Je práca s deťmi radosť? Pýtali sme sa Szilárda Németha, dlhoročného slovenského reprezentanta. Bývalého útočníka, ktorý okúsil futbal v Anglicku, Nemecku i Francúzsku. V súčasnosti odovzdáva 38-ročný rodák z Komárna bohaté skúsenosti nádejám bratislavského Slovana. Futbalovú abecedu učí chlapcov v kategórii do 13 rokov.
„Práca s najmenšími je najnáročnejšia. Predsa len, sedemnásťročný chalan sa správa inak ako dvanásťročný. Deti sa na vaše pokyny dokážu sústrediť maximálne pol hodiny. Trpezlivosť je preto základný prvok pri práci s nimi,“ hovorí Németh.
Holubie pierko
Malých slovanistov prevzal len pred piatimi mesiacmi, začiatkom roka. Už po prvom tréningu vedel, že ho čaká náročná výzva.
„Keď som videl chlapcov po prvý raz, neveril som vlastným očiam. Dvaja liezli po plote, ďalší sa zaoberali tým, že umelá tráva sa dá na okraji zdvihnúť,“ popisuje. „Iný zas našiel holubie pierko. Niekedy naozaj stačí, aby okolo preletel vtáčik a ich pozornosť sa v okamihu vytratí. Priznávam, mám len jedny nervy a deti ma nie vždy poslúchajú. Občas musím privrieť oči. Keď však vidím snahu, mám z nich radosť. Aj preto ma práca s nimi baví,“ dodáva.
Németh je na Slovensku pojmom. Je najlepším futbalistom Slovenska za rok 2000, dvakrát sa stal najúspešnejším ligovým strelcom. V reprezentačnom drese zaznamenal 22 gólov, po jednom strelil Španielom, Angličanom či Francúzom.
Je aj pre svojich malých zverencov hviezdou?
„Ťažko povedať. Už som viedol aj deti, ktoré netušili, kto som. Je to generácia, ktorá pozná len Mareka Hamšíka či Martina Škrtela. To, kto ich trénuje, im až neskôr prezradia doma rodičia,“ hovorí Németh, ktorý je taktiež otcom. Jeden z jeho synov trénuje v kategórii do deväť rokov.
„Aj vďaka tomu lepšie dokážem pochopiť detskú dušu. Viem akceptovať náladovosť. Mladí bezdetní tréneri to majú náročnejšie. Až na tréningu prídu na to, že chlapcom treba zaviazať šnúrky. Aj mne sa však stane, že občas vidím v dvanásťročných chlapcoch dospelákov. Potom ale príde okamih, keď sa rozplačú po nepremenenej šanci a som späť v realite,“ zasmeje sa. Ako vtedy reaguje?
„Je to náročné. Deti sú citlivé. Dospelému chlapovi môžete pokojne povedať aj ostrejšie slová, ráznejším tónom. U detí to tak nefunguje. Treba si zahryznúť do jazyka, zostať pozitívny a motivovať ich. Najdôležitejšie predsa je, aby ich futbal bavil.“
Dánske obálky
Némethovou náplňou práce je výchova tatentov. Ale aj ich hľadanie. Napokon, už piaty rok pôsobí v službách slávneho Manchestru United, kde pracuje v pozícii skauta. Na prvý pohľad sa preto zdá, že rozpoznať ozajstný talent pre neho nie je problém.
„Nie je to také jednoduché. Samozrejme, sú chlapci, ktorí vedia už v mladom veku skvele čítať hru, majú odvahu, opierajú sa o výnimočnú kľučku či strelu. Naučil som sa však, že v tomto veku je vývoj talentu zradný. Chlapec síce môže vynikať medzi pätnásťročnými, no napokon sa medzi dospelými nemusí vôbec presadiť. Tak to, bohužiaľ, nefunguje,“ hovorí.
Má medzi svojimi zverencami aj takého, ktorého by časom odporučil na Old Trafford?
„Momentálne nie. Ale chalani sú šikovní. Je len na nich, či budúcnosť spoja s futbalom. Doteraz totiž hrávali zápasy len na šírku ihriska. Dôležité bude, ako sa prispôsobia hre na celú dĺžku.“
Foto: Pravda, Ľuboš Pilc
Podľa bývalého futbalistu je náročné odhadnúť, koľko percent z talentovanej mládeže sa presadí vo vrcholovom futbale. Každopádne, ide o veľmi nízke číslo. „Nedávno som bol na seminári, kde nám prednášal pán z jedného dánskeho klubu. Hovoril o tom, že urobili experiment. Všetci tréneri z tímov rôznych vekových kategórií napísali na papierik dve mená hráčov, ktorí by sa podľa nich mali v budúcnosti presadiť medzi dospelými. Po piatich rokoch obálky otvorili. Viete, aký bol výsledok? Z mien, ktoré boli na papierikoch, sa nepresadil nik. O úspechu totiž nerozhodujú iba šikovné nohy, ale predovšetkým hlava,“ prezrádza Németh.
Rakúsky naturel
Práve mentálny vývoj označuje bývalý hráč Slovana, Interu, Sparty, Košíc, Middlesbrough, Štrasburgu či Aachenu za jeden z najväčších strašiakov pri napredovaní talentu.
„Dôležité je predovšetkým domáce prostredie. Talent však dokáže zabiť predovšetkým vonkajšie – priateľky, obchodné centrá, nástrah je okolo nás mnoho. Najmä vo väčších mestách. Práve tu už pouličný futbal prakticky vymrel,“ pozvdychne si Németh.
Tým sa to však ani zďaleka nekončí. Chyba je aj v systéme.
„Deti trávia hodiny v dopravných prostriedkoch. Zo školy utekajú na tréning a až po ňom sa venujú domácim úlohám. Keď som vyrastal v Komárne, splnil som si školské povinnosti a už som bol na dvore. Myslím si preto, že chlapci z vidieka majú výhodu. V menších mestách sa jednoduchšie vytvárajú športové triedy. Napokon, v Slovane mám v tíme dvadsať detí, sú zo šestnástich rôznych škôl. O to náročnejšie vieme náš program zosúladiť.“
Problémom je však aj povaha – tá slovenská. „Napríklad Rakúšania sú výrazne pred nami. Nielen infraštruktúrou, ale aj naturelom. Tí chlapci majú nasadenie v krvi. Hrajú takým tempom, na ktoré naši hráči nie sú zvyknutí. Je to obrovský problém. Aj preto sa snažím byť náročný. Chalani môžu pokaziť aj osem z desiatich prihrávok, potrebujem však, aby dreli a boli na ihrisku aktívni. Kto jazdí každý deň naplno, tomu sa to vráti,“ popisuje jednoduchý recept na úspech.
Zasahujú mu do práce aj rodičia bažiaci po tom, aby zo svojich ratolestí mali svetové hviezdy?
„Neraz vidím, že rodičia rozmýšľajú o synovej veľkej futbalovej kariére. Zbytočne. U malých chlapcov je totiž dôležité, aby robil to, čo ich baví. Pri dvanásťročných deťoch je unáhlené rozmýšľať nad kariérou profesionála. Ak majú ich rodičia prehnané ambície, je to v poriadku. Ale nech si to nechajú pre seba. Mám tiež deväťročného chlapca. Myšlienkami o jeho futbalovej budúcnosti sa však nezaoberám. Bolo by to absolútne zbytočné,“ tvrdí.
Napriek triezvemu pohľadu na vec by však svojho syna trénovať nechcel. „Každý predsa vie, že dieťa si najviac dovolí k vlastnému rodičovi,“ pousmeje sa na záver.