Nemôžeš mať všetko, vravel kapitán Ondruš Beckenbauerovi

07.06.2016 05:00

Otvorí mobil a na displeji sa objaví veľké logo Slovana Bratislava. "To mi tam dal môj syn Tony," usmeje sa Anton Ondruš (66), ktorý už viac ako tri desiatky rokov žije vo Francúzsku.

Anton Ondruš.
Anton Ondruš. Autor: SITA

Legendárny obranca z Tehelného poľa nastúpil v československej reprezentácii v 58 stretnutiach, z toho vo väčšine s kapitánskou páskou na ruke (36). Priviedol slávny tím k titulu majstrov Európy 1976 a o štyri roky aj k bronzovým medailám. UEFA ho zaradila medzi 50 najlepších hráčov histórie majstrovstiev Európy. Ako jediného Slováka.

Presne polovicu života ste prežili vo Francúzsku. Vnímate už šampionát, akoby sa hral u vás doma?
Už áno, som francúzsky občan, hrá sa u nás. Ale doma som stále aj na Slovensku, to ma teší.

Ako rozdelíte priazeň medzi francúzsky a slovenský tím?
Tak to je jasné: Slováci sú na prvom mieste. Prvá polovica života vo mne prevažuje, vtedy som zbieral aj futbalové úspechy, to sa nedá zabudnúť.

Slovenský futbal poznáte dobre, boli ste aj členom širšieho realizačného tímu pred šiestimi rokmi na majstrovstvách sveta v Afrike. Aké šance dávate Kozákovým zverencom?
Verím im. Títo futbalisti hrajú dlho spolu, širší základ mužstva sa utvoril už pred africkým šampionátom. Turnaj vo Francúzsku by mohol priniesť vyvrcholenie jedného významného obdobia v slovenskom futbale. Kvalita, ktorá sa koncentrovala v tíme, by sa mohla teraz prejaviť. Mužstvo by malo využiť svoje skúsenosti. Toto je ten správny moment. Sú všetky predpoklady, aby Slováci prekvapili Európu.

Možno podobne ako vy v roku 1976?
Veľmi by som im prial, aby aj oni niečo podobné zažili. Aj keď to bude veľmi ťažké. Ako som už povedal v predchádzajúcej odpovedi, verím, že pre túto generáciu i pre celé futbalové Slovensko bude blížiaci sa šampionát pekným vyvrcholením minulého obdobia.

Ako vnímate súčasné rozdelenie síl v európskej špičke?
Sú traja – štyria favoriti na titul a potom je prinajmenšom desať mužstiev, ktoré majú rovnaké alebo veľmi podobné šance.

Koho radíte medzi favorizované tímy?
Španielov, Nemcov a Francúzov, lebo hrajú doma a vtedy sú spravidla silní a úspešní. Do tejto partie sa tlačia aj Belgičania, ktorí majú formu, ale ich výkony dosť ovplyvňuje hra Kompanyho, ak chýba, sila mužstva padá. Som zvedavý, čo urobia Taliani, lebo majú dobré a vyrovnané mužstvo. Sú však trošku nevyspytateľní, ale môžu vyhrať nad hocikým.

Vy ste boli oporou výborného československého mužstva. Ako ste sa stali jeho kapitánom?
Zavolali si ma na debatu tréneri Václav Ježek a Jozef Vengloš a v nej mi oznámili, že hráči sa priklonili k tomu, aby som bol kapitánom ja. Už predtým to predebatovali so skupinou najskúsenejších. Samozrejme, nič som nenamietal, pre mňa to bola obrovská česť. To sa rozhodlo na začiatku roka 1976 a potom som viedol mužstvo niekoľko rokov, len keď som nemohol hrať, tak mal pásku niekto iný.

Silné mužstvo sa formovalo už dlho pred turnajom v Juhoslávii…
Presne tak. Potiahli sme výnimočnú sériu, neprehrali 25 stretnutí za sebou. V tomto období sa tím formoval nielen po futbalovej, ale aj po ľudskej stránke. Utvorili sme výborný kolektív, bolo v ňom cítiť mimoriadny kamarátsky duch. Prajná atmosféra prenikla do každého hráča. To bol pozoruhodný moment, pretože vtedy vládla medzi silnými klubmi veľká konkurencia, rivalita – mám na mysli Slovan, Trnavu, Duklu… V národnom mužstve sa nikdy negatívne neprejavila.

Vy ste pred odletom do Juhoslávie verili, že by ste to mohli dotiahnuť až tak ďaleko?
Ak mám byť úprimný, veril som skôr tomu, že môžeme prekvapiť, naše mužstvo som ako favorita nevnímal. To by bola priveľká trúfalosť, veď vo štvorici boli finalisti posledných majstrovstiev sveta, veľmoci NSR a Holandsko a tiež domáca Juhoslávia, ktorá mala tiež vynikajúce mužstvo.

Úspechom bol už postup do takejto spoločnosti…
To je pravda, ale tiež platí, že s tým sme sa neuspokojovali. Hovorili sme si s chlapcami, že keď sme už tu, tak by bola škoda, keby sme neurobili všetko pre to, aby sme sa neprebojovali do finále. Aj keď v semifinále proti nám stáli Holanďania na čele s Cruyffom.

Po veľkom boji ste zápas po predĺžení vyhrali 3:1…
Dodalo nám to ďalšiu obrovskú silu a sebavedomie. Naším novým sloganom sa stala veta: Finále sa nemôže prehrať, finále je na to, aby sa vyhralo!

Po 25 minútach viedlo mužstvo senzačne 2:0. Už ste verili, že môžete vyhrať, alebo ste si vraveli, že koniec je ešte ďaleko?
Bol to neuveriteľný úvod, ale ja som cez zápas skoro nič nevnímal a ani som nešpekuloval, či nám už bude náskok stačiť alebo nie. Koncentroval som sa len na hru. Hrali sme a hrali, nič iné.

Do posledného dychu bojovali aj Nemci a v poslednej minúte vyrovnali. To musel byť nepríjemný úder…
Bol aj nebol. Samozrejme, nepotešilo nás to, ale nohy nám to nepodlomilo. Opäť sa predlžovalo, ale skôr sme boli v tom momente nahnevaní, pretože Hölzenbein po rohovom kope fauloval Viktora a jeho vyrovnávajúci gól nemal vôbec platiť. O našej sile – futbalovej i psychickej – svedčí i fakt, že sme zvládli aj penaltový rozstrel, ktorý je vždy lotériou.

Ako ste prežívali tento triumf? Čo vám najviac utkvelo v pamäti?
Samozrejme, radosť bola obrovská, nemala konca-kraja. V šatni som chalanom už pod sprchami vravel, že nech si dobre zapamätajú tento deň, lebo najbližších tridsať rokov nik z východnej Európy taký úspech nedosiahne. Odvtedy je už štyridsať rokov – a stále to platí.

Kapitán súpera Franz Beckenbauer sa vám neskôr posťažoval, že pohár ste mu nemali vziať?
Áno, niečo v podobnom duchu. Ale to nebolo bezprostredne po finále. Až o niekoľko mesiacov neskôr na vyhlásení výsledkov prestížnej ankety France Footbalu o najlepšieho futbalistu.

Kapitán Anton Ondruš s trofejou.
Kapitán Anton Ondruš s trofejou. Autor: Archív

Čo vám vtedy povedal?
Beckenbauer bol vtedy najlepší futbalista na svete, vyhral všetko, chýbal mu len titul majstra Európy. Na slávnosti mi vravel, že to veľmi ľutuje a mrzí ho, že sme mu tento triumf vyfúkli. Nemôžeš mať všetko, povedal som mu.

Vy ste skončili v roku 1976 na šiestom mieste v európskej ankete o Zlatú loptu. Čo pre vás znamenalo?
Veľa a na tom sa nič nezmenilo ani teraz. Aj preto, že slovenský futbalista nikdy nebol v tejto prestížnej ankete vyššie. Cruyff vtedy skončil za mnou. Platini piaty, jedno miesto predo mnou. Vyhral práve Beckenbauer. Teším sa aj z toho, že ma nedávno UEFA zaradila medzi päťdesiatich najlepších hráčov histórie ME.

Viedli ste tím aj o štyri roky na ME v Taliansku a opäť bol úspešný – vyhrali ste zápas o tretiu priečku. Mnohým sa to paradoxne málilo. Ako ste prijímali takéto reakcie?
Čo by sme za to dali dnes…?! Ale treba povedať aj to, že mužstvo sa už trochu zmenilo, hoci jeho základ zostal. Niekedy stačí, keď dvaja-traja hráči vypadnú. V tíme už nebol napríklad brankár Viktor, ktorý patril k veľkým osobnostiam mužstva. Nielen na ihrisku, ale aj mimo neho. Mužstvo si však naďalej udržiavalo vysokú výkonnosť. Trochu som sa trápil, lebo som mal menšie zdravotné problémy. To nik nevedel, len lekár a tréneri.

Prečo ste to utajovali?
Nechcel som, aby sa po iných stratách nenabúrala bojová morálka tímu. Kapitán odchádza z boja posledný. Bol som stále presvedčený, že vôľa a kamarátsky duch sú vo futbale veľmi dôležité.

Zápas o bronz v Neapole vyvrcholil rovnako ako finálový súboj pred štyrmi rokmi v Belehrade – penaltami. Tréner Vengloš dal dôveru piatim rovnakým hráčom, medzi nimi aj vám. Nemali ste z toho obavy?
Nie, veril som, že tí piati, ktorí boli úspešní v Belehrade, to zvládnu aj teraz. Samozrejme, mohlo sa stať všeličo, keby niekto z nás penaltu spálil, nič by sa nedialo, to je futbal a život. Ako sa to predtým stalo v Belehrade Hoenessovi, hoci to bol dobrý futbalista.

Čo považujete v období vašej kariéry za najpodstatnejšie?
Vyzdvihnite najmä dve veci, ktoré boli kľúčové: kvalita a priateľský duch tímu. Od toho sa odvíjalo všetko. Ak chcete vybojovať taký výnimočný úspech, musíte byť dobrý, ale v kolektívnom športe by to bolo aj tak málo. Ak kolektív nedrží spolu, nemá šancu. A ešte čosi je dôležité, aby som zostal objektívny: mali sme aj futbalové šťastie. Bez neho by to nešlo, lebo aj ostatné mužstvá boli veľmi kvalitné.

Vy ste odohrali v kariére množstvo skvelých stretnutí. Ktoré staviate najvyššie?
Tie, ktoré nám priniesli medailu. Tak ako v živote je najdôležitejšie, aby si človek udržal zdravie, vo veľkom športe je podstatné, aby mal úspech. Bez neho sa žije ťažšie.

Ste spokojný s tým, čo ste vo futbalovej kariére dosiahli?
Mrzí ma len to, že nás po roku 1976 nepustili do zahraničia. Chcel som si vyskúšať, kde sú moje futbalové hranice. Mal som ponuky z Bayernu Mníchov, Stuttgartu a Mönchengladbachu. Nemci boli v tom čase majstri sveta. Rád by som si overil, či by som na to mal. To sa však týkalo aj ďalších hráčov, ktorí mali tiež dobré ponuky. Keď nás potom pustili ako tridsiatnikov, už sme mali zenit za sebou.

Anton Ondruš (66)

V druhej polovici sedemdesiatych rokov minulého storočia jeden z najlepších futbalových stopérov na svete. Narodil sa 27. marca 1950 v Solčanoch neďaleko Topoľčian, futbalovo vyrastal v Slovane Bratislava, kde pôsobil od roku 1970 do roku 1980. Vojenčil v Dukle Banská Bystrica (1978). Ako kapitán priviedol čs. tím k titulu majstrov Európy 1976 a k bronzu na ME 1980. V čs. reprezentačnom drese odohral 58 zápasov, dal deväť gólov. So Slovanom získal dva tituly (1974, 1975). V lige nastúpil v 210 zápasoch, strelil 38 gólov. Na sklonku kariéry si zahral v belgickom FC Bruggy, francúzskom CS Thonon a švajčiarskom FC Biel. V prestížnej ankete Zlatá lopta obsadil v roku 1976 šieste miesto. Rovnaké umiestenie mu patrí aj v ankete o najlepšieho slovenského futbalistu storočia.

Dávaj si lepší pozor, napomínal brankára Viktora, ktorému dal vlastný gól

V pamätnom semifinálovom zápase proti Holandsku na majstrovstvách Európy 16. júna 1976 prekonal súperovho brankára Pieta Schrijversa, ale v závere stretnutia vyrovnal vlastným gólom. Anton Ondruš sa stal hrdinom zápasu, v ktorom vytrvalo lialo. Ako vnímal situáciu po vyrovnávajúcom góle? Bol z nej nešťastný?

„Nie, to sa vo futbale stáva a zápas pokračoval, nemohol som rozmýšľať nad nešťastným zásahom, musel som sa maximálne koncentrovať na zvyšok stretnutia,“ spomína po štyridsiatich rokoch kapitán československého mužstva Ondruš.

Bol nahnevaný, ale len na seba. Nestratil však duchaprítomnosť a dokázal si ešte aj zažartovať. „Bežal som k Viktorovi a kričal som na neho: Dávaj si lepší pozor. Zle si stál, kde si bol?! (smiech). Lialo, lopta bola ťažká a klzká. To mi napokon pomohlo aj pri vedúcom góle do holandskej siete, možno vďaka tomu som ho strelil.“

Skóre otvoril už v 19. minúte po Panenkovom centri z priameho kopu prudkou hlavičkou pod brvno z viac ako desiatich metrov. V 73. minúte sa usiloval odvrátiť Geelsov center. Loptu dobre netrafil, skĺzla sa mu po nohe, prudko trafila brvno a od neho sa od Viktorovho chrbáta odrazila do siete.

Bývalý prezident SR Rudolf Schuster uvádza do...
Bývalý prezident SR Rudolf Schuster uvádza do siene slávy legendy slovenského futbalu. Karola Dobiaša a Antona Ondruša. Autor: Pravda, Ľuboš Pilc

„Všetko bolo ako na začiatku. Volal som na spoluhráčov, že tento zápas nemôžeme prehrať, že ideme ďalej,“ vraví Ondruš. „Do konca stretnutia zostávala ešte viac ako štvrťhodinka. Mohli sme ešte dať ďalší gól. Ale aj inkasovať. Tak je to vždy.“

Nakoniec padli ešte dva góly, ale až v predĺžení. Československo vyhralo 3:1. „Neviem, kde sa to všetko vo mne vzalo, ale ani po mojom nešťastnom vyrovnávajúcom góle som nemal obavy. Prisahám, v tom okamihu som cítil, že tento zápas nemôžeme prehrať.“

Dodáva, že nik zo spoluhráčov mu nevyčítal smoliarsky zásah. „V tomto komplikovanom zápase som odvrátil neskutočne veľa ťažkých lôpt, ktoré posielal do šestnástky predovšetkým Johan Cruyff. Bolo to až neuveriteľné. Nikdy v živote som sa toľko nenahlavičkoval,“ uzatvára emotívnu spomienku Anton Ondruš.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Anton Ondruš
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
24,99
Perla tulip violet

Perla tulip violet

59,99
Grande ruža red 25

Grande ruža red 25

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk