Hľadať
Denný / nočný režim
Sledujte nás
Pravda Pravda Domov MS v hokeji Výsledky výsledky

Kanonier Adamec začínal veľkú kariéru ako vojak na Broadwayi

Je posledný žijúci futbalista z troch Slovákov, ktorí si zahrali na dvoch majstrovstvách sveta. Z MS 1962 v Čile má historickú striebornú medailu. Nik iný nezískal sedem titulov majstra Československa (päť so Spartakom Trnava, dva s Duklou Praha).

25.02.2017 14:04
Jozef Adamec Foto:
Obávaný kanonier si pripravuje samopal ako vojak základnej služby v Dukle Praha.
debata (1)

Štyri razy sa stal kráľom strelcov v československej lige, dovedna si v nej pripísal 170 gólov. V ankete o futbalistu storočia skončil druhý. Rodák z Vrbového, legendárny kanonier Jozef Adamec v nedeľu oslávi 75 rokov.

Pred dvoma rokmi ste mali zdravotné ťažkosti, postihla vás mozgová príhoda, strávili ste nejaký čas v nemocnici. Ako sa cítite teraz?
Je to lepšie, fyzicky som na tom celkom dobre. Akurát rôčky utekajú a človek pomaly starne a slabne…

Chodíte si ešte zahrať futbal aspoň do telocvične so svojou tradičnou partiou?
Už nie. Možno by som ešte niečo zvládol, ale som už opatrnejší, neriskujem. Už si nedám ani pohár obľúbeného vínka, nejde mi ani na chuť. Ani pivko a kávu, ani doma po obede. Keď si idem posedieť do obľúbenej vinárne, pijem čaj.

Čo vás najviac teší?
Stretnutia s kamarátmi, dobrými ľuďmi. Debatujeme o všetkom možnom, ale najmä o futbale. Ten pozorne sledujem predovšetkým v televízii, stále ma baví. Ak sa dá, vyberiem sa aj na štadión, na stretnutia reprezentácie i na slovenskú ligu. A aj si zo zábavy zatipujem…

Ste úspešný?
Kdeže! Ak mám na tikete šesť zápasov, moja úspešnosť je asi päťdesiatpercentná.

V časoch, keď ste hrávali, bola určite vyššia. Vraciate sa zavše aj k veľkým okamihom úspešnej kariéry?
Pomaly zabúdam, ale pripomenú mi ich iní, často fanúšikovia a spomíname najmä pri rôznych príležitostiach s bývalými spoluhráčmi a súpermi. To je príjemné.

Jozef Adamec páli na bránku Brazílie v... Foto: Archív Jozefa Adamca
Jozef Adamec Jozef Adamec páli na bránku Brazílie v legendárnom zápase, v ktorom dal tri góly. Vľavo Brito, vpravo kapitán Carlos Alberto.

Keď bilancujete, čo ste vo futbale dosiahli, na čo prvé si spomeniete?
Ťažko sa vyberá jeden úspech. Osemnásťročný som už hrával v reprezentácii, zažil som veľa výnimočných zápasov, aj skvelý šampionát v Čile. Nádherných bolo päť titulov v Trnave, úžasné pohárové zápasy aj so semifinále Európskeho pohára majstrov, terajšej Ligy majstrov.

Čo hetrik Brazílii v júni 1968 na Tehelnom poli pred šesťdesiattisíc divákmi?
Ježišmária, na ten nemôžem zabudnúť… Zdolať Brazíliu bola výnimočná vec. Ale vtedy sa z toho až taká sláva nerobila. Po zápase sme išli do bratislavského hotela Devín, trochu sme to oslávili, v noci ma niekto odviezol do Trnavy a doobeda som sa hlásil na tréningu.

Brazílii ste strelili jeden z gólov aj hlavou. To nebola u vás bežná vec…
Hlavou som dal veľmi málo gólov. Vtedy som si dobre nabehol a lopta ma správne trafila, nestačil som sa uhnúť… (smiech) Zaujímavé bolo, že v tomto pamätnom súboji som dal gól hlavou, ľavou i pravou nohou.

Vy ste však strelili viac senzačných hetrikov. Aj proti Írom v dôležitom kvalifikačnom zápase v Prahe. Dva ste si pripísali aj v EPM v drese Dukly Praha – proti Steaue Bukurešť a Vorwärtsu Berlín na jeho ihrisku. To nedokázal nijaký iný Slovák…
Bol som futbalové ucho, ale Berlínu som strelil všetky góly, skóroval som totiž aj doma – vyhrali sme 1:0. V Prahe som pôsobil ako vojak základnej služby. Tam som začínal s veľkým futbalom v skvelej partii okolo Masopusta, Pluskala, Nováka a ďalších.

