Túto fotografiu pozná veľmi dobre a má k nej špeciálny vzťah. Čierno-biely záber z archívu má v sobotu presne 55 rokov.
S futbalistami sa poznala osobne
Legendárna herečka Mária Kráľovičová víta na nej slovenských strieborných futbalových hrdinov z majstrovstiev sveta z Čile na bratislavskom tenisovom štadióne. Vidieť na nich dve veľké opory československého mužstva Jána Popluhára a Viliama Schrojfa a tiež dlhoročného športového redaktora Pravdy Karola Weissa.
Slávnosť sa konala po ich prílete 24. júna 1962. Bola takisto sobota ako aj dnes. Slovenská časť výpravy zamierila na tenisové dvorce priamo z letiska.
Od pamätného finále MS, v ktorom Československo podľahlo Brazílii 1:3, uplynul vtedy týždeň, ale eufória ešte zďaleka nevyprchala. „Stále vládlo obrovské nadšenie. Na tenisovom štadióne po privítaní bežala beseda s úspešnými futbalistami, viedol ju vynikajúci redaktor Korolko Weiss,“ zaspomínala si nad fotografiou Mária Kráľovičová, ktorá nedávno oslávila v plnom pracovnom nasadení deväťdesiatku.
Nečakane úspešné ťaženie tímu Rudolfa Vytlačila chytilo vtedy každého. Všetci hltali dostupné informácie. Ani ona nebola výnimkou. „Poznala som sa v podstate so všetkými futbalistami osobne a mala som aj možnosť sa s nimi často stretávať. Aj preto, že môj manžel Miro Procházka, bol novinár a neraz s nimi robil rozhovory,“ približuje.
Dibarbora kričal na celé divadlo – góóól
Aj v hereckom ansámbli Národného divadla bolo v tom čase množstvo fanúšikov. Všetci zápasy prežívali, nemohla sa futbalu vyhnúť ani na divadelných doskách.
„Postup našich futbalistov ani nešlo nesledovať,“ pridáva úsmevnú príhodu. „Už presne neviem, či to bolo priamo finále, alebo niektorý zápas pred ním. Počúvali sme rádio, televízia bola u nás vtedy v plienkach. V domácnostiach ešte zväčša neboli televízne prijímače, v tom čase bolo bežné, že sa pozerala televízia hromadne, v jednej obývačke sa zišiel aj celý dom. Vlastne si ani nepamätám, či boli z Čile priame prenosy. No tranzistory na uchu, tie boli všade. Hrali sme predstavenie Svätá Jana od Bernarda Shawa o Johanke z Arcu. Moji kolegovia Fero Dibarbora a Karolko Skovaj mali tranzistory stále so sebou pod kostýmom a zo scény hlásili do publika stav zápasu. Blížil sa dramatický moment, keď ma už mali odsúdiť k upáleniu a odrazu Dibarbora vytiahol rádio spod kňazskej sutany a na celé divadlo zvolal – góóól.“
Foto: SITA
Dodáva, že jej kolegovia v divadle sledovali vždy všetok šport a potom ho dôkladne rozoberali hneď po príchode do divadla alebo cez pauzy. „Viacerí boli aj aktívnymi športovcami. Môj filmový manžel Fero Dibarbora bol napríklad brankárom ŠK Bratislava a skalný fanúšik Slovana.“
Zahrala si v Skalných v ofsajde
Mária Kráľovičová si zahrala aj v známom filme Skalní v ofsajde. Najskôr sa v ňom zdalo, že nemá pochopenie pre futbalovú vášeň svojho manžela, ale potom aj ju chytil a sledovala zápas s Brazíliou na štadióne na bratislavskom Tehelnom poli. Ako sa dostala k „futbalovej“ role?
„Keď režisér Ján Lacko začal na Kolibe natáčať sériu komédií, mala som šťastie, že som bola pri tom. Lepšie odvtedy nik u nás nenatočil. Aké je všetko relatívne. V šesťdesiatych rokoch sa zdalo že Skalní v ofsajde sú len ľahkou a nezáväznou komédiou s populárnymi hercami… Prečo si režisér Lacko vybral práve mňa, neviem, ale obsadil ma aj do ďalšej úlohy a som mu za to vďačná, lebo iní mi herecké šance v komediálnych polohách ponúkli zriedkakedy.“
Na natáčanie si dodnes spomína. „Nebola pri ňom núdza o adrenalín, veď sa točilo hlavne v exteriéroch, na štadióne aj v prírode. Nedávno ma vyhľadala dáma, ktorá, ako sa ukázalo, hrala vo filme Skalní v ofsajde moju malú dcérku, ktorú tam ukladám do postieľky.“
Aj z nej sa v prostredí, v ktorom sa pohybovala, stala športová fanúšička. Vplýval na ňu najmä manžel, s ktorým prežila viac ako päťdesiat spoločných rokov. Venoval sa aj športovým témam a po ňom je pomenovaná aj výročná cena, ktorú udeľuje Slovenský olympijský výbor popredným novinárom a publicistom. „To si mimoriadne vážim,“ dodáva herečka.
Na otvorení OH s Ginou Lolobrigidou
Šport si obľúbila. „Sledovať ho sa stalo mojou povinnosťou,“ usmieva sa. „Môj muž bol fanúšik Červenej hviezdy Bratislava, nevynechal jediný zápas. Nemôžeš byť sprostá kača a nevedieť, čo sa deje, keď sa budú v divadle o zápase rozprávať, vravieval mi. A tak som sa pozerala na zelený trávnik a potom sa zasvätene bavila s kolegami.“
Dodáva, že s manželom chodievala často aj na atletické mítingy a dostala sa s ním aj na dve letné olympiády – do Ríma 1960 a do Mníchova 1972.
„Miro okrem toho, že bol básnik a spisovateľ, písal veľa o športe, vydal aj prvé reportážne knihy o olympiáde u nás. Prispieval do medzinárodných olympijských ročeniek a jeho báseň vo francúzštine použili na otváracom ceremoniále na zimnej olympiáde v Grenobli.“
V Ríme sa udialo čosi výnimočné. „Miro mal novinársky lístok na otvorenie olympiády, ale pre mňa to vyzeralo beznádejne. Situáciu zachránil náš veľvyslanec Pudlák. Vraj, keď som herečka, určite zahrám dobre aj jeho manželku, ktorá bola odcestovaná. Tak sa aj stalo. Sedela som neďaleko prezidenta Gronchiho a keď som sa obzrela, štyri rady za mnou sedela Gina Lolobrigida.“
Keď sa vrátila domov, vítal ju František Dibarbora. „Vedel som, že si v Ríme a aj to, že budeš na olympiáde, ale nikdy by mi nenapadlo, že práve s tebou začnú prenos, vravel mi. Až vtedy som zistila, že kameraman prenosu si ostril svoje zábery práve na mojej blonďatej hlave.“