Na MS, na ktorých sa zúčastnil, rozhodovali o osude Talianov nezvládnuté penalty – v roku 1994 vo finále (Brazília), v roku 1998 vo štvrťfinále (Francúzsko). A vo finále ME 2000 Taliani podľahli Francúzom v predĺžení.
Spomínate si na tieto veľké drámy?
Priniesli mi sklamanie, najväčšie som zažil v Rotterdame na Eure 2000, titul sme mali nadosah. Viedli sme nad Francúzmi, vyrovnávajúci gól sme inkasovali až v nadstavenom čase z poslednej akcie.
Do Bratislavy ste teraz zavítali po druhý raz. S AC Miláno ste nastúpili proti Slovanu v Lige majstrov pred 25 rokmi… Spomínate si na prvú návštevu?
Keď ste futbalista, v meste, kde hráte, poznáte letisko, hotel a štadión. To je všetko. Až teraz budem mať možnosť trošku si Bratislavu pozrieť.
V stretnutí na Tehelnom poli ste vyhrali 1:0…
Zapamätal som si veľký boj. Boli sme jasnými favoritmi, ale nebol to pre nás ľahký zápas.
AC prežíval v tom čase zlaté obdobie, štyri roky po sebe získal titul, vyhral Ligu majstrov…
V deväťdesiatych rokoch sme mali silné mužstvo, mal som veľké šťastie, že som bol vtedy jeho súčasťou. V tíme hrali veľkí hráči, ale zároveň nám nechýbalo nadšenie malých chlapcov. Tešili sme sa z každého úspechu. Keď sme niečo vyhrali, chceli sme vyhrať opäť.
Medzi AC a Juventusom vládne rivalita. Priali ste mu napriek tomu úspech v nedávnom finále Ligy majstrov s Realom?
Samozrejme, veď reprezentoval aj taliansky futbal. Mrzí ma, že prehral. Už len kvôli Gigimu Buffonovi. To je hráč, ktorý v reprezentácii začínal, keď som v nej ešte pôsobil. Gigi mal pravdu, keď analyzoval prehru a tvrdil, že Juventus má veľmi silný tím, ale na najvyššej úrovni mu niečo ešte chýba.
Veľkú kariéru ste ukončili v španielskom veľkoklube – FC Barcelona. Veľa zápasov ste však neodohrali. Prečo?
To je tak, keď prídete do podobného klubu a máte už 34 rokov. Zavolali ma do Barcelony ako hráča do šatne. Mužstvu sa príliš nedarilo, mal som podporiť a motivovať spoluhráčov. Odo mňa už neočakávali veľké výkony, ale pomoc mladším.
Po skončení kariéry ste sa venovali aj funkcionárskej práci. Pôsobili ste ako viceprezident Talianskej futbalovej federácie, kandidovali ste aj za jej šéfa…
Vo voľbách som nebol úspešný… Asi ešte nemám vek, aby som mohol zastávať túto funkciu (smiech)… Vo futbale však pracujem naďalej, som členom rôznych komisií v Taliansku, UEFA i FIFA. Vlastním aj dve PR agentúry – jednu v Miláne a jednu v Barcelone.
Bratislavskou návštevou ste podporili podujatie, ktoré pomáha talentom. Poznáte nejakých mladých slovenských futbalistov?
Pre mňa je obdivuhodné, že taká malá krajina ako Slovensko, má toľko talentovaných futbalistov. Mám pocit, že v Taliansku, v prvej a druhej lige, ich hrá štrnásť. O Hamšíkovi a Kuckovi nemusíme hovoriť, to sú známe hviezdy, ale šikovní sú aj ďalší, mladší hráči. To je pre mňa signál, že s mládežou pracujete asi dobre.
U nás je najlepším futbalistom Hamšík. Čím je podľa vás výnimočný?
Je veľmi zdatný technicky i fyzicky. Patrí medzi tvorcov a aj strieľa góly. V Taliansku si hráči tradične volia jedenástku sezóny a on v nej takmer vždy figuruje. To hovorí za všetko. Osobne ho nepoznám, ale mám z neho pocit, že je veľmi skromný. V tom je jeho veľkosť.
Mohol by sa stať legendou Neapola, akou bol Maradona?
To bude ťažké… Maradona bol výnimočný. A bol úplne iný ako Hamšík. Ale aj Hamšík si získal srdcia fanúšikov, je kľúčový hráč tímu.
Čo Kucka, ktorý pôsobí v Miláne?
Príjemne ma prekvapil – ako hráč i človek. Prvý dojem možno nebol najlepší, ale čoskoro zistíte, že je dobré, ak ho máte v mužstve.