Zo základnej československej jedenástky, ktorá 20. júna nastúpila proti Nemecku v belehradskom finále chýbali Viktor, Ondruš, Masný a Gögh, ktorý tragicky zahynul pred vyše dvadsiatimi rokmi. Prišli však aj takmer všetci, ktorí im kryli chrbát a na šampionáte striedali. Nechýbal ani jeden z trénerov – Jozef Vengloš.
Na myjavskom štadióne vládla výborná nálada, šampióni spomínali na senzačný úspech československého futbalu, spolu so striebrom z Čile 1962 vôbec najväčší v jeho histórii. Hosť z Prahy Antonín Panenka trpezlivo tisícikrát zanietene vravel o svojej penalte, ktorá dala bodku za výnimočným triumfom.
Existuje ešte niečo, čo nik nevie, na čo sa ho nik nespýtal v súvislosti s touto legendárnou situáciou?
Na chvíľu sa zamyslí a potom spustí. „Prebrali sme ju už naozaj zo všetkých strán, ale o jednej veci som asi ešte nikde nehovoril. Po tridsiatich rokoch od finále som sa stretol s kapitánom nemeckého tímu Franzom Beckenbauerom a bavili sme sa aj o penaltovom rozstrele. My sme stopercentne vedeli, že v ňom vyhráme len v prípade, ak Čechoslováci netrafia bránku, vravel. Trval na tom, že šancu mali, ak by sme pálili niekde pánu Bohu do okien ako Hoennes, čo zasa v takejto pozícii nie je bežné. Až potom prišla pointa. Maier totiž nikdy v živote nijakú penaltu nechytil, tvrdil Beckenbauer.“
Možno je to jedno z tajomstiev úspechu, pretože pätica československých hráčov bola neomylná. Panenka svoj „vršovický dloubák“ strelil oblúčikom do stredu bránky, čo mu znamenitý nemecký brankár Sepp Maier nevedel zabudnúť.
„Západní novinári vtedy napísali, že som ho zosmiešnil, čo bola absolútna blbosť. Kto by si to dovolil v takej chvíli vo finále šampionátu? Pravda je však, že Maier so mnou 35 rokov nehovoril, hoci sme sa stretli dovtedy veľakrát. Bol to inak príjemný, zábavný človek, ale len do momentu, keď prišla reč na Panenku a penaltu. To sa z neho stávala šelma. Len nedávno sa to zmenilo, ale asi preto, lebo sme už starí a všetko si možno už ani nepamätáme,“ usmieval sa 67-ročný Panenka.
Priznáva, že tento moment mu priniesol doživotnú slávu. „Dovtedy nik takto penaltu nekopal. Bol som vyučený sústružník a ak by som ju nedal, tak mám asi po kariére a dnes by som bol sústružníkom s tridsaťročnou praxou,“ dodáva.
Bývalí úspešní reprezentanti sa zúčastnili priamo na ploche ihriska na krste novej knihy Zlatý Belehrad 1976, ktorú napísal športový novinár Mojmír Staško so spoluautorom, historikom Tomášom Černákom. Kniha má 350 strán a 350 fotografií. Autori dali dokopy komplexný pohľad na významnú udalosť, s množstvom názorov úspešných čs. futbalistov i ich súperov a podrobnou štatistikou. Diváci mohli do novej knihy získať vzácne podpisy hlavných aktérov.
„Bola to krásna spomienka na Belehrad,“ vravel o sobotňajšom podujatí bývalý reprezentant, rýchly a spoľahlivý obranca Ján Pivarník. „Neexistuje asi jeden moment, na ktorý si spomeniem, keď sa hovorí o tomto šampionáte. Aj pri takejto príležitosti si vždy uvedomujem, aký to bol vzácny a neopakovateľný výsledok.“
Slovensko – Česko 2:2
Myjava videla v sobotu v rámci futbalovej šou aj premiérový zápas novoutvoreného slovenského tímu masters, hráčov nad 35 rokov. Pod vedením trénera Jána Kociana sa stretli s Českom a rozišli sa po výsledku 2:2 (0:1), keď góly domácich dali Zvara a Sz. Németh. V mužstve sa predstavili viaceré osobnosti nedávnej minulosti, vrátane piatich slovenských futbalistov roka, ale aj koučov popredných tímov Ševelu (Trenčín) či Karhana (Trnava). Český výber masters pôsobí už päť rokov, pod taktovkou Jana Bergera v ňom nastúpili aj Ujfaluši či Skuhravý. Mužstvo odohralo už 43 zápasov a ešte neprehralo – má na konte 35 víťazstiev a osem remíz.