Foto: Archívna snímka.
Bývalý vynikajúci reprezentant Ladislav Jurkemik (62) už futbal nehrá, ale figúru má ako v čase, keď patril k najlepším európskym obrancom.
Čo robíte pre svoju postavu a kondíciu?
Chodím behať. A často sa vyberiem do Piešťan, kde mám známych, venujem sa regenerácii, idem na masáže, plávam. Ak by som sa nehýbal a nestaral o seba, tak by som pribral. Lebo jesť mi chutí.
Vy ste dlho hrávali futbal aj súťažne, hoci len v regionálnej lige. Kedy ste skončili?
Pomáhal som v Plaveckom Podhradí, skončil som ako 58-ročný. Mojím spoluhráčom bol Miloš Tomáš a spolu sme mali bezmála sto rokov. Mladí behali a my sme dávali hre rozum.
Stále ste v kondícii, plný síl. Nie je vám dlhý čas bez futbalu?
Zistil som, že sa dá žiť aj bez neho. Mám rôzne aktivity. Teraz chodím často k dcére Lucii do Prahy. Narodilo sa jej druhé dieťa, Danielka má dva mesiace. Starší Tobiáš dva a pol roka. Postrážim ich, keď rodičia majú povinnosti.
Zvládate takúto úlohu?
Bez problémov, dokážem malú aj prebaliť, dať jej jesť. Baví ma to. Keď boli moje deti malé, nemal som na ne čas, teraz si to užívam.
Vyštudovali ste na konci sedemdesiatych rokov právo, dokonca ste poctivo chodili aj jeden deň v týždni na vojenskú vysokoškolskú prípravu. Nedalo sa z toho uliať?
Bolo to predpísané, tak som to rešpektoval. Po skončení školy som potom – ako všetci ostatní vysokoškoláci – išiel len na rok na vojenčinu. Právo som riadne vyštudoval a urobil som si potom aj doktorát.
Aj by ste sa ním dokázali uživiť?
Keby som sa mu venoval, určite. Stále som si hovoril, že ak si zlomím nohu, bude po kariére. Bol som pripravený zaradiť sa do bežného života. Neskôr by to bolo už náročnejšie, mnohé sa zmenilo. Musel by som opäť veľa študovať.
Ľudia vás stále spoznávajú a púšťajú sa s vami do debaty. Čo ich najviac zaujíma?
Spoznávajú ma najmä starší fanúšikovia. Pýtajú sa, čo teraz robím, kde trénujem. Vo futbale už nepôsobím. Som dôchodca. Niečo som si zarobil, keď som bol v zahraničí, inak by to nebola nijaká sláva. Peniaze som nerozhádzal, žijem z ušetreného.
Vo vašej ére ani najlepší hráči vo futbale nezarábali…
Sme generácia, ktorá veľa dosiahla, ale nič z toho nemala. Keď sme sa stali majstrami Európy, dostal som necelých tridsaťtisíc korún. Na auto to bolo málo, stálo aspoň raz toľko. Investoval som do zariadenia bytu. Podľa nového zákona mi mali penziu dorovnať na 500 eur, ale nedávno mi oznámili, že nemám na to nárok.
Prečo?
Lebo poberám dôchodok aj zo Švajčiarska. Niečo dostávam, pôsobil som tam osem rokov, v St. Gallene a Chure, najprv ako hrajúci tréner. Lenže ja som nereprezentoval Švajčiarsko, ale Československo, v jeho drese som sa stal majstrom Európy, to malé navýšenie som mal dostať za to. Ale nesťažujem sa. Mal som pekný futbalový život, taký súčasní hráči sotva zažijú.
Čo bolo na ňom najpríťažlivejšie?
Nemohli sme prestupovať v najlepších rokoch do zahraničia, ale ľudia nás poznali, mali sme všade otvorené dvere. Boli sme úspešní, vyrovnali sme sa špičkovým európskym hráčom. A nehrali sme pred prázdnymi tribúnami. Ani v lige a o reprezentácii ani nehovorím. Kvalifikáciu s Anglickom v roku 1975 sledovalo na Tehelnom poli skoro šesťdesiat tisíc ľudí, najprv ho rozhodca ukončil pre hmlu. Hralo sa na druhý deň a všetci diváci čakali. Zo všetkých kútov krajiny.
Vy ste sa v prvom zápase zranili, ale napokon ste opakovaný súboj odohrali celý…
V prvom stretnutí mi MacDonald, tvrdý útočník Angličanov, chlap ako hora, vrazil vo výskoku celou silou lakťom do hlavy. Chvíľu som behal po ihrisku a nevedel, čo sa deje. Pýtal som sa: Už je polčas? Nie, odvetil mi ktosi, rozhodca len prerušil zápas. Ale trénerovi Ježkovi som nič nepovedal. Keby som sa sťažoval, nebol by som na druhý deň nastúpil.
Nedávno celé belehradské mužstvo prijímali v Česku do siene slávy. Keď sa stretnete po štyridsiatich rokoch s bývalými spoluhráčmi, máte si stále čo povedať?
Bolo to príjemné, stretli sme sa sedemnásti. Žiaľ, Franto Veselý a Kolo Gögh už nežijú, takže chýbal len Boby Pollák a Béla Masný. Vieme sa porozprávať, trochu si zaspomíname, ale hovoríme najmä o tom, čo teraz robíme.
Ktorý úspech na ME pre vás viac znamená? Zlato z Belehradu je síce jagavejšie ako bronz z Neapola, ale v prvom prípade ste neboli hráčom základnej jedenástky, v druhom jedným z kľúčových hráčov…
Zlato je, samozrejme, viac ako bronz. Nastúpil som aj v oboch zápasoch na ME 1976, ale až v ich záveroch. V kvalifikácii som hrával pravidelne, ale potom som sa zranil a do zostavy sa vrátil Jožo Čapkovič. Chytil sa a nezávidel som mu. Preto sme boli dobré mužstvo, lebo nik nikomu nezávidel. Konkurencia bola vtedy obrovská. Prispel som k zlatému úspechu, premenil som dôležitú penaltu vo finálovom rozstrele. A potom aj o štyri roky.
Boli ste hráčom defenzívy. Nemali ste pred penaltami obavy?
Mal som z toho poriadne nervy. Najmä v Belehrade. Ja som nikdy jedenástky nekopal. V Interi ich zahrával Laco Petráš, pred ním Ďuro Szikora. Ani v Belehrade som ju nemal strieľať. Boli tam iní kandidáti – Pivarník, Pollák, Móder… Netrúfali si. Tréneri sa predtým všetkých pýtali. Mňa prehovoril tréner Vengloš. Cítil som veľkú zodpovednosť. Góly som však dával, v lige ich bolo až päťdesiat, na posledného obrancu skoro neuveriteľné číslo. A to som nechodil ani na rohy. Ale nespomínam si, či medzi nimi bol nejaký z jedenástky…
Na rozdiel od Panenku, ktorý nastúpil na penaltu po vás ako posledný, ste loptu prudko napálili do Maierovej siete.
Uvažoval som, ako ju zahrať. Najskôr som ju chcel umiestniť, poslať loptu po brankárovej ľavej ruke. Na poslednú chvíľu som sa rozhodol inak – strieľal som ju prudko do stredu bránky hore. Urobil som dobre, Maier sa hodil na tú stranu, kde som pôvodne chcel strieľať.
O štyri roky neskôr ste Talianovi Zoffovi loptu umiestnili do strany…
Strieľali presne tí istí hráči ako v Belehrade, Zoff bol ťažký profesionál, vedel som, že má naše kopy naštudované, musel som niečo zmeniť. Už som si viac veril, ale platí, že jedenástky neboli moja parketa.
Naposledy ste viedli Nitru, to sú už skoro štyri roky. Ak by vás niekto oslovil, vrátili by ste sa na trénerskú lavičku?
Už nie, skončil som. Mal som ponuky, všetky som odmietol. Aj z Kazachstanu, z popredného klubu. Ponúkali mi vynikajúce podmienky, aj finančné. V živote som také nemal. Keď som viedol reprezentáciu, dostával som stotisíc korún mesačne, teda viac ako tritisíc eur. V Kazachstane by som zarábal výrazne viac. Ľahko som sa toho vzdal. Aj ďalších ponúk, z domácej i českej ligy. Už nepotrebujem tie nervy. Deti vyštudovali, majú svoje zázemie, sú zabezpečené. A pre mňa peniaze nehrali nikdy hlavnú úlohu.
Foto: Pravda, Michal Zeman
Ako tréner ste boli vždy na hráčov prísny. Často vám to komplikovalo život. Ako vnímate súčasnú generáciu futbalistov?
My sme trénovali podstatne viac. Súčasní hráči by to sotva vydržali. Mali sme silu, boli sme dobre fyzicky pripravení a veľa sme pracovali aj s loptou. Teraz sa trénuje málo. To vidieť v lige na slabom pohybe i tempe. Možno ani v zahraničí sa netrénuje až tak veľa, ale tam tímy odohrajú podstatne viac zápasov. Náročnosť sa u nás nenosí, ak tréner na hráčov pritlačí, je zlý, sťažujú sa. V zahraničí im môžu aj po hlavách skákať. Tam držia, ako sa vraví, hubu i krok. Len čo prejdú v Bergu hranice, sú iní.
Čo ste od nich vyžadovali vy?
Nikomu som neublížil, nechcel som od nich ani nijaké zázraky, len aby si plnili svoje povinnosti. Ak futbalista berie 1800 eur mesačne, nebudem ho prosiť, aby behal. To je choré. Ak si hráč v zahraničí neplní povinnosti, nech sa páči, odovzdaj kopačky a ťahaj domov. Ak má talent a predpoklady, tréner musí z neho vytiahnuť maximum, to je jeho úloha.
Na futbal ešte chodíte?
Pomerne často sledujem zápasy na Pasienkoch. Je smutné, keď na Slovan nepríde ani tisícka ľudí.
V čom vidíte príčinu takého nezáujmu?
V slabých návštevách sa odráža fakt, že v Slovane nemajú vlastných hráčov. V tíme musia hrať futbalisti, ktorí sa so svojím klubom identifikujú. Ak to neurobia, nemôže sa s nimi identifikovať ani fanúšik. Druhá vec je vandalstvo v hľadiskách, nekultúrne prostredie. Kým to nebude ako v Anglicku, nepohneme sa z miesta. Ak niekto robí výtržnosti, opakovane sa nevie vpratať do kože, musí dostať doživotný zákaz vstupu na štadión. Bez pardonu.
S trénerom reprezentantov Jánom Kozákom ste patrili na ME 1980 k oporám. V čom je tajomstvo jeho úspechov?
Bol výborný futbalista, mal dobrú prihrávku i strelu, veľký akčný rádius. Teraz má u hráčov prirodzený rešpekt. To je u trénera dôležité. Potom nepotrebuje kričať.
Aké šance dávate jeho zverencom na ME, ktoré sa čoskoro začínajú?
Som optimista. Mnohých z hráčov som zažil ako tréner, viedol som ich aj v tíme do 21 rokov. Mužstvo je dobre zložené a sú v ňom dobré typy. Viacerým hráčom nechýba srdce ani charakter. Majú radi futbal. Ak budú zdraví a chytia formu, môžu postúpiť zo skupiny.
Čo súperi v skupine?
S Walesom sa dá hrať. A Angličanom príliš neverím, hoci kvalifikácia im vyšla. Podľa mňa nemusia ani postúpiť zo skupiny. Sú sebavedomí, ale budú mať problémy. Pre nás budú najťažším súperom Rusi. Ja som však nikdy dobre netipoval, len mám také tušenie.
Ladislav Jurkemik (62)
Narodil sa 20. júla 1953 v Jacovciach neďaleko Topoľčian. Väčšinu kariéry prežil v Interi Bratislava (1971 – 1984), rok vojenčil v Dukle Banská Bystrica. Bol nekompromisný obranca a nastupoval aj v strede poľa. V čs. lige odohral 318 zápasov a strelil 50 gólov. Na sklonku kariéry pôsobil vo Švajčiarsku – v St. Gallene a FC Chur. V československej reprezentácii nastúpil v 57 stretnutiach a dal tri góly. Získal titul majstra Európy 1976 a bronz na ME 1980. Na oboch šampionátoch premenil penaltu v jedenástkovom rozstrele. Štartoval aj na MS 1982. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner vo viacerých slovenských tímoch, ale aj vo Švajčiarsku a Rakúsku. V rokoch 2002 a 2003 bol trénerom slovenskej reprezentácie a potom viedol aj výber Slovenska do 21 rokov. Má syna Martina (25) a dcéru Luciu (34).
Jeho gól bol televíznym hitom. Slávny Zoff nemal šancu
Bol síce obranca, ale zároveň aj obávaný strelec. Dal jeden z najkrajších gólov v československej futbalovej histórii. Jeho exportná bomba patrí k najdôležitejším i najznámejším. Vo finálovom turnaji majstrovstiev Európy 1980 v Neapole v zápase o bronz nedal brankárovi Dinovi Zoffovi nijakú šancu. Československo viedlo 1:0, ale súper vyrovnal a nasledovala penaltová dráma.
Ladislav Jurkemik potvrdzuje, že to bol jeho najslávnejší gól v kariére, hoci ich dal na obrancu nezvyčajne veľa – päťdesiat v lige, tri v reprezentácii a viaceré ďalšie v európskych pohároch. „Napríklad proti Zaragoze v Pohári UEFA som strelil v drese Interu tri – dva doma a jeden vonku,“ pripomína.
Taliansku legendu prekonal nádhernou strelou asi z tridsiatich metrov. Všetci fanúšikovia ju dokonale poznali, niekoľko rokov bežala v zvučke televíznej relácie Góly – body – sekundy. „Podobných gólov som dal viac, najmä v lige, ale tento obletel celý svet, cením si ho najviac. Padol v dôležitom zápase na európskom šampionáte do siete skvelého brankára, ktorý v celom turnaji dostal jediný gól – odo mňa. Keď som neskôr prišiel trénovať do Švajčiarska, začali sa práve majstrovstvá Európy a aj tam akurát opakovali tento gól. Hráči ma podľa toho spoznali. Tréner, to ste boli vy? pýtali sa. Nás z východu nebrali príliš vážne, ale tento moment mi pomohol.“
Gól nepadol náhodou. Zrodil sa z nacvičenej akcie. Loptu prihrával strelcovi Antonín Panenka priamo z rohu. „S trénerom Michalom Vičanom sme venovali v Interi veľa času nácviku štandardiek. Jednu z nich sme s Lacom Petrášom priniesli aj do reprezentácie, bola to presne situácia, z ktorej som skóroval do Zoffovej šibenice. Drilovali sme ju na Pasienkoch nespočetnekrát po tréningoch. Je to dosť ťažký kop, lopta musí mať optimálnu rýchlosť, nemôže byť pomalá, lebo z obrany vybehne súper a odkopne ju. Ale nemôže byť ani prudká. Hoci sa to na prvý pohľad možno nezdá, všetko musí optimálne vyjsť a lopta ideálne sadnúť na nohu, strieľal som navyše z veľkej vzdialenosti. V príprave sa neraz stalo, že lopta skončila ďaleko od bránky. Na ME v Taliansku už Laco nebol v národnom výbere, nacvičil som to s Tondom Panenkom. Ten mi prihrával aj v zápase o bronz.“
Niekoľko dní predtým skúsili prekvapiť aj gréckeho brankára Konstantinoua, ale vtedy to ešte nevyšlo, lopta letela do autu. „Lopta mi v jame na trávniku naskočila, zle som ju trafil. Taliani si, našťastie, tento moment nevšimli a v zápase s nami naň nezareagovali. Bol to kop, ktorý sa do roka vydarí v zápase raz možno dvakrát,“ uzavrel dnes 62-ročný Ladislav Jurkemik.