„Cítil som sa ako ovca, ktorú bača na jar prvýkrát vypustí z košiara,“ spomína si na návrat na zelený trávnik bývalý reprezentačný útočník a dnes kouč prešovských futbalistov do 16 rokov.
S profesionálnym futbalom ste sa rozlúčili v roku 2007. Ako sa uberal váš život?
Dlho som sa nevedel nájsť. Postihol ma osud väčšiny profesionálnych športovcov. Nedokázal som sa zaradiť do bežného života. Našťastie som si počas hráčskej kariéry zarobil celkom solídnu sumu peňazí, mal som z čoho žiť.
Neuvažovali ste už počas futbalovej kariéry nad tým, čo budete robiť, keď skončíte?
Samozrejme, rozmýšľal. A veľmi dlho. Boli to však iba detské a naivné predstavy.
Aké?
Sníval som o tom, že keď raz odložím kopačky, budem už iba piť kávu a čítať noviny. Chcel som sa venovať rodine a vychutnávať si život.
Ako dlho vám to vydržalo?
Krátko. Rýchlo som zistil, že ničnerobenie nie je pre mňa. Rozhodol som sa pre zmenu, pre aktívnejší spôsob života. Ale vydal som sa zlým smerom.
Zrejme nefutbalovým…
Presne tak. Otvoril som si realitnú kanceláriu, podnikal som po celom Slovensku. Celkom sa mi darilo, zo zarobeného som mohol slušne žiť.
Viacero bývalých futbalistov podniká. Vám biznis nezavoňal?
Nie, nenapĺňal ma. Dnes, keď za mnou chodia ľudia s podnikateľskými plánmi, iba si poťukám na čelo. Na život sa už pozerám úplne inak ako kedysi. Mal som zarobené peniaze, nemusel som pracovať, ale napriek tomu ma to neuspokojovalo. Mnohí si pomyslia, že som mal všetko, ale ja som mal z toho akurát psychické problémy. Našťastie som sa rýchlo našiel.
Opäť na futbalovom ihrisku…
Áno, ale roky bez futbalu predsa len boli na niečo dobré. Zistil som, že bez neho nedokážem žiť. Začal som si robiť trénerský kurz a ihneď ma oslovila Tesla Stropkov. Prvý tréning, to bolo niečo úžasné. Keď som vkročil na ihrisko a vo vzduchu zacítil vôňu čerstvo pokosenej trávy, cítil som sa ako ovca, ktorú bača na jar prvýkrát vypustí z košiara.
Darilo sa vám na trénerskej lavičke?
Áno, mužstvo napredovalo. Ale klub mi deväť mesiacov nezaplatil, a tak som si jedného dňa povedal, že takto to ďalej nejde. Nerozišli sme sa v dobrom. Bývalý primátor sa mi vyhrážal, že zariadi, aby ma vyhodili zo základnej školy, kde som vtedy učil telesnú výchovu. Bohužiaľ, aj takto to funguje v malých mestách.
Usadili ste sa v dedinke neďaleko Stropkova. Futbalový život ste prežili aj v Bratislave, Prahe či v Chicagu. Život veľkomesta vás teda neoslovil?
Vždy som si myslel, že mladý človek má žiť v meste a staroba sa mi spájala skôr s vidiekom. Mňa to stále viac ťahá medzi ľudí, rád by som sa vrátil do mesta. Ale deti aj manželka sú spokojní, a tak som sa musel prispôsobiť.
Nie je to však z Krušinca do veľkého futbalu ďalej, ako keby ste sa rozhodli pre život v meste?
Máte pravdu. Nijak som si to neuľahčil. Ale po konci kariéry som bol unavený nielen telesne, ale aj psychicky. Potreboval som sa zotaviť.
Z čoho?
Zo stresov pred zápasom, výčitiek a nepríjemných pocitov, keď sa nedarilo. Aj v Amerike som trpel. Za rok, ktorý som strávil za oceánom, som nalietal viac ako 150-tisíc kilometrov. Deti mi neustále kývali spoza okna.
Vyzerá to, akoby ste sa tešili na koniec kariéry…
Áno. Na jej sklonku som už viac nedokázal dobiť baterky. A v závere, keď ma trápili rôzne zranenia, ma totálne vyšťavil tréner Karel Jarolím v Slavii Praha. Na prvom tréningu mi povedal, že lepšie fyzicky pripravená je aj jeho stará mama. A potom ma poslal na mesiac behať do lesa.
Zrejme na neho nespomínate rád…
O tom, že nevychádzal s hráčmi, vie asi každý (smiech).
Ktorý z trénerov vás najviac inšpiroval?
Zostanem pri Jarolímovi. Mal fantastické tréningy. Neboli dlhé, ale makali sme na sto percent. Čo sa týka vzťahov v kabíne, najlepší bol Galis. Volali sme ho mág.
Prečo?
Urobil z nás skvelú partiu. Vedel sa s hráčmi porozprávať a pritom bol aj veľmi priamy. Povedal mi veci, ktoré sa možno nepočúvali ľahko, ale od neho som ich prijal.
Aké?
Pred kvalifikáciou majstrovstiev sveta 2006 mi na rovinu povedal: Robo Vittek a Szili Németh sú lepší útočníci ako ty. Ale veril mi. Vedel, že keď bude zle, pošle z lavičky na trávnik práve mňa, aby som rozhodol.
Na ktorý moment v kariére si spomeniete najradšej?
Asi na kvalifikačný zápas v Estónsku. Týždeň pred duelom som bral antibiotiká, ani v deň stretnutia som nebol fit. Po polčase sme prehrávali 0:1 a zrazu si ma zavolal Galis s tým, že idem na ihrisko. Hral som hrozne, ale nakoniec som dal hlavičkou víťazný gól na 2:1. V Talline sa boli na mňa pozrieť zástupcovia klubu Chicago Fire. Tri hodiny po stretnutí som s nimi podpísal kontrakt.
Najradšej však zrejme spomínate na pôsobenie v Olomouci. Je to tak?
Jednoznačne. Zakaždým, keď tam prídem, cítim sa výborne. Pred tromi rokmi ma pozvali na prípravný zápas Česko – Slovensko, ktorý domáci vyhrali 3:0. Postarali sa o mňa, moju rodinu, nesmierne si ma uctili. Napriek tomu, že som tam predtým desať rokov nehral, nezabudli na mňa. Podobné to je aj v Chicagu, kde som pôsobil jedinú sezónu a polovicu z nej som hral veľmi zle. Skrátka, nebol som žiadna hviezda. I tak sa tam dodnes ku mne správajú skvele. Keď prídem do Žiliny, Prešova, alebo kdekoľvek inde, ani si ma nevšimnú. Aj preto mám pocit, že futbalistu si v zahraničí vážia viac ako u nás.
V Olomouci vás vraj považujú za druhého najlepšieho legionára v histórii klubu…
Presne tak, v Sigme som legenda. Neviem, čím som si to zaslúžil. Veď len v jednej sezóne som vynikal výraznejšie. Keď som nastrieľal pätnásť gólov a v tabuľke kanonierov som skončil na druhom mieste za Marekom Heinzom z Ostravy.
Foto: SITA, Nina Bednáriková
Mimochodom, je náročnