Hral s radosťou, tvrdo trénoval, ale výsledky sa dlho nedostavovali. „Potom sa ma však ujal jeden slovenský Rakúšan. V priebehu roka som poskočil z 365. miesta do prvej šestky na Slovensku. Odvtedy som aj v reprezentácii,“ zamyslí sa v súčasnosti 33. hráč sveta.
Stolný futbal pre nich znamená veľa. Hoci Iveta s ním raz už aj „sekla“, dlho jej to nevydržalo. „Bolo to pred tromi rokmi, keď som ešte študovala na stavebnej fakulte. Nebolo jednoduché skĺbiť náročnú školu s futbálkom,“ vyhlási.
Foto: Pravda, Ľuboš Pilc
„Ak chce človek poctivo trénovať, zaberie to veľa času Je to ako v tenise: hráč potrebuje dokonale narábať s loptičkou, musí zvládnuť veľa mikropohybov. Sú totiž veľmi dôležité. Priam rozhodujúce,“ zasiahne do debaty Marek.
Záľuby zväčša ustupujú školským povinnostiam a zrejme aj v jej prípade by to skončilo rovnako, ak by nezasiahla náhoda. „Z osobných dôvodov som musela štúdium na rok prerušiť. Keď som sa však mala vrátiť, uvedomila som si, že stavbárina nie je to, čo chcem v živote robiť,“ spomenie si na ťažký návrat do lavíc. „A priznám sa, 700 -eurový plat pre začínajúceho statika ma tiež vôbec nelákal,“ povie Iveta ďalší dôvod, prečo zanechala štúdium.
Hoci patria k stolnofutbalovej svetovej špičke, uživiť sa tým nedokážu. Aspoň na Slovensku nie. Ich záľuba vie narobiť v peňaženke poriadny vietor. „Je to stratová záležitosť. Sme malá komunita s veľmi slabou podporou a zázemím. Niektorí Nemci alebo Američania sa tým dokážu živiť. Sú to však hráči z absolútnej špičky, možno prví piati na svete. Ak by som chcel dosiahnuť ich úroveň, musel by som najbližšie dva roky odtrénovať aspoň osem hodín denne. Hráč, ktorý má na futbálku zarobiť, musí prísť na veľký turnaj a vyhrať ho. A samozrejme potrebuje aj nejakého sponzora, ktorý mu zaplatí cestu a ubytovanie,“ počíta Marek.
Futbálek je cieľ, poker prostriedok
„Štartovné na turnaji stálo kedysi aj 230 eur, platíme si cestu, ubytovanie na celý týždeň, stravu, omotávky, madlá. Je toho veľa, suma sa napokon vyšplhá do závratných výšok. Každý turnaj, ak sa človek nechce veľmi obmedzovať, ma stojí aspoň 500 eur. Ak ich navštívime desať za rok, každý si dokáže spočítať výslednú sumu,“ kalkuluje ďalej.
Cifra, ktorú si priemerní mladí ľudia na Slovensku nedokážu odložiť bokom. Mladý pár sa vynašiel aj tentoraz. Zdroje našiel v profesionálnom pokri. A v kartách aj ďalšie svoje hobby i novú vášeň. „Zdalo sa mi to veľmi perspektívne. Som presvedčená, že do piatich rokov sa takto dokážem zabezpečiť možno aj na celý život. To, že som odišla zo školy a vydala sa na túto cestu, bolo moje najlepšie rozhodnutie,“ nebanuje Iveta.
„Ale nerobíme to preto, aby z nás boli milionári. Samozrejme, peniaze sú príjemné, ale nie je to zárobková činnosť. Je to skôr prostriedok, ako si v stolnom futbale splniť sen. Byť najlepší a všetkých zdolávať,“ na chvíľu ju preruší priateľ. „Ak by sa mohla naplno venovať iba futbálku, bola by zaiste najlepšia na svete. Bez debaty,“ stihne ešte svojej partnerke vystrúhať ďalšiu poklonu.
Foto: Pravda, Ľuboš Pilc
Čínske šialenstvo
Nemecko, Francúzsko, Bulharsko, Taliansko, Rumunko, Rakúsko. Precestovali už veľa. Tento rok sa vrátili dokonca z Číny, kam ich pozval známy výrobca stolov, aby tam spropagovali svoj šport. „Snažia sa ho tam zaviesť do škôl ako vyučovaciu hodinu. Boli tam najlepší hráči z 22 krajín. Medzi nimi aj ja a Marek,“ rozpovedala Iveta svoj dosiaľ posledný veľký zážitok.
"Zo Šanghaja nás odviezli do mesta Hansan. A tam sme boli doslova za hviezdy, starali sa o nás ako o Rolling Stones. Mali sme vlastný autobus, na olympijský štadión nás doprevádzala policajná kolóna, aj dopravu v meste zastavili. Privítal nás prezident čínskeho olympijského výboru, starosta mesta, nechýbali ani televízne štáby. Všetky deti sa s nami chceli fotiť, rozdali sme desiatky autogramov,“ približuje svoj veľký výlet do najľudnatejšej krajiny sveta.
Cestovanie je však iba odmena, ktorej predchádzala veľká drina. Patriť medzi najlepších na svete si okrem prirodzeného talentu vyžaduje aj veľa trénovania. „Bez neho to nejde. Stolný futbal je náročný nielen po psychickej, ale aj fyzickej stránke. Do každej strely musí dať hráč obrovskú silu. Počas veľkého turnaja, ktorý trvá zväčša štyri dni, spíme päť hodín denne. Hrá sa totiž od rána až do neskorého večera. V našom športe rozhodujú milimetre, stačí, ak je ruka čo i len trošku stuhnutá a výkon rapídne klesá. Vytrvalosť docielime jedine tvrdým tréningom,“ povie Marek.
Žiadny krčmový šport. Sú to profíci
A potom je tu ešte hlava. Tak, ako pri iných športoch, rozhoduje aj za stolom. „Práve tá odlišuje najlepších od priemeru. Elitný hráč si súpera rýchlo prečíta a tie štyri nacvičené ťahy, ktoré často používa, mu viac nedovolí,“ poukáže na ďalší dôležitý aspekt.
Prečo Futbal inak?
Klasický futbal je nedostihnuteľný fenomén. Valí sa na nás zo všetkých strán. Vieme, koľko izieb má v apartmáne tréner Manchestru City Pep Guardiola, poznáme šatník hráča Arsenalu Londýn Mesuta Özila. Partnerky najväčších hviezd dostávajú v médiách väčší priestor ako vedci, lekári, či umelci.
Platy najlepších sú ako z iného sveta. Dokonca aj gáže tých priemerných nám znejú priam neuveriteľne. Je to v poriadku. Zariadil to trh, lebo to tak chce väčšina z nás.
Traja mladí ľudia, dva krásne, dosiaľ neznáme príbehy. Šmrncnuté futbalom. Prečo o nich píšeme? Lebo veríme, že môžu byť vzorom pre ďalších. Lebo vášeň, s akou pristupujú k svojmu športu, je inšpirujúca.
Lebo Iveta a Marek si to zaslúžia.
Stolný futbal má medzi neznalými nálepku krčmového športu. Chutí vraj najlepšie s cigaretou a pivom v ruke. Obaja však túto tézu rázne odmietajú. Úspechu podriadili veľa. Športujú, stravujú sa zdravo, vzdelávajú sa. Marek dokonca zhodil 30 kíl, len aby bol rýchlejší a obratnejší.
Málokto vie, že stôl pôvodne slúžil vo vojenských nemocniciach ako rehabilitačná pomôcka pre zranených vojakov. Tie časy sú už dávno preč. Stolný futbal je dnes celosvetový fenomén a podľa posledných správ čoskoro možno aj olympijský šport. "A my neskončíme, pokiaľ nebudeme najlepší na svete,“ uzatvárajú spoločne s úsmevom, z ktorého srší absolútne odhodlanie. Držíme obom palce.