Už váš nástup do Dukly v roku 1961 bol šokujúci. Spomínate si, ako to vtedy bolo?
Hlásil som sa v kasárňach, prespal na ošetrovni a hneď na druhý deň ráno letel s mužstvom do New Yorku na významný turnaj – Americký pohár. Strávili sme tam šesť týždňov. Bol som jediný vojak Varšavskej zmluvy, ktorý si odkrútil prijímač na Brodwayi. Bývali sme na Manhattane a chodili trénovať do Central Parku. To bolo v tom čase naozaj čosi nevídané.

Jozef Adamec (vpravo) počas prípravy na zápas. Foto: Archív Jozefa Adamca
Jozef Adamec Jozef Adamec (vpravo) počas prípravy na zápas.

Dukla patrila medzi najlepšie tímy sveta a Americký pohár 1961 vyhrala. Urobila si dobré meno a potom ju na turnaj pozývali každý rok, päťkrát po sebe. A Ota Pavel napísal o tom známu knihu Dukla medzi mrakodrapmi…
Ja som zažil dva ročníky, v prvom sme triumfovali, o rok sme vo finále podľahli Américu Rio de Janeiro. V roku 1961 sme odohrali v skupine sedem zápasov, okrem iného s CZ Belehrad, Rapidom Viedeň, AS Monaco, Espaňolom Barcelona, všetky víťazné. Vo finále sme dva razy zdolali liverpoolsky Everton.

Ako vás prijali vtedajšie hviezdy na čele s Masopustom?
Nemohol som sa sťažovať, hneď mi dovolili, že im môžem tykať… Rád spomínam aj na vynikajúceho trénera Vejvodu. Viedlo ma veľa trénerov, ale on a potom najmä Anton Malatinský v Trnave mi dali najviac. Boli to skvelí odborníci i ľudia. V Prahe som zažil aj pekný mimofutbalový život. S Rudlom Kučerom, mimoriadnym talentom, ktorého kariéru ukončilo ťažké zranenie, som chodil do slávnej kaviarne Vltava, kde spieval Karel Gott, Milan Chladil, Karel Hála a ďalší. Niekedy sme tam stiahli aj Pepa Masopusta. Dukla mala neďaleko pódia rezervovaný stôl. V tíme bola nielen výnimočná futbalová, ale aj slušná, disciplinovaná partia. Aj ja som tam sekal dobrotu.

Ako sa potom stalo, že ste strávili nejaký čas v base a museli ste pred odchodom do civilu týždeň nadsluhovať?
Dukla išla na turnaj do Viedne, ja som zostal v Prahe. Kúpil som si letenku a v piatok som načierno letel do Bratislavy, odskočil som si domov do Vrbového, Trnavy a v pondelok nadránom som sa rýchlikom vrátil do kasární. Asi som si myslel, že sa mi to prepečie. Dostal som však sedem ostrých.

Aj ste si ich odsedeli?
Samozrejme, v base, ktorá bola vtedy na Námestí Republiky. Prežil som tam Veľkú noc. Chodil ma navštevovať najmä Rudo Kučera. Prepašoval fľašu vína a hneď sme ju spolu vypili. Nakoniec som nadsluhoval len dva či tri dni. Končil som vojenčinu, bojoval o mňa Slovan i Trnava. Trnavčania boli šikovnejší a mám pocit, že u generála Tvarošku, ktorý bol aj vysoký futbalový funkcionár, vybavili, že mi zvyšok trestu odpustili, stihol som už najbližší nedeľňajší zápas. Spartak hral však v tom čase len v druhej lige a po krátkom čase som prestúpil na Tehelné pole.

Valér Švec (vľavo) sa teší z gólu s ďalšou... Foto: ARCHÍV AUTORA
Valér Švec, Jozef Adamec Valér Švec (vľavo) sa teší z gólu s ďalšou trnavskou legendou Jozefom Adamcom.

Tam sa vám príliš nedarilo, odpykávali ste si často tresty. Vrátili ste sa do Trnavy, kde sa rodilo výnimočné mužstvo…
Z pôsobenia v Slovane si cením najmä jeden rekord – v ligovom zápase s Třincom sme vyhrali 8:0 a ja som strelil šesť gólov. Najlepšie som sa však cítil v Trnave, tam som bol doma. Stali sme sa najlepším tímom v Československu, vybojovali päť titulov, hrali v semifinále EPM s Ajaxom Amsterdam.

Bol to váš najväčší zápas v klubovej kariére, hoci so smutným koncom?
Určite medzi ne patril. Žila ním Trnava i celé okolie veľa dní. V semifinále EPM nijaké iné slovenské mužstvo nehralo. Ajax na čele s Cruyffom, ktorý sa však zranil a nedohral, sa u nás celý čas len bránil. Na jeho pôde sme podľahli 0:3, doma sme dali dva góly, oba Lacko Kuna, ale mali sme veľa šancí. Aj ja. Niečo zneškodnil brankár Bals, ale spálil som aj obrovskú šancu, bol som sám pred ním, strieľal pravačkou a lopta letela tesne vedľa. Mali sme v odvete veľa smoly.

Dávali vám aj nálepku zlého muža – často ste diskutovali s rozhodcami, vylučovali vás…
Bol som zlý muž – ale pre súpera. Pre svoje mužstvo som chcel vždy to najlepšie, podľa toho som sa aj správal. Nenávidel som prehry, zavše som prehnal emócie, išlo mi vždy o spravodlivosť, ale pripúšťam, že som sa mohol aj mýliť. Často ma provokovali, faulovali, nebolo ľahké udržať si nervy. Mal som svoju pravdu, ale platila tá, ktorú mal rozhodca. S nimi to bolo ťažké… Niektorí ma nemali radi, už keď sme nastupovali, trčala im z vrecka polovica červenej karty.

Takých strelcov, akým ste boli vy, slovenský futbal už nemá. V čom je podľa vás problém?
Už sa mi to ťažko hodnotí, nie som pri tom, neviem, ako sa trénuje. Vidím, že nik si neudrží dlhší čas stabilnejšiu výkonnosť, tá je veľmi kolísavá. Útočník vystrelí na bránku, dá dva-tri góly a potom nie je o ňom pol roka počuť. Strelec musí mať talent, nos na góly a aj šťastie. Ale mnohé je v tréningu. Pre nás znamenal futbal všetko a venovali sme mu aj veľa času. Po tréningu som často zostával na ihrisku a strieľal donekonečna na bránku. A kým som z desiatich striel zo šestnástky aspoň deväťkrát netrafil brvno, do šatne som ani nešiel.

Stalo sa, že ste z desiatich striel aj desaťkrát trafili?
Aj to sa podarilo. Neustále som súperil so spoluhráčmi, Dušanom Kabátom, Lacom Kunom i ďalšími, uzatvárali sme stávky, kto bude lepší, to bola naša zábava.

Jozef Adamec. Foto: Roman Benický
Jozef Adamec Jozef Adamec.

Po skončení kariéry ste sa venovali trénerskej práci, viedli ste popredné slovenské tímy a aj reprezentáciu. Prečo liga neláka, ako v časoch vašej kariéry?
Odvtedy, čo som naposledy sedel na lavičke, ubehol už nejaký čas. Veľa vecí sa zmenilo. Kedysi sa viac ťahalo za jeden koniec povrazu, v záujme futbalu a zvyšovania jeho úrovne. O futbale sa všade viac debatovalo. Nech sme prišli kdekoľvek, ľudia nás poznali a o futbale vedeli všetko. Mali sme kvalitných trénerov a dokázali spolupracovať, vymieňať si poznatky a skúsenosti. Tímy sa veľmi nemenili, hrávali spolu mnoho rokov. S Dušanom Kabátom sme hrali naslepo, boli sme ideálne zohratí aj s ďalšími spoluhráčmi. Som smutný, keď vidím často prázdne tribúny, to sme my nezažili. Dôvodov súčasného stavu je akiste viac, dobrí hráči odchádzajú, chýba konkurencia, vytratil sa klubizmus a veľká rivalita. Diváci nás vybičovali k mimoriadnym výkonom, veľkému nasadeniu, hrali sme vždy nadoraz.

Máte dcéru a dvoch synov. Stretávate sa?
Janka žije v Nemecku, ale príde ma občas navštíviť, naposledy tu bola pred vyše mesiacom, chlapci v Trnave, sme v kontakte.

Zo synov futbalisti nevyrástli. Nemrzelo vás to?
Trochu aj áno. Staršieho Jozefa futbal nikdy nechytil, Stano to skúšal, bol takisto útočník, ale dotiahol to len do trnavského dorastu. Okrem troch vnučiek mám aj vnuka Miška, Jankinho syna, vyrastá v Nemecku, ale z neho futbalista takisto nebude.

Ako oslávite sedemdesiatpäťku?
Nebude to nič veľké. Ale priateľka Katka Foglsingerová zorganizovala na pondelok v Trnave malé posedenie. Stretnem sa s kamarátmi z futbalovej partie, s ktorou som dlho hrával, pozvánku dostal aj trnavský futbalový šéf Vladimír Poór. Príde, samozrejme, brat Emil a obaja synovia. Teším sa.

Jozef Adamec na tréningu na Tehelnom poli. Foto: Archív Jozefa Adamca
Jozef Adamec Jozef Adamec na tréningu na Tehelnom poli.

© Autorské práva vyhradené

1 debata chyba
Viac na túto tému: #Jozef Adamec