Futbal musíš ľúbiť ako rezeň, vraví legenda. Puskás jej dal v Čile darček

V slovenskom futbale má výnimočné miesto. Je len jedným zo štyroch hráčov, ktorí sa zúčastnili na troch veľkých šampionátoch - na MS 1958, 1962 a ME 1960. V Čile patril do tímu, ktorý vybojoval striebornú medailu a z prvého európskeho šampionátu vo Francúzsku si priniesol bronz.

13.02.2016 11:00
debata (1)
Pavol Molnár v najlepších futbalových rokoch v... Foto: ARCHÍV PAVLA MOLNÁRA
Pavol Molnár Pavol Molnár v najlepších futbalových rokoch v drese Československa.

Stále sa udržiava v dobrej kondícii, miluje dlhé prechádzky popri Dunaji, chodí plávať, stretáva sa s bývalými spoluhráčmi. Polovicu roka žije v Bratislave, polovicu v USA. Niekdajší miláčik tribún, legendárny futbalista bratislavských klubov Slovana, Interu i ČH Pavol Molnár sa dnes dožíva osemdesiatky.

Na ktorý z úspechov z bohatej kariéry si spomeniete na prvom mieste?
To je ťažké, zažil som toho veľa. V roku 1955 som získal so Slovanom môj jediný titul, bol som s Jožkom Venglošom najmladším hráčom vo vynikajúcom tíme trénera Šťastného. Nemôžem vynechať striebro z Čile a bronz z Francúzska.

Čo výnimočné majstrovstvá sveta vo Švédsku 1958, kde triumfovala skvelá Brazília prvý raz s nedostižným mladíkom Pelém? Boli ste vtedy oporou československého výberu…
Žiaľ, nepostúpili sme zo skupiny. Nezvládli sme zápasy so Severnými Írmi. V prvom som ešte nenastúpil, podľahli sme 0:1, potom sme mali síce lepšie skóre ako oni, ale rozhodoval dodatočný priamy súboj o postup. V ňom sme po veľkom boji prehrali v predĺžení.

Odohrali ste však dva vynikajúce zápasy s Nemeckom a Argentínou…
V nich sa darilo mužstvu a aj mne, mal som síce len 22 rokov, ale cítil som sa výborne, vo forme. Nemci obhajovali titul, nastúpili s väčšinou hráčov, ktorí štyri roky predtým zdolali vo finále Maďarov. Opierali sa o nebezpečných útočníkov Seelera, Schäfera a Rahna, ktorý im vystrieľal titul, dal Maďarom dva góly. Viedli sme nad veľkým favoritom 2:0. Dostali sme problematický gól, Schäfer vrazil do brankára Dolejšího, ktorý mal loptu vo svojej moci, dostal sa s ňou za čiaru. Rozhodca uznal gól, to súpera povzbudilo a Rahn vyrovnal.

Zápas s Argentínou sa zapísal do histórie – Československo vyhralo 6:1, bola to jeho najvyššia výhra na MS vôbec…
Tešil som sa, aj mne sa ušlo po tomto výnimočnom zápase dosť chvály. Kým Nemci nás brúsili, bolo to fyzicky náročné stretnutie, Argentínčania hrali technický futbal, s parádičkami, mne taká hra sedela. Po prehre boli zdrvení, s niečím podobným nerátali, verili, že budú hrať vo finále, ale nepostúpili ani zo skupiny. Ani nám skvelý výkon a vysoké víťazstvo nepomohli.

O štyri roky ste v Čile nenastúpili ani na jeden zápas. Ako ste vnímali tento šampionát?
Dosiahli sme fantastický úspech, nastúpili vo finále s Brazíliou. Cestovali sme do Čile len osemnásti, funkcionári šetrili na letenkách, všetci si mysleli, že sme o chvíľu doma. Až keď sme postúpili do finále, pricestovali za nami ďalší štyria hráči. Vtedy sa ešte nestriedalo, takže mohlo nastúpiť len jedenásť hráčov, ostatní sme sedeli na tribúne a povzbudzovali sme.

Nemrzelo vás, že ste boli členom strieborného tímu, ale bez jediného štartu?
Chodili sme na prechádzky s trénerom Vytlačilom, vravel, že nám dá šancu, aby sme boli pripravení, ale nič z toho nebolo. Mužstvu sa od začiatku darilo. Ja som sa najlepšie cítil na poste ofenzívneho rozohrávača. Tam bola silná konkurencia, musel by som vytlačiť zo zostavy Masopusta, veľkú osobnosť, kľúčového hráča. Alebo Kvašňáka, ktorého nominovali dodatočne, ale v Čile sa dostal do výbornej formy. Pre mňa bolo zážitkom, že som sa osobne spoznal s Maďarom Puskásom, ktorý patrí medzi najlepších futbalistov histórie. V tom čase reprezentoval Španielsko, ale štyri roky predtým hral v maďarskom drese vo finále MS a dal aj gól.

Kde ste sa stretli?
Prisadol si ku mne na tribúne spolu s Di Stéfanom a Gentom v zápase Mexiko – Brazília, ktorý sa hral v našej skupine. Vedel som po maďarsky, dali sme sa do reči. Bol príjemný spoločník. V závere zápasu odbehol a vrátil sa s darčekom. Kúpil mi špeciálnu vlajku, na ktorej boli štátne symboly všetkých šestnástich účastníkov šampionátu. Mám ju dodnes.

Paradoxne ste posledný zápas v národnom drese odohrali už dva roky predtým. Na ME 1960 ste nastúpili v boji o bronz, v ktorom Československo vyhralo nad Francúzskom 2:0…
Nik nám nedával šance, ale po dobrom výkone sme zdolali domáce mužstvo. Mal som iba 24 rokov, až neskôr sa ukázalo, že to bola moja rozlúčka s reprezentáciou, hoci som do nej stále patril.

V kariére strelili aj veľa dôležitých gólov -... Foto: ARCHÍV PAVLA MOLNÁRA
Pavol Molnár V kariére strelili aj veľa dôležitých gólov - páli na bránku v drese Slovana v zápase v Berlíne.

Aj teraz sa reprezentačný tím predstaví na ME vo Francúzsku. Slovensko zažije už o štyri mesiace premiéru na tomto podujatí. Aké šance mu dávate?
V Čile i predtým vo Francúzsku som sa presvedčil, že v takomto turnaji sa môže prihodiť čokoľvek, často sa rodia prekvapenia. Myslím si, že máme teraz dobré mužstvo. Dostali sme sa do vyrovnanej skupiny, môžeme vyhrať v každom stretnutí. Ale aj prehrať. Mám pocit, že mužstvo je v podobnej pozícii ako kedysi my, hoci takí veľkí súperi ako bolo Španielsko či Brazília v Čile na nás teraz v skupine nečakajú. Prial by som tímu, aby prekvapil podobne ako my.

Neboli ste vyslovený zakončovateľ, ale strieľali ste aj góly, v reprezentácii tri. Ktorý si najviac ceníte?
Strelil som v roku 1959 gól legendárnemu brankárovi Levovi Jašinovi, to som si cenil, hoci sme v Moskve napokon podľahli ZSSR 1:3. Nahradil som po prvom polčase Masopusta a už po piatich minútach na ihrisku som znížil na 1:2.

Väčšinu kariéry ste prežili na Tehelnom poli. Spomínate si na začiatky pred vyše šesťdesiatimi rokmi?
Začal som v Slovane ako dorastenec, viedol nás známy tréner Ajči Bulla. V tíme bolo množstvo skvelých talentov. Do áčka si ma vybral tréner Šťastný, veľká osobnosť, ktorá mala výnimočný rešpekt, pre nás to bol futbalový Boh. Ďalší skvelí tréneri Malatinský, Vičan, Vengloš sa učili od neho. Všetkých oslovoval prezývkami, používal ich, aj keď oznamoval zostavu. Vždy začal – Gumár, Fóni, Bimbo… Nezainteresovaní nevedeli, o kom hovorí.

Vám dal prezývku Paličko. Odvodil ju od krstného mena?
Nie, hoci mu sedela aj z tohto dôvodu. Hrali sme zápas proti Györu a v jeho drese vynikal obranca Paliczko. V ďalšom zápase som mal zopár dobrých obranných zákrokov. Šťastný vraví – si dobrý ako Paliczko. Odvtedy mi to prischlo. Ale prezývku mal aj on, všetci ho poznali ako Jima Šťastného. Aj my hráči sme ho oslovovali – Džime.

Do prvého tímu Slovana ste nastúpili v pravej chvíli. Získal pod novým názvom prvý titul, na ďalší potom čakal štrnásť rokov…
V roku 1955 som zažil moju prvú ligovú sezónu a hneď majstrovskú. V mužstve bolo množstvo fantastických hráčov, samé legendy – v bránke Schrojf, v obrane Vičan, vpredu Pažický či Tegelhof. Mal som sa od koho učiť.

Pôsobili ste vo všetkých troch špičkových bratislavských kluboch. Vládla medzi nimi veľká rivalita. Nebol problém prestúpiť ku konkurencii?
V ČH som bol na vojenčine. V jej drese mi tesne unikol titul. Odohral som jeseň, v zime sa mi skončila vojenčina a vrátil sa do Slovana. Na jar sa ČH stala prvý i posledný raz majstrom… Prestupovať bolo v tom čase veľmi komplikované. Mal som ponuky, chcela ma pražská Slavia, spoluhráč z reprezentácie Dolfi Scherer ma volal do Košíc. Aj prestup do Interu sa rodil veľmi ťažko. V Slovane najskôr nechceli o tom ani počuť.

Ako ste sa dostali na Pasienky?
Lákali ma dlhšie a prvý pokus v roku 1965 nevyšiel. Mal som však už tridsať rokov, trápili ma aj zranenia, až potom mi dali slovanisti súhlas. Nakoniec som trochu ľutoval, bola to somarina, nemal som to urobiť.

V čom bol problém?
Išiel som ku konkurencii, k mestskému rivalovi, fanúšikovia to dosť zle znášali. Chodili na zápasy aj kvôli mne – keď som hrával v belasom drese.

Prečo ste sa rozhodli ho zmeniť?
Moja kariéra sa chýlila ku koncu, v Slovane som bol už dvanásť rokov, myslel som si, že mi zmena pomôže, trochu ma ovplyvnila aj manželka. V klube dávali vernostné, mne sa neušlo. A Inter mi sľuboval hory-doly.

Koľko ste dostali za prestup?
Myslíte, že to môžem prezradiť?

Prečo nie? Uplynulo odvtedy už polstoročie a nešlo o horibilnú sumu…
Vo futbale neboli ani zďaleka také peniaze ako teraz, občas sme si síce zašomrali, ale nepripisovali sme im taký veľký význam. Dostal som 20-tisíc korún. Dnes sa nad týmito peniazmi asi niekto pousmeje, ale vtedy to nebolo až tak málo.

Molnár zakončuje hlavičkou útok čs. tímu v... Foto: ARCHÍV PAVLA MOLNÁRA
Pavol Molnár Molnár zakončuje hlavičkou útok čs. tímu v pamätnom zápase s Juhosláviou na Tehelnom poli v máji 1957, ktorý sledovalo 60-tisíc ľudí. Vľavo je legendárny brankár Beara.

Čo ste si za ne mohli kúpiť?
Na auto to nestačilo, Spartak stál 27-tisíc. Ale priemerný mesačný plat sa pohyboval okolo1600 korún, to znamená, že som zinkasoval asi ročný plat. V Interi som už zažil, že som nechodil do práce. Boli sme zaradení v Slovnafte na rôznych pozíciách a dostávali sme priemerný plat zamestnancov. Niečo sme si mohli privyrobiť aj futbalom, mesačne to vychádzalo okolo tisícky i viac, podľa toho, ako sa nám darilo. Boli to prémie za víťazstvá a kalorické. Kým som bol v Slovane, chodil som do práce.

Aj ako reprezentant so striebrom z MS a bronzom z ME?
Samozrejme. Vstával som o piatej, začínal o šiestej ráno, fajront bol o druhej popoludní. Keď som potreboval niekam vybehnúť, musel som mať priepustku. Tréningy boli len popoludní.

Ako ste to zvládali?
Bral som to ako normálnu vec, tešil som sa, že pracujem, veľa som sa naučil. Bol som technik v elektromontážnom podniku. Vychádzali mi v ústrety, ak som potreboval nejaké voľno. Až v Interi sme začali trénovať dvakrát za deň, mali sme program aj doobeda.

Oslavujete osemdesiatku. Ako trávite čas, ako ste na tom fyzicky?
Primerane môjmu veku, našťastie, ešte niečo vydržím. Dosť času strávim za počítačom, používam internet a podvečer debatujem s dcérou cez skype. Žije v USA. Nevydržím dlho sedieť, musím sa hýbať. Chodím na dlhé, šesť-sedemkilometrové prechádzky, najradšej popri Dunaji. Hoci bývam v meste, v lete sa neraz vyberiem do Petržalky zaplávať si na Draždiak.

Koľko času strávite v USA?
Od 2001 každý rok – vždy polovicu z neho. Chodím tam za dcérou Dankou. Teraz odlietam na začiatku marca a vrátim sa v auguste. V Bratislave žije syn Pavol, pravidelne sa s ním stretávam. Hrával tiež futbal, ale nevoňali mu tvrdé tréningy, sťažoval sa, že ich príliš preháňajú. Inak to nejde, vravel som mu, futbal musíš ľúbiť ako rezeň.

Nie je vám v Amerike dlhý čas?
Žijem tam podobne ako v Bratislave. Dcéra býva vo veľkom dome v štáte Georgia, neďaleko Atlanty, v príjemnom prostredí, v okolí je krásny les. Chodím tam na prechádzky. Predpoludním idem plávať, blízko je päťdesiatmetrový bazén, vždy si dám aspoň desať dĺžok. Pracujem tiež veľa v záhrade. Občas idem na výlet do okolia a s dcérinou rodinou sa vyberiem aj na dovolenku na Floridu.

To znamená, že neuvidíte zápasy na európskom šampionáte, ani premiéru slovenských futbalistov?
Verím, že áno. Významné zápasy, veľké podujatia dávajú aj na amerických kanáloch. Vysielajú aj zaujímavé stretnutia z popredných európskych líg, takže futbal si užijem aj tam.

Pavol Molnár (80)

Bývalý futbalový reprezentant sa narodil 13. februára 1936 v Bratislave, časť detstva prežil v Štúrove. Hrával na poste ofenzívneho tvorivého hráča, patril medzi najpopulárnejších hráčov vo svojej dobe. Zúčastnil sa na MS 1958 vo Švédsku (mužstvo skončilo v skupine), MS 1962 v Čile (striebro), ME 1960 vo Francúzsku (bronz). V čs. reprezentácii odohral 20 zápasov, strelil v nej tri góly.

Ako dorastenec prišiel do Slovana Bratislava, kde prežil dvanásť rokov. V roku 1955 získal v belasom drese čs. titul. Pôsobil aj v ČH (vojenčina) a Interi Bratislava. Na sklonku kariéry si zahral dva roky v Austrálii za FC Prague Sydney a po návrate ešte v rakúskom FC Donauwitz.

© Autorské práva vyhradené

1 debata chyba
Viac na túto tému: #Pavol Molnár
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy