Po skončení kariéry sa venoval trénerskej práci, viedol takmer všetky popredné slovenské tímy a zbieral skúsenosti aj v exotických futbalových krajinách. Viac ako tri roky (1995 – 1998) sedel na lavičke slovenskej reprezentácie, s ktorou dosiahol vysoko plusovú bilanciu. Šaliansky rodák Jozef Jankech sa v utorok dožíva osemdesiatky.
Obdivuhodná je stále vaša fyzická i psychická kondícia. Čomu za ňu vďačíte?
Mám to asi v génoch a tie podporila celoživotná životospráva. Odmalička som v pohybe a hoci práca trénera nebola vždy jednoduchá, usiloval som sa, aby som z nej mal vždy radosť a odviedol ju najlepšie, ako som vedel. Psychická vyrovnanosť je dôležitá. Keď bilancujem svoj život, osobný i futbalový, dosiahol som viac, ako som čakal.
Ako ste sa vyrovnávali v trénerskej práci s tlakom a stresom?
Flegmatik som nikdy nebol. Skôr zodpovedný typ, ktorý nenechal nikdy nič na náhodu. Keď sme mali popoludní tréning, už doobeda som bol na ihrisku. Venoval som práci veľa času, azda aj viac, ako bolo potrebné. Usiloval som sa byť voči hráčom otvorený, priamy a akiste aj preto som nemal s nikým vážnejšie problémy. Futbal je šport a nejde v ňom o život. Je najmä tímovou prácou, keď nám niečo nevyšlo, nikdy som si nepripúšťal, že je to len moja vina.
Od vašich najlepších futbalových rokov ubehlo polstoročie. Ešte sa stretávate s niektorými bývalými spoluhráčmi?
Sám som inicioval stretnutia, keď jeden zo spoluhráčov zomrel. Mohli by sme sa vídať nielen na pohreboch, vravel som ostatným. Odvtedy mávame zrazy každý prvý pondelok v mesiaci v trenčianskom penzióne Formula. Naše rady sa už síce preriedili, zostali sme z tímu piati, ale dopĺňajú nás postupne mladší, zídeme sa neraz aj pätnásti.
Trenčiansky futbal bol vo vašom období na výslní. V ročníku 1962/1963 obsadila Jednota druhé miesto len tri body za Duklou Praha na čele s legendami Masopustom a Pluskalom, hoci bola nováčikom v súťaži. Spomínate si na túto výnimočnú sezónu?
Samozrejme, hoci to bolo dávno, mám pred očami takmer všetky stretnutia. Doma sme Duklu dokonca zdolali, ale na Juliske sme podľahli 0:3. Vtedy sa mi darilo aj strelecky, chvíľu som viedol aj tabuľku kanonierov… Nerád síce porovnávam, vážim si každý dobrý výsledok, ktorý niekto dosiahne, ale to bola vtedy iná liga! Nikoho nepodceňujem, ale predsa len Skalica, Myjava, Senica, Zlaté Moravce, Podbrezová sú iní súperi ako Sparta, Slavia, Dukla, Ostrava, Brno…
Foto: SITA, Nina Bednáriková
Mužstvo viedol v tom čase legendárny Karol Borhy. Bol to on, od ktorého ste sa najviac naučili?
Dá sa to povedať, mňa trénerská práca zaujímala už ako hráča, veľa som študoval, zbieral aj dostupnú odbornú literatúru. Vedel som po maďarsky, tak som čítal aj maďarské knihy od vtedy renomovaných autorov. Z nich veľa čerpal aj Karči báči, on mi to poradil. Bol to trochu zvláštny chlapík, ale výborný tréner. Už vtedy nám vštepoval základy profesionalizmu. Vyžadoval od nás, aby sme futbal brali aj ako prácu, lebo zaň dostávame nejaké peniaze. Neboli to v tom čase nijaké veľké sumy, ale trochu sme si vylepšili rodinné rozpočty.
Napokon vás oboch vyhlásili za trenčianskych futbalových trénerov storočia…
Žiaľ, Borhy už dostal túto cenu len in memoriam…
Vaša trénerská kariéra trvala viac ako štyridsať rokov. Čo vám z nej najviac utkvelo v pamäti?
Mám na ňu najmä pekné spomienky. Odkoučoval som bezmála šesťsto zápasov v najvyššej súťaži, v tom nie sú zarátané druholigové a reprezentačné zápasy a ani desaťročné obdobie v cudzine. Dovedna ich bolo viac ako tisíc. Viedol som špičkové tímy, ale dokázal som pracovať aj v zložitejších podmienkach. So Slovanom som postúpil do ligy, to isté s Lokomotívou a Dubnicou. S druholigovými Levicami som hral baráž. Teší ma, že keď som dostal priestor, vždy sa to prejavilo, mužstvo išlo výkonnostne hore.
Zažili ste ako kouč kvalifikáciu, v ktorej mužstvo bojovalo o MS 1998 vo Francúzsku. V mimoriadne silnej skupine so Španielskom, Českom, Juhosláviou si dlho držalo nádej na postup…
Boli to začiatky, mužstvo sa stále len formovalo, väčšina hráčov bola na rozdiel od súčasnosti z domácej ligy. Mali sme však dobrý tím. Škoda domácej remízy 1:1 s Juhosláviou, viedli sme ešte krátko pred koncom, potom sme dostali gól z priameho kopu. Ak by sme vyhrali, žili by sme v kvalifikácii až do konca.
Odohrali ste aj jeden z najemotívnejších zápasov v slovenskej histórii, na plnom Tehelnom poli ste Česko prvý raz zdolali 2:1, hoci bolo finalistom ME 1996 a v tíme hrali také hviezdy ako Nedvěd, Poborský, Šmicer… Ako si na to spomínate?
To bol môj najlepší zápas na reprezentačnej lavičke. Hralo sa v skvelej atmosfére, Česi boli silní a od rozdelenia Československa ešte neubehlo veľa času. Malo to výnimočný náboj. Spomínam si na výborný výkon Igora Bališa. Bol rýchly a Poborský na neho vôbec nestačil.
Foto: SITA, Dušan Hein
Vyskúšali ste si trénerský chlebík aj v zahraničí. Exotická bola práca najmä na Maledivách…
To boli pekné štyri roky. Dva razy sme boli finalisti pohára v tejto časti Ázie. Najskôr sme prehrali s Bangladéšom na penalty a potom sme sa stali víťazmi, keď sme zdolali Indiu. Krajinu, ktorá mala tri profesionálne ligy, na Maledivách žilo 250-tisíc obyvateľov. Vážili si moju prácu a pred pár mesiacmi ma pozvali aj s celou rodinou na oslavy výročia ich futbalu. Všetko mi hradili. Mám od maledivského prezidenta vysoké vyznamenanie. Aj tam som sa presvedčil, že viesť reprezentáciu, hoci aj maličkej krajiny, je veľká vec, významná pocta.
Ešte v 72 rokoch ste trénovali banskobystrickú Duklu a obsadili s ňou tretie miesto v lige. Môžu tréneri aj v tomto veku pracovať v profesionálnom futbale?
Našli by sme podobné prípady aj vo svete vo veľkých tímoch. Tréner však nemôže chodiť s paličkou, dôležité je, v akej je kondícii. Musí byť pohyblivý, zdravý, byť vždy na ihrisku s hráčmi, neriadiť ich od stola.
Už skôr vás posielal súčasný kouč reprezentácie Ján Kozák na dôchodok a do záhradky. Po rokoch ste obaja na to spomínali s úsmevom…
Pred troma rokmi som mu odovzával cenu pre najlepšieho trénera roka a vtedy sa mi aj ospravedlnil. Vravel, že pomaly je už tiež v takom veku, ako som bol vtedy ja. Ja som v záhradke naozaj skončil, užívam si ju, táto práca je na mne, hoci mi pomôžu aj vnuci. Našťastie, už v nej veľa povinností nie je, občas pokosím trávu, máme v nej nejaké stromy.
Chodíte stále pravidelne na futbal. V čom sa zmenil odvtedy, čo v ňom nepôsobíte?
Sú podstatne lepšie podmienky. Keď som viedol reprezentáciu, chystali sme sa na kvalifikačný zápas s Portugalskom, boli sme na sústredení v Kučišdorfskej doline. Pršalo dva dni a nemali sme kde trénovať. Neďaleko bolo ihrisko Stavbáru Pezinok, ale nepustili nás naň, mohli sme trénovať len za bránkami. Teraz by sa to nemohlo stať. Reprezentácia urobila pokrok, ale škoda, že nepostúpila na MS 2018.
V čom vidíte príčinu?
Na taký výsledok potrebujeme aj trochu šťastia. Situáciu sme si skomplikovali na začiatku kvalifikácie, uleteli nám zbytočne body v závere zápasov. Možno niektorí mladí hráči mali dostať väčší priestor už skôr. Teraz sa postupne stanú lídrami a myslím si, že budeme mať opäť dobré mužstvo. Len sa nesmieme uspokojiť, že dobre robíme s mládežou. Nedávny zápas tímu do 21 rokov so Španielmi nám to potvrdil. Máme síce šikovných Lobotku či Škriniara, ale Španieli majú vo svojom mužstve takých talentovaných futbalistov možno desať. Preto sa budeme aj v budúcnosti najlepším ťažko vyrovnávať.