Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Jozef Metelka, ktorý v lete v Brazílii oslavoval tridsiatku, tvrdí, že chce stavať medzi hendikepovanými a zdravými športovcami mosty. Nepáči sa mu, keď ich rozdeľujú na dve kategórie. Stal sa prvým paracyklistom na svete, ktorý začal súťažiť so zdravými športovcami na pretekoch svetového rangu.
O svojej nehode a jej dôsledkoch dokážete žartovať. O náhradných nohách vravíte, že ich je toľko, že máte obavy, aby ste nejakú niekde nezabudli alebo sa tešíte, že keď mrzne, neoziabajú vás prsty na ľavej nohe…
Nebývam vždy taký veselý. No nemám ani pocit, že by som sa mal stále vŕtať v nehode, ktorá sa mi stala. Nepozerám sa dozadu. Lebo na tom, čo sa prihodilo, sa už nič nemôže zmeniť.
Sú aj chvíle, keď ste smutný?
To býva každý, nie som výnimka. To tiež patrí k životu. Také chvíľky si však veľmi nepamätám, lebo ich nebýva veľa. Nevedel by som z voleja ani povedať, kedy a pri akej príležitosti to bolo naposledy.
Kedy ste prežívali najhoršie chvíle?
Keď sa mi stala nehoda, neuvedomil som si, že situácia je vážna. Bol som na motorke, nabralo ma auto, kúsok som letel, ale na pády som bol zvyknutý z lyžovania a cyklistiky. Noha bola dvakrát zlomená. Absolvoval som niekoľko operácií. Až po nejakom čase bolo jasné, že nejde o banálnu zlomeninu. Nevedel som, čo bude nasledovať, pociťoval som najmä veľkú neistotu, čo bol zvláštny pocit.
S nehodou ste sa postupne vyrovnali. Bol to dlhý a zložitý proces?
Od začiatku som vedel, čo môžem a čo aj chcem robiť ďalej. Tím špecialistov okolo mňa mi vysvetlil, aké budem mať možnosti, aké sú technológie a aj to, že čo sa stalo, nie je koniec sveta. Najzložitejšie asi bolo, keď mi povedali, že noha musí ísť od kolena dolu preč. Nevedel som si predstaviť, že keď sa po operácii zobudím, nebudem ju mať. Vtedy mi bolo ťažko, ale netrvalo to dlho.
Nehoda sa stala v marci 2009. Pamätáte si ju presne?
Bolo to v apríli… Nie, v apríli ma prepustili z nemocnice… Stala sa na konci marca, možno 29. Dátumy nie sú mojou silnou stránkou. A čísla už vôbec. V škole som mal rád dejepis, vedel som všetko možné, čo sa stalo a prečo, ale nevedel som si spomenúť, kedy to bolo.
Obmedzuje vás zdravotný hendikep v bežnom živote, máte pocit, že ste znevýhodnený v porovnaní s inými ľuďmi?
Na to sa mi ťažko odpovedá. Aj áno, aj nie. Potknem sa, spadnem, poraním si pravú, zdravú nohu a je problém. Nemohol by som sa pohybovať, tak ako chcem. Existuje zopár maličkostí, ktoré mi vedia otráviť život. Nemôžem tvrdiť, že žiť s takýmto hendikepom, je výhoda. Inak by si ľudia nechali amputovať ruku i nohu. V podobnom prípade, aký som zažil ja, sú možné dva prístupy.
Aké?
Keď niekto príde o nohu, môže ísť rovno na vozíček, nerieši ďalší aktívny život. Alebo urobí to, o čo sa usilujem ja. Nevšímam si situáciu a robím všetko, akoby som sa s karbónovou nohou narodil. Vždy ide o to, ako k tomu človek pristupuje.
Zanadávate si zavše na osud?
Na osud nenadávam. Po prvé, nič by sa tým nevyriešilo, po druhé, brzdilo by ma to a stagnoval by som. Možno by som upadal do depresií. Naozaj neviem, lebo tento stav nepoznám.
Už takmer deväť rokov žijete v Anglicku. Máte pocit, že v tejto krajine je pre človeka s vaším postihnutím ľahší život?
Mám taký pocit. Ľudia s nejakým hendikepom, napríklad takí, ktorí žijú na vozíčku, sú na ostrovoch v spoločnosti viac akceptovaní. Na Slovensku sa na nich pozerajú inak. Zorganizujú im nejaké preteky a tvária sa: choď tam a príliš nás neotravuj. Robia niečo pre vás ale bez vás.
Ako by to malo fungovať?
Mne by sa páčilo, keby to boli akcie pre nás a s nami. Všetko by sa malo konzultovať s ľuďmi, pre ktorých sa rôzne aktivity pripravujú. Čakal by som, že ich budú viac začleňovať do spoločnosti. Nepáči sa mi, ak športovcov rozdeľujú na zdravých a postihnutých. Mali by ich dávať dokopy. Som zástanca budovania mostov medzi nimi. Podujatia by mali byť pre všetkých spoločné. A to by malo platiť nielen v športe, ale v celej spoločnosti. Podľa mňa by sa práve parašportovci mohli stať lepšou motiváciou pre bežnú populáciu ako tí, ktorí sú zdraví.
V čom?
Ak bežní ľudia vidia, čo dokážu paralympionici, povedia si – ak to zvládne on, prečo nie aj ja? Vidím to napríklad v posilňovni, v Anglicku ale aj u nás. Keď robím drepy s veľkou záťažou, často počujem, ako niekto vraví, že to musí dokázať tiež. Myslím si, že toto sa dá veľmi dobre pretransformovať aj do normálneho života, do reálneho sveta. Ak všetci uvidia, že fair play, pracovitosť, disciplína patria k životu aj u ľudí, ktorí by sa na to mohli vykašlať.
Aj v parašporte existujú mnohé neduhy, ktoré trápia veľký šport. Takisto sa v ňom objavujú podvody, doping a podobne. Ako to vnímate?
Aj parašport na najvyššej úrovni je taký istý profesionálny šport ako každý iný. Na Slovensku sa to často takto nevníma. Ak by som nepracoval na takej úrovni, ak by som toľko netrénoval, ako trénujem, nemal by som vo svete nijakú šancu.
Foto: SITA, Jozef Jakubčo
Čo zvládnete v tréningu? Koľko spravíte drepov a s akou činkou?
To sa odvíja od toho, na čo sa práve pripravujem, či idem viac do intenzity, alebo naberám objem. Napríklad zvládnem drepy so 120-kilogramovou činkou, v štyroch sériách po desiatich.
Koľko kilometrov najazdíte za rok na bicykli?
Asi 20-tisíc, ale v tréningu ani nejde o to, aký mám jeho objem, ale intenzitu. Keď trénujem v zime, som schopný najazdiť viac ako tritisíc kilometrov za mesiac. Keď idem do intenzity, počet kilometrov sa znižuje, ale zvyšujem rýchlosť. Na dráhe sa sústreďujem najmä na rýchlosť, jazdím za motorkou.
Pôsobíte stále v anglickom tíme?
Nie je to doslova tím, Beeline Bicycles je obchod, ktorý ma podporuje. Mám anglických trénerov, jedného špecialistu na cestu, druhého na dráhu. Aj keď som na Slovensku, sme stále v kontakte a všetko konzultujeme.
Koľko času trávite na Slovensku?
Vraciam sa najmä na Vianoce, hoci nielen vtedy. Väčšinu roka strávim v Anglicku, bývam v Oxforde, ale takmer denne chodím do Newportu, kde je velodrom. Autom to trvá asi hodinu štyridsať minút, takže cestovania mám plné zuby. Občas prespím v Newporte, aby som ušetril čas.
Pôvodne ste sa vysťahovali do Anglicka, aby ste tam študovali?
To bol hlavný dôvod, ale najskôr som sa chcel zdokonaliť v jazyku a založil som si aj firmu na trénovanie tenisu, aby som zarobil peniaze na štúdium. Dobre sa rozbehla. Až keď sa mi stal úraz, bolo jasné, že s tenisovou kariérou to ďalej nepôjde.
Odmalička ste mali všestrannú športovú prípravu, boli ste talent na viaceré športy, venovali ste sa lyžovaniu, tenisu, cyklistike. Ku ktorému športu ste najviac inklinovali?
V Piešťanoch sa darilo tenisu, bola tam liaheň talentov, preto sa rodičia rozhodli, že sa mu budem venovať. Spočiatku sa mi to príliš nepáčilo, ale neskôr sa ukázalo, že to bola dobrá voľba. Tenis ma na začiatku anglického pobytu živil, asi by to tak zostalo, keby sa môj život nezvrtol inak. Teraz sa mi darí, ale mám len tridsať rokov, nechcem ešte bilancovať. Ak sa dožijem šesťdesiatky, potom urobím reflexiu a zhodnotím, či mám dôvod byť spokojný.
Čo rozhodlo, že ste sa po nehode začali venovať najmä cyklistike?
Videl som, že moja karbónová noha by mi nemusela v cyklistike prekážať. Vyskúšal som aj tenis, ale v ňom to nebolo pohybovo dobré a ak v ňom chce niekto súťažiť na vyššej úrovni, tak len na vozíčku. Vravel som si, prečo by som si mal sadnúť na vozíček, keď to nie je nevyhnutné?
Do cyklistickej svetovej špičky ste sa dostali rýchlo. Ste profesionál?
Som elitný športovec, ale s nulovým platom, teda nie profesionál. Rozlišujem to. Keby som bol profík, musel by som dostávať výplatu. Žiaľ, na Slovensku to nefunguje tak ako v Anglicku, tam športovci, ktorí reprezentujú na takej úrovni ako ja, berú ročný príspevok 30-tisíc libier na bežný život.
Z čoho žijete?
Na Slovensku som dostával štátny príspevok vo výške 40-tisíc eur ročne, teraz by to malo byť o desať tisíc viac. To sú však len peniaze na tréning, na materiál. Neviem jazdiť bez nohy, preto aj náhradná noha ide z tohto balíka. Žijem najmä z peňazí sponzorov.
Tvrdíte, že máte niekoľko nôh. Koľko presne?
Robia mi ich na mieru a je to nenormálne drahé. A je s tým spojený háčik. Na Slovensku ponúka poisťovňa len jednu nohu za päť rokov. Verím, že sa nikomu nič nestane, ale poviem príklad. Nejaký náš elitný športovec, lyžiar, príde po úraze o nohu a dajú mu na výber – buď si zvolí nohu na chodenie alebo na lyžovanie, aby sa mohol vrátiť do športového života. Ja som to nemusel v Británii riešiť. Nôh mám viac ako desať, ale už ich nerátam. Vymysleli sme systém, keď mám aj polnohy.
Čo to znamená?
Karbón mám na sebe a dolnú časť nohy si môžem vymieňať, rôzne kombinovať. Mám nohu na bežné chodenie, na jazdenie na dráhe, na cestu, na horskú cyklistiku a podobne.
Foto: Robert Hüttner, Pravda
Dá sa povedať, koľko jedna náhradná noha stojí?
Na cestu či dráhu šesťtisíc libier, čo je asi osemtisíc eur. Toľko stojí v podstate aj bicykel pre bežného pretekára. Pre mňa to znamená, akoby som potreboval dva bicykle naraz.
Tento rok ste sa prvý raz predstavili na paralympiáde, štart na nej ste brali ako zlomový moment v kariére. Ako sa zmenil váš život po nej, s dvoma zlatými?
Neviem, či by som hovoril o zlome, ale určite to bol veľký krok vpred. Po takých výsledkoch sa médiá, verejnosť oveľa viac zaujímajú, ako sa to podarilo, čo je za tým. Posilňuje to môj cieľ, aby som spájal parašportovcov so zdravými. Chcem sa dostať výkonmi do svetovej elity, už som štartoval na Svetovom pohári v Glasgowe, nedávno v Portugalsku.
Chcete sa stále pokúsiť aj o štart na majstrovstvách sveta na cyklistickej dráhe v Hongkongu?
Zatiaľ mi chýbajú potrebné body, ale verím, že môj výkon pôjde hore a umožní mi čoskoro sa postaviť na medailové pódia svetových podujatí. Robím pre to maximum. Som jediným cyklistom na svete, ktorý sa predstavil v individuálnych disciplínach na svetových podujatiach aj v parašportových aj športových súťažiach. Britka Sarah Storey to dokázala tiež, ale len ako členka tímu v časovke. Mojou vášňou je lyžovanie, ale kvôli cyklistike som tri roky nestál na lyžiach, poriadne som si neužil ani sneh.
Pred časom ste sa vyjadrili, že vaším snom je účasť na Tour de France. Myslíte si, že je to reálne?
Tour je špecifická v tom, že cyklista musí byť súčasťou tímu. Dráha je jednoduchšia, pretože pretekár môže štartovať aj ako jednotlivec. Možno by som sa dokázal prebojovať aj na Tour, ak by to bol môj jednoznačný cieľ, ale momentálne ma dráha priťahuje viac. Aj prípravu ladím jednoznačne na preteky na nej.
Vianoce ste strávili v rodných Piešťanoch, ale väčšinu roka žijete v anglickom Oxforde. Kam sa vyberiete, keď poviete, že idete domov?
Na to je dosť ťažké odpovedať. Mám aspoň tri domovy. V Piešťanoch som sa narodil, je tu krásne prostredie, máme kopce, jazero, rieku, kúpele. Žije tu môj otec, veľmi rád tu trávim čas. Väzby sú silné, ale zdržujem sa tu teraz najmenej času v porovnaní s inými mojimi domovmi. Viac ho prežijem v Oxforde a v Newporte.
Uvažujete aj o tom, že sa v Anglicku usadíte natrvalo?
Mám na stole ponuku reprezentovať Anglicko. Žijem tam deväť rokov a zatiaľ nemám ani britské občianstvo. Ale kritériá naň spĺňam, ak by som oň požiadal, bola by to formalita. Ešte váham, ale tento problém budem musieť skoro vyriešiť a rozhodnúť sa, ktorú krajinu budem reprezentovať. Nerád by som odišiel zo Slovenska, ale s cyklistikou som začal v Anglicku, tam som sa vypracoval na súčasnú úroveň, mám tam komplexné športové zázemie.
Blíži sa koniec roka. Čo si budete želať do nového?
Aby som si udržal zdravie, aby sa mi naďalej darilo robiť to, čo ma baví a v čom som teraz dobrý. Všetkým ľuďom prajem zdravie. A k zdraviu potrebujú aj šťastie, ktoré ich zavše pomkne, aby boli v správnom čase na správnom mieste. Všetkým tiež želám, aby vedeli, čo to šťastie vôbec je. Lebo inak ho ani nenájdu. Vedieť, čo pre konkrétneho človeka znamená šťastie, je zavše vôbec to najťažšie.