Tento 48-ročný rodák z Kyjeva, odchovanec tamojšieho Dynama, začiatkom 90. rokov minulého storočia pôsobil na slovenskej futbalovej scéne, ktorú si rýchlo podmanil svojím čuchom na góly. Takmer celú kariéru odohral v zahraničí. Pôsobil aj v Česku, Grécku a Chorvátsku. V 211 dueloch dovedna nastrieľal 72 gólov – na záložníka pomerne slušná vizitka.
„Všetko sa to začalo vo februári 1990, keď som prišiel do Chemlonu Humenné. Mal som 20 rokov, ale nebál som sa, veril som v svoje schopnosti. Tréner si to hneď všimol, preradil ma zo stredu poľa do útoku. V prvých ôsmich zápasoch som strelil šesť gólov a okamžite som dostal ponuku z Interu Bratislava. Ešte v decembri toho istého roka som podpísal profesionálnu zmluvu v Interi,“ vyhlásil Dvirnik v interview pre portál football24.ua.
Zaspomínal si aj na to, ako sa počas angažmánu na Pasienkoch stretol s neskorším trénerom slovenskej reprezentácie Vladimírom Weissom. „On bol normálny, obyčajný človek. Boli sme dobrí kamaráti. Ešte pred mojím príchodom do Interu si počas tréningu zranil krížny väz. Vtedy to chirurgovia riešili tak, že hráčovi rozrezali polovicu kolena. Dlho sa z toho dostával, takže napokon sme si spoločne nezahrali v drese bratislavského klubu. Podarilo sa nám to až neskôr v Sparte Praha,“ doplnil Dvirnik, ktorý priznal, že keď prvýkrát prišiel na Slovensko, bol veľmi prekvapený.
„Rozdiel medzi ZSSR a Československom bol viditeľný. Ľudia v Humennom boli oveľa uvoľnenejší, slobodnejší. V obchodoch bolo všetko, čo ste chceli. Predtým som nikdy nevidel v regáloch ananás, banány, pomaranče, mandarinky… V Sovietskom zväze nebola ani varená klobása, na pulte ste našli iba nejaké morské riasy a to bolo všetko. Prekvapene som sa pýtal sám seba, prečo to majú v Československu a u nás nie,“ prezradil po rokoch Viktor Dvirnik.