Nechýba vám futbal?
Chýba-nechýba, taká je realita. Nijakú ponuku pracovať vo futbale nemám. Keby prišla, uvažoval by som o nej.
Po skončení kariéry ste sa v ňom usilovali uplatniť ako tréner…
To už bolo dávno, asi desať rokov dozadu… Trénoval som viac ako dve sezóny slovanistické béčko, najprv s Vladom Kinderom a neskôr s Norom Hrnčárom.
Nebavila vás táto práca?
Bavila, ale už by som ju nechcel robiť iba popri zamestnaní, ale len na profesionálnej báze. S futbalom som bol spojený veľmi dlho, ak by som sa mu mal venovať, tak len naplno.
Pred štvrťstoročím získal Slovan posledný federálny titul. Spomínate si na rozhodujúci zápas s Vítkovicami?
Samozrejme, na to sa nedá zabudnúť. Všetko bolo také nádherné, vládlo nadšenie… Na rozdiel od súčasnosti chodilo na futbal množstvo divákov a s nimi sme sa tešili z veľkého a aj zaslúženého úspechu.
Čo mu predchádzalo?
Titul sa nezrodil za jeden rok, z ničoho-nič. Bol to výsledok viac ako trojročnej práce. Stretla sa výborná partia kvalitných hráčov. Základy tímu budoval tréner Jozef Jankech a potom Dušan Galis. Koncepčná práca priniesla ovocie.
Viedli ste väčšinu sezóny tabuľku, ale na jar ste podľahli Sparte, začala vám dýchať na chrbát, boj o titul sa zdramatizoval…
Prehra so Spartou na Tehelnom poli (0:3) zanechala na nás trochu stopy. Niektorí nám po tomto výsledku neverili. Mali sme však silný kolektív s viacerými individualitami a zvládli sme to. Triumf sme potvrdili v zápase s Vítkovicami, ale rozhodujúce a ťažšie zápasy sme odohrali ešte predtým. Vítkovice boli čerešničkou na torte.
Ktorý zápas bol pre vás najťažší?
Už si na všetky detaily nepamätam, ale viem, že po Sparte sme hrali v Dunajskej Strede, kde sa nám vždy hrávalo ťažko. DAC mal dobré mužstvo a vždy medzi nami vládla aj rivalita, bolo to derby. Vyhrali sme 1:0 a to bol dôležitý krok k titulu. Pre nás bol v podstate každý zápas ťažký, lebo na nás sa všetci chceli vytiahnuť, zdolať Slovan bola veľká motivácia. Či to bolo v Prahe, Ostrave alebo na východe republiky.
Vaša osobná bilancia bola výnimočná. V majstrovskom ročníku ste odohrali 2700 minút, nevynechali ste v ňom ani minútu. Za štyri roky ste nenastúpili len v jednom zápase. Vyhýbali sa vám zranenia. Mali ste na to nejaký špeciálny recept?
Nie, nič také neexistuje, zranenia prišli – trochu neskôr. V súbojoch vždy niečo človek utŕži, ale ja som sa nikdy nesťažoval na menšie bolesti. Darilo sa nám a vtedy nik nechcel vypadnúť zo zostavy, nemal v nej miesto vyárendované. Vládla konkurencia, ťažko sa potom do tímu vracalo.
Boli ste obranca, zvádzali ste v zápase množstvo tvrdých súbojov, ale neboli ste príliš trestaný…
Občas sa na ihrisku zaiskrilo, to patrí k futbalu, ale vždy som sa držal fair-play a ak som aj fauloval, nikdy v tom nebol úmysel.
Spomínate si na prémie za titul?
Mám pocit, že kolektívna odmena za titul ani nebola. Každý mal svoju zmluvu a tam mal stanovené, čo dostane v prípade úspechu. Bolo to individuálne.
Slovan sa vtedy stal ako prvý aj oficiálne profesionálnym klubom. Bola to výhoda?
Boli sme prvými futbalovými profesionálmi u nás, mali sme lepšie platy ako bežní ľudia, ale nemohli sme príliš vyskakovať. Na život po kariére na nedalo zarobiť, ako to je teraz v prípade špičkových hráčov. Museli sme sa zamestnať a živiť rodinu. Prvý život – futbalový sa skončil a začal sa druhý, v úvodzovkách obyčajný. Až potom si človek uvedomil, ako sa mal dobre (smiech).
Ako ste sa stali kapitánom v takom výnimočnom mužstve?
Prevzal som pásku po Mirovi Hirkovi, keď z klubu odchádzal. Už si presne nespomínam za akých okolností, ale mám pocit, že to bolo rozhodnutie trénera, ktoré podporila aj kabína. Potom som bol kapitánom skoro šesť rokov.
Mali ste v tejto funkcii s niekým viac problémov?
To určite nie, bol som síce kapitán, vyplývali mi z toho nejaké povinnosti, ale lídrov sme mali v tíme viac – Petra Dubovského, Dušana Tittela, Miloša Gloneka, Laca Pecka…
Po vzniku samostatnej slovenskej reprezentácie ste sa stali aj prvým kapitánom nového výberu…
Kapitánom bol Ľubo Moravčík, ja jeho zástupcom. Na prvom podujatí v Spojených arabských emirátoch však Ľubo nehral, takže v týchto zápasoch mi ako prvému pripadla kapitánska páska.
Čo to pre vás znamenalo?
Vtedy som si to ani tak neuvedomoval, až neskôr. Je to zápis do histórie a veľká pocta. V reprezentácii mali v tom čase prevahu hráči Slovana, takže som si kapitánsku úlohu preniesol v podstate aj do národného mužstva.
Zišlo vám v uplynulých dňoch na um, že sa blíži výročie zisku posledného československého titulu?
Príliš som na to nemyslel, ale, samozrejme, registrujem tento fakt. Odvtedy už ubehlo veľa času, ale pred piatimi rokmi sme si pripomínali na oslavách v Pezinku dvadsiate výročie, to nebolo až tak dávno.
Chystá sa niečo podobné aj teraz? Organizuje klub nejaké oslavy?
Neviem o ničom, nik sa mi neozval. Slovan na starších hráčov príliš nemyslí. Mám pocit, že má teraz dosť iných starostí. Ani s bývalými spoluhráčmi sa príliš nestretávam. Výnimočne sa vidíme na nejakom zápase starých pánov. Každý je rozlietaný, musí sa nejako uživiť, času je veľmi málo. Keď celý týždeň makáte a máte nejaké voľno cez víkend, chcete ho stráviť s rodinou. Na futbal neostane čas. A z niekdajších úspechov sa žiť ani nedá, to už je všetko zabudnuté.
Chodíte niekedy aspoň na futbal?
Myslíte na Pasienky? Ja som ich nikdy nemal rád. Sú mi nesympatické a ani futbal, ktorý sa tam teraz hrá, má nenadchýňa. Futbal občas sledujem v televízii, atraktívne zápasy, šampionáty, Ligu majstrov. Vlani som mal päťdesiatku a ako darček som dostal vo firme výlet do Madridu aj so vstupenkou na zápas Realu.
Proti Realu ste si zahrali. Na začiatku sezóny, v ktorej ste získali federálny titul, pricestoval prvý a jediný raz do Bratislavy, narazili ste na seba v Pohári UEFA. Odohrali ste vyborné a vyrovnané zápasy, doma ste podľahli 1:2, v odvete remizovali 1:1…
Tieto pekné spomienky som si pred rokom oprášil. Prezrel som si štadión, kde sme hrali, mnohé sa tam už zmenilo, ale stálo to za to. Pre nás to bol pred 25 rokmi výnimočný zápas. Vždy sme v pohári dostali ťažkých súperov – okrem Realu AC Miláno, Aston Villu, Dortmund… Dotiahli sme na Tehelné pole vynikajúce tímy a aspoň sme urobili radosť našim fanúšikom.
S výnimkou vojenčiny ste prežili celú kariéru v Slovane. Nechceli ste nikdy prestúpiť? Mali ste ponuky?
Nejaké ponuky som mal, ale neboli asi až také dobré, aby som odišiel zo Slovana, ktorému sa darilo. Vtedy ešte nebolo úplne bežné, aby hráči odchádzali hromadne do zahraničia. Mňa pozvali na niekoľko dní do Holandska. Chodilo sa v tom čase na skúšky, ale tie som nemal nikdy rád. Hráč vypadol doma na nejaký čas z tréningu, potom aj tak neprestúpil a musel po návrate ešte bojovať o miesto. Ja som sa najradšej koncentroval na prácu v Slovane. Vyrastal som v ňom od siedmich rokov, prežil som na Tehelnom poli s krátkou prestávkou 25 rokov. Slovan znamenal pre mňa všetko a vždy som mu aj všetko dával.