Tento text je súčasťou magazínu Fair Play denníka Pravda
Je členom MUFUZY, kde si poctivo plní úlohy krajného obrancu. „Trénujeme každú nedeľu. Futbal berieme vážne. Niekedy až príliš. Ak by nás občas snímala skrytá kamera, aj tá by sa možno červenala,“ usmieva sa rodák z Bratislavy. V detstve kopal do lopty aj s legendárnym Petrom Dubovským.
Zaváhali ste, keď sme vás oslovili s požiadavkou o rozhovor na futbalovú tému?
Nie, kdeže. Kolektívne športy, najmä hokej a futbal, mi boli vždy blízke. Brat Boris a dvaja bratranci Ivan s Igorom boli profesionálni hokejisti. Niekoľko spolužiakov na strednej škole, vrátane Petra Dubovského, sa zasa venovalo futbalu. Takže vaša ponuka ma skôr potešila, ako vystrašila.
Pred časom ste uviedli, že ak by ste neboli hercom, hrali by ste futbal. Zaváňa to štipkou nostalgie či podvedomého sklamania. Súhlasíte?
Vyrastal som v období, kedy deti trávili takmer všetok voľný čas na ulici. Bratislavou sa v osemdesiatych rokoch ozýval detský krik, medzi panelákmi bolo počuť mamičky, ako otvárajú okná a rázne kričia: domov! Futbalovú loptu, či hokejbalovú loptičku sme naháňali deň čo deň. V Priori sme si kupovali biele, dlhé trička a farebnými sprejmi z nich robili dresy. V kurze bolo najmä AC Miláno. Každý chcel byť Marco Van Basten, Frank Rijkaard či Ruud Gullit. Ja – ako fanúšik Realu Madrid – som však preferoval Michaela Laudrupa či Fernanda Redonda. Keď sme mali hokejky, tak samozrejme najväčším hitom bol Mario Lemieux. Vždy som obdivoval tých, ktorí mali v hlave filipa. Možno toto je tá nostalgia, o ktorej hovoríte.
Takže žiadne sklamanie?
Určite nie. Ale to, že som sa odkotúľal umeleckým smerom, je tak trošku úsmevné. Nikdy som o herectve ani len nesníval. Veľa mojich súčasných kolegov túžilo po divadelných doskách už od útleho detstva, mne však recitačné súťaže nikdy nič nehovorili. Ani v rámci triedy som nebol žiadny extrovert či veľký zabávač. Rád som však trávil prázdniny u starých mám v Zlatých Moravciach a Slovenskej Ľupči. Obe mali veľké knižnice, v nich som sa našiel. Bol som skôr taký knihomoľ. Fascinovali ma dejiny a archeológia. Keď som si prečítal Schliemana a jeho Objavenie Tróje, predstavoval som si, ako raz budem cestovať a možno tiež nájdem niečo také fascinujúce.
Ako sa teda v natoľko športovo zameranej rodine zrodil herec?
Mám svoju teóriu. Môj otec bol lekár, ktorý dlhé roky študoval. Svojmu povolaniu venoval nemálo času. Ak predsa len nejaký mal, venoval ho môjmu mladšiemu bratovi, s ktorým skoro ráno vstával na hokejové tréningy a vozil ho na zápasy. Ja som bol skôr samorast, ale asi to tak malo byť. Vždy sa dá aj hodiny premýšľať nad tým, čo by bolo keby. To sú však len špekulácie.
Spomínate si ešte na moment, keď ste prišli domov a rodičom prvýkrát oznámili, že z vás bude herec?
To som im nikdy nepovedal. Veď ešte aj dnes rozmýšľam, či by som mal byť hercom. Každému tvrdím, že mne sa to tak vlastne iba stalo a stále sa to deje. Celá moja cesta k umeniu je dielom veľkej náhody. Začala sa muzikálovým krúžkom na strednej škole. Lákala ma na ňom najmä dobrá partia ľudí a podvedomý pocit slobody v nalinajkovanom svete, v ktorom sme vtedy žili. Rodičia si postupne na myšlienku, že zo mňa bude umelec, zvykli. Brat a bratranci si ma však na veľkých rodinných oslavách radi doberali. Pre nich to bolo niečo nové.
Predstavte si, že vstupujete na divadelné dosky a vzápätí na futbalový trávnik. Pri čom pociťujete väčšiu vášeň?
Neporovnávam to. Šport je pre mňa relax, vyčistenie hlavy. Akousi protiváhou psychického vypätia, trémy a stresu, ktoré neraz zažívam v divadle. Ale na druhej strane sú to aj spojené nádoby. Vďaka nim môžem vyvážene fungovať.
Kedy ste sa boli naposledy pozrieť na futbal v pozícii fanúšika?
V závere uplynulého ligového ročníka, keď som robil promo na zápas Slovana so Žilinou, ktorý mohol ešte zamiešať karty v boji o titul. Stihol som však až záver stretnutia, videl som žilinský gól. My, herci, ktorí máme radi dobrý futbal, to máme náročné. Vo večerných hodinách väčšinou pracujeme.
Zvyknete občas v zákulisí sledovať aj športové prenosy?
Isteže. Keď sme na majstrovstvách sveta v hokeji hrali o medaily, niektorí kolegovia to s emóciami na javisku nevydržali a nenápadne sa snažili prepašovať k televízii. Potom divákom, nehľadiac na scenár, oznamovali výsledky. Je možné, že niektoré dámy v hľadisku, sa cítili ukrivdené (smiech).
Ako dieťa ste chodili na futbalové zápasy?
Samozrejme. S otcom sme navštevovali Tehelné pole. Vždy sme boli slovanisti.
Ktorý z nich bol pre vás najpamätnejší?
So Slaviou Praha. Išlo o majstrovskú sezónu a Dubovský strelil hetrik.
Akým fanúšikom ste boli?
To záviselo od partie, s ktorou som šiel na zápas. V stredoškolských časoch sme chodili aj na zápasy B-tímu Slovana. Tam sme si veru aj zaskákali, zakričali, jednoducho sme si futbal užívali. Pred dvomi rokmi som mal to šťastie byť v Londýne na turnaji, ktorý organizoval Arsenal. Videl som štyri zápasy denne a tiež sa mi to páčilo. V každom období života si futbal dokážem užívať inak.
V Bratislave sa stavia Národný futbalový štadión. Budete navštevovať aj ten?
A prečo nie? Ak sa krásne prostredie skombinuje s dobrou hrou, vznikne nezabudnuteľný zážitok. Zostáva mi len dúfať, že ho nepostavia za naše peniaze.
Zdá sa, že program máte nabitý, ale dobrým futbalom nepohrdnete ani dnes…
To veru nie. Mám ešte zopár nesplnených futbalových snov. Prvým je El Clásico – je jedno, či by sa odohrávalo v Madride alebo v Barcelone. A potom je to návšteva Ovieda, kde hrával Peťo Dubovský. Tam ma to ťahá skôr sentimentálne.
O Dubovskom, s ktorým ste sa spoznali na strednej škole, ste už hovorili viackrát. Ako si na neho spomínate?
Bol to vynikajúci kamarát, spolužiak aj človek. Ak by bol medzi nami, bol by z neho popredný futbalový funkcionár. Ale nie len na Slovensku, ale aj v rámci medzinárodných štruktúr UEFA či FIFA. Bol nesmierne inteligentný, svoj individuálny štúdijný plán zvládal popri futbale ľavou zadnou. Bol úspešný počas hráčskej kariéry a nepochybujem o tom, že by sa výrazne presadil aj po nej.
Verejnosť si ho pamätá ako introverta, ktorý nevyhľadával svetlá reflektorov a záujem médií. Bol taký aj v súkromí, v partii kamarátov?
Nie, bol iný. Vôbec nie utiahnutý, ale mimoriadne spoločenský.
Od začiatku ste vedeli, že z neho bude výnimočný futbalista?
To teda nie. Jeho talent bol síce neprehliadnuteľný, ale v triede sme mali ešte dvoch minimálne rovnako šikovných spolužiakov. V tom čase som nevedel posúdiť, ktorý z nich sa v budúcnosti presadí. Futbal sme hrali cez prestávky, na telesnej, ale aj po škole a klamal by som, ak by som povedal, že Peter odjakživa vynikal. Jeho hviezda rástla postupne. V kariére futbalistu, ale aj herca zohráva veľkú úlohu šťastie a rodinné zázemie. Peter mal zrejme oboje.
Spomínate si ešte na deň, keď ste sa dozvedeli, že Peter už nie je medzi živými?
Áno, veľmi dobre. Bol som práve v šatni nitrianskeho divadla. Nespomínam si už, kto mi túto nešťastnú novinu zatelefonoval, zostal som však veľmi zaskočený. Nemohol som tomu vôbec uveriť. Opakoval som si jedine, že to je omyl, že to nemôže byť pravda. Prišlo mi to absurdné. Dlho mi trvalo, kým som to prijal.
Je futbal medzi hercami populárny?
Skôr nie. V rámci zoskupenia Mufuza existujú dve skupiny. Prvá, ktorá ani nevie kopnúť do lopty, sa stará skôr o šou. Potom sme tam aj takí, ktorí každú nedeľu poctivo trénujeme a futbal berieme vážne. Niekedy až priveľmi. Ak by nás občas snímala skrytá kamera, aj tá by sa možno červenala. Stalo sa už, že nás spoza postrannej čiary museli upozorniť, že v okolí sú aj deti a máme sa krotiť. Snažím sa ovládať, ale pri športe mnou zakaždým lomcujú emócie.
Čo považujete pri futbale za svoju silnú stránku?
Som pravý obranca a dlho sa o mne hovorilo, že som veľmi dôrazný.
Pôsobíte pokojne, zvyknete pri futbale vzplanúť?
Určite. Nepoviem azda nič nové, ale športovci, ktorí v zápase doslova strácajú hlavu, sú v civile absolútni baránkovia. U mňa sa to na ihrisku prejavuje tak, že neustúpim.
V divadelnej šatni dominuje skôr futbal, alebo politika?
Jednoznačne šport, riešime ho denne. Ten nás totiž zbližuje, politika ľudí iba rozdeľuje. Ale ako verejné osoby si ju občas musíme vziať do úst.
Kto je váš najväčší futbalový parťák?
Asi Jano Ďurovčík, ktorý nám každú nedeľu organizuje tréning. A je jedno, či hrá, alebo je práve zranený. Má to ako vedľajší pracovný úväzok, obdivujem ho za to. Ale vynikajúci futbalisti sú aj Braňo Kostka a Peter Kočiš.
Dokážete na ihrisku občas aj niečo prifilmovať?
Nie, v žiadnom prípade. Priznám sa, že filmovanie mi neuveriteľne lezie na nervy. Chápem to ako súčasť taktiky, ale v dnešnom futbale sa to preháňa. Divák stráca prehľad. Nevie, čo je pravda. Ak sa hráč vážne zraní, nevie, či mu má veriť. Niekedy sa sám seba pýtam, na čo to je vôbec dobré, ak sa futbalista päť minút kotúľa zo strany na stranu.
Máte okruh hráčov, ktorých práve pre filmovanie nemáte radi?
Nuž, sú predovšetkým z Barcelony. Napríklad Luisa Suáreza a Neymara nemusím. Pravdaže, podobní filmárikovia sa nájdu aj v Reale Madrid.
Tí by hádam mohli dávať aj prednášky z herectva…
Tiež si to myslím. Spoločne so Sergiom Busquetsom. Verím, že to všetko raz vyriešia kamery.
Máte dve malé dcérky. Nie je vám niekedy ľúto, že ich nemôžete viesť futbalovou cestou?
Vôbec nie. Babinec, ktorý mám doma, mi dáva úplne všetko. Navyše, mám synovca Samka, ktorý sa venuje hokeju a môžem sa s ním dosýtosti porozprávať o akomkoľvek športe.
Ak by sa vaše dievčatá rozhodli pre futbal či hokej, prijali by ste to?
Toleroval by som to, no nadšený by som asi nebol. Hokej je príliš silový šport a ženy sú predsa krehké stvorenia. Ale ak by sa takto rozhodli, podporoval by som ich.