Nie každý v ňom hneď spoznáva muža, ktorý patrí k legendám slovenského futbalu. Ján Čapkovič, ktorý o tri týždne oslávi 69. narodeniny, prekonáva práve ťažké obdobie, ale dobrá nálada ho neopúšťa.
Nerobí vám problém ešte vstávať do práce?
Nie, už som pracoval aj na inom podobnom mieste predtým. Niečo si zarobím, prilepším si k dôchodku. Aspoň nemusím drankať peniaze od manželky. Mám na pivko s kamarátmi a aj na cigaretku, ktorej som sa stále nevzdal.
Vy ste fajčili už ako aktívny futbalista. Neprekážalo vám to?
Boli sme chlapci z Petržalky, to patrilo k tomu, inak by sme neboli v partii. Prekážalo to najmä trénerovi Vičanovi. Sám bol dlho silný fajčiar, potom prestal a vždy sa hneval, keď nás pristihol s cigaretou. Na to mal svoju taxu – 25 korún pokuty. Pre mňa študenta to neboli malé peniaze. Fajčil aj brat Jozef, ale ten už pred dvanástimi rokmi skončil.
Na ihrisku ste boli napriek tomu mimoriadne rýchly, stovku ste zabehli za jedenásť sekúnd…
Nepatril som k tuhým fajčiarom, denne som vyfajčil tri-štyri cigarety, niekedy ani to. Problémy som mal len v Mexiku na majstrovstvách sveta 1970. Ale to sme mali všetci, bolo horúco a šampionát sa hral vo vysokej nadmorskej výške. Už po rozcvičke sme fučali, či sme fajčili alebo nie. Pricestovali sme do Guadalajary neskoro, krátko pred prvým zápasom s Brazíliou a nestihli sme sa aklimatizovať.
Podľa toho aj silný československý tím v hviezdnej skupine dopadol. Očakávania boli väčšie…
Mali sme vtedy výborné mužstvo, v ktorom mali Slováci jasnú prevahu, viedli nás slovenskí tréneri na čele s Jozefom Markom. Škoda, že sme nevyužili náš potenciál. Ale mali sme aj mimoriadne zdatných súperov – Brazíliu, získala titul svetového šampióna, Anglicko, ktoré ho obhajovalo a Rumunsko, ktoré bolo vtedy veľmi silné.
Vrchol kariéry ste zažili už rok predtým, v máji 1969, keď Slovan zdolal Barcelonu 3:2 vo finále PVP. Strelili ste tretí gól, ktorý definitívne rozhodol. Je váš najslávnejší?
Určite. Ale ja si cením aj gól v semifinále proti Dunfermline. Ten som strelil z veľkej diaľky, pôvodne som mal pocit, že z polovice ihriska… Ale potom som ho videl zo záznamu a nebolo to tak ďaleko, strieľal som asi z 35 metrov.
Foto: Archív
Celú futbalovú kariéru ste ťahali s bratom – dvojčaťom. Mýlili si vás niekedy?
Veľmi často. Najmä keď sme boli mladší. Na fotografiách z mladosti mám problém spoznať sám seba. Aj v škole sme museli odpovedať obaja naraz pred tabuľou. A spomínam si na jeden prípad, keď sme prišli ako chlapci domov neskoro a celí zafúľaní, tak sme od otca dostali bitku. Kričali sme obaja, bol presvedčený, že sme to aj obaja schytali. Ale v skutočnosti som dostal bitku dva razy ja.
Udržiavate s bratom pekný vzťah dodnes. Ako často sa stretávate?
Minimálne raz do týždňa a štyri i päťkrát denne si telefonujeme. Brácho si robí žarty stále a zo všetkého a mne sa to páči.
Futbalový život priniesol paradox a hoci ste boli obaja reprezentanti, nikdy ste sa nestretli v národnom drese na ihrisku. Vy ste končili, ale Jozef sa práve v ňom uchytil…
Spočiatku bol aj on útočník, ale potom si našiel miesto v obrane a utvoril v Slovane i reprezentácii skvelú stopérsku dvojicu s Tónom Ondrušom. Raz sme si mohli v reprezentácii spolu zahrať, v príprave s Iránom, ale brat išiel na liečenie. Ak by to vyšlo, boli by sme prvé dvojčatá na svete, ktoré by spolu nastúpili v reprezentačnom drese. To bol môj posledný zápas v reprezentácii. Bolo to na konci roku 1974, vtedy sa formoval tím na majstrovstvá Európy 1976, kde sme získali titul. Trochu ma mrzelo, že som sa na šampionát nedostal, ale konkurencia bola v tom čase veľká.
Vravíte, že teraz si privyrábate k dôchodku. Prezradíte, aký je vysoký?
Celý život som pracoval v športe, v ňom sa veľa nezarábalo. Teraz beriem 1400 eur… Ale kvartálne (smiech)…
Vyštudovali ste Vysokú školu ekonomickú. Zišla sa vám na niečo?
Zažil som aj obdobie, keď som využil vedomosti zo školy. Keď som začínal ako profesionálny funkcionár v Červenej hviezde, nemal som ani sekretárku a musel som si všetko robiť sám.
Chodili ste do školy poctivo, alebo ste mali ako vrcholový športovec a reprezentant úľavy, ako sa to často stávalo?
Keďže sme v nej strávili desať rokov, asi nám diplom nedali zadarmo… (smiech)
Tak dlho ste študovali?
Zvládli by sme to s bratom skôr, ale Slovan chcel, aby sme naťahovali štúdium, odkladali si štátnice i diplomovku, aby nás nepovolali na vojenskú službu. Nakoniec sme narukovali v roku 1977 do Červenej hviezdy na dva roky, hoci pôvodne sme tam mali stráviť len päť mesiacov. Bol som najstarší vojak Varšavskej zmluvy, končil som základnú službu 31-ročný. Museli sme žiadať prezidenta republiky, aby nám umožnili doštudovať počas vojenčiny. Dali nám výnimku. Do Slovana som sa už nevrátil. Červenka hrala vtedy druhú ligu a ešte rok som v nej zostal.
Nechceli ste skúsiť šťastie v zahraničí?
Mal som nastúpiť v rakúskom Eisenstadte, hral v prvej lige. V Prahe mi prestup neschválili, napísali mi, že určite nájdem uplatnenie aj v Československej socialistickej republike. A to som bol víťaz PVP, účastník MS, dvadsaťnásobný reprezentant, trojnásobný majster ČSSR. Vraj som nespĺňal podmienky.
Prišli ste o finančne atraktívnu zmluvu?
Na všetkom sme boli dohodnutí: tristotisíc šilingov za prestup a štyridsať tisíc mesačný plat. K tomu zadarmo bývanie i auto. Za rok by som zarobil trikrát toľko, čo v Slovane za desať rokov. Na Tehelnom poli som mal len to, čo som získal na prémiách za víťazstvá a k tomu kalórne. Mali sme šťastie, že sme vyhrávali.
Nedostávali ste nijaký plat?
Nie, lebo som bol študent.
Dalo sa vo vašich časoch zarobiť niečo navyše, čo by vám pomohlo v ďalšom živote po kariére?
Ak by to tak bolo, ako dôchodca už nepracujem… Tí, čo boli zamestnaní, ale do práce nechodili, brali dve tisícky a možno tie si mohli odkladať.
Slovan však vyhral ako jediný tím v bývalom Československu významnú európsku trofej – PVP. Akú odmenu ste zinkasovali za tento triumf v roku 1969?
Pôvodne nám sľúbili pätnásťtisíc korún na hlavu, ale dostali sme len desaťtisíc. A k tomu hodinky. Chvíľu sme aj štrajkovali, skoro týždeň sme netrénovali.
Vydupali ste si sľúbené peniaze?
Kdeže! Tréner Vičan nám svojou hlohovštinou oznámil: Ked sa vám bude zasa chcet trenuvat, tak mi zavolajte. Každý deň sme prišli na štadión, ale nevyšli sme zo šatne. Podporili nás herci, Fero Dibarbora, Tóno Mrvečka, Ondriš Jariabek, skladateľ Ján Cikker a ďalší. Poslali nám zopár debničiek šampanského. Postupne sme ich vypili a potom sa vrátili na ihrisko. Vo futbale rozhoduje kolektív a my sme boli ohromná partia. To bolo najdôležitejšie.
Ján Čapkovič (68)
Bývalý československý futbalový reprezentant sa narodil 11. 1. 1948 v Bratislave ako dvojča brata Jozefa, ktorý bol takisto reprezentantom a na ME 1976 členom tímu, ktorý získal titul. Ján hrával na ľavom krídle a patril k úspešným strelcom. S bratom začínali v ČH Bratislava a odtiaľ spolu prestúpili do Slovana. Vo finále PVP 1969 zdolali Barcelonu a získali cennú trofej, Ján strelil tretí gól (3:2). Vybojoval tri tituly majstra ČSSR, v lige odohral 286 zápasov, dal v nich 100 gólov. Zahral si na MS 1970, v reprezentačnom drese nastúpil v 20 stretnutiach. Po skončení kariéry pracoval ako funkcionár, bol tajomník v ČH a neskôr v ŠKP Devín.
Neľutujete, že ste sa nenarodili do dnešnej doby, keď hráčov, ako ste boli vy, vyvažujú skoro zlatom?
To sa nedá ľutovať. Čo bolo, bolo. Bola iná doba a so súčasnou sa nedá vôbec porovnávať. Na nás zasa chodili zväčša plné štadióny. To súčasní futbalisti doma nezažijú. Teraz dávame s bratom dokopy knihu, prehŕňam sa často vo výstrižkoch a narazil som na rozhovor, ktorý som robil asi pred dvanástimi rokmi. V ňom som vravel, že možno príde čoskoro obdobie, keď budú štadióny zívať prázdnotou a keď príde päťsto ľudí, budeme si gratulovať. Už to tu, žiaľ, je.
V čom vidíte problém?
Keby som to vedel, tak mi dajú možno Nobelovu cenu. Dôvodov je akiste viac. Televízia a satelity berú fanúšikov. Dnes môžu pozerať v podstate všetky superzápasy v najsilnejších ligách sveta, slovenská im môže sotva konkurovať. Nedávno som sledoval nejaký náš zápas, ale po chvíli som to prepol na iný kanál. Bolo to pomalé a nezaujímavé. Mrzí ma, že naši hráči nie sú viac sebakritickí. Chceli by viac peňazí, ale výkony nemajú. Dnes si môže každý zarobiť, prestúpiť do silnejšej, lukratívnejšej ligy, len musí byť o neho záujem. Každý, kto má šancu, aj odchádza.
Vy chodíte na ligu?
Nechodím. Už nie.
Kedy ste boli na zápase naposledy?
Asi pred dvoma rokmi. Predtým som pôsobil ako delegát, ale prestal som to robiť, keď sa začali moje zdravotné patálie. Najskôr som si pred Vianocami 2014 zlomil ruku, potom ma dlho trápila boľavá chrbtica a keď som myslel, že už bude všetko v poriadku, diagnostikovali mi tento rok v lete rakovinu hrubého čreva. Už som sa vrátil opäť do práce po päťmesačnej pauze.
Znamená to, že ste boj s chorobou vyhrali?
O rakovine sa nedá nikdy povedať, že ste ju porazili. Ale chcem ju poraziť a verím, že vyhrám aj tento zápas. Nikdy som nebol pesimista. Každý týždeň v pondelok chodím na kontroly, vybral som 21 chemoterapií a ešte ma čaká trinásť.
Foto: ARCHÍV JÁNA ZLOCHU
Nikdy ste neprepadli beznádeji?
Keď mi rakovinu zistili pri bežnej kontrole, bol to síce šok, ale veril som, že histológia ju nepotvrdí. Absolvoval som operáciu, osem kíl som schudol, ale už ich mám naspäť. Bojujem. Liečbu znášam celkom dobre a pomáha mi aj podpora manželky, celej rodiny, priateľov. Mal som šťastie, lebo som sa stretol s obetavou starostlivosťou zdravotníckeho personálu a praktických lekárov Viery Murckovej či Viliama Srdoša, primárov na neurológii i chirurgii Pavla Kučeru a Pavla Sýkoru a onkológa Mariána Pribelského. Akiste aj im môžem ďakovať, že si teraz užijem Vianoce.
Ako ich prežijete?
Tradične sa stretneme celá rodina. Príde dcéra Sylvia a syn Ján s rodinami. Mám štyroch vnukov. Dvaja – Marek a Patrik – sú už dospelí chlapi, ale synove deti sú ešte malé. Damian má rok a Dario tri. To je môj miláčik, ale teším sa na všetkých. Aj so staršími vnukmi mám výborný vzťah, trávili sme spolu mnohé dovolenky. Častejšie ako kedysi s deťmi, lebo keď boli malé, vtedy som ešte hrával. Chvíle s rodinou patria k Vianociam ako rozprávky, ktoré milujem. Odsledujem ich v televízii poctivo všetky, novšie i starú klasiku. Žena sa mi smeje, že som ich videl stokrát, ale mne to neprekáža, hoci dialógy i scény z nich viem naspamäť.
Rátajú mu sto gólov. Dal o jeden viac
Ján Čapkovič je členom Klubu ligových kanonierov. Vstupenkou do tejto elitnej spoločnosti strelcov je sto gólov v najvyššej súťaži. Dal ich presne toľko. Jeden mu však nakoniec takmer chýbal, lebo ho venoval bratovi Jozefovi. Pre neho mal hodnotu tisíc korún. „Hrali sme v Košiciach na Lokomotíve a na druhý deň sme leteli priamo do Prahy na ďalší zápas s Duklou,“ spomína Ján Čapkovič. „Laci Móder bol navštíviť brata a s ním išiel aj Jožo. Zmeškali večierku, keď sa vracali do hotela, čakal ich tréner Vičan a hneď im naparil pokutu – Lacovi, ktorý mal už predtým nejaký vrúbok, dvetisíc korún a Jožovi tisícku.“
Na ceste do Prahy sme trénera, ktorý sa dokázal nahnevať, aj nám vynadať, ale bol to zlatý človek, podpichovali. „Trénerko, keď vyhráme a Laco i Jožo dajú góly, odpustíte im pokuty?“ Vičan nakoniec súhlasil. Slovan viedol na Juliske 2:0 a oba góly dal Móder. Vojaci však vyrovnali.
„V závere stretnutia bola pred ich bránkou skrumáž a loptu som dotlačil do bránky,“ pokračuje Ján. „Lenže celé mužstvo už bolo dohodnuté a všetci sme sa vrhli na Jozefa a objímali sme ho, akoby bol on autorom gólu. Aj Karol Polák, ktorý komentoval zápas v televízii, ho označil za strelca. Len masér Zöllner kričal na Vičana, že Jožo gól nestrelil. Presne v tom okamihu však aj hlásateľ na štadióne oznamoval, že Slovan vedie 3:2 zásluhou Jozefa Čapkoviča. Vičan sa obrátil na deda, ako sme maséra familiárne volali, a vraví mu: Ty už nielen dobre nevidíš, ale ani nepočuješ…“
Aj v oficiálnom zápise sa napokon objavilo meno Jozefa Čapkoviča ako strelca tretieho gólu hostí. Tak sa stalo, že jeho brat síce dal v lige 101 gólov, ale v Klube kanonierov mu uvádzajú o jeden menej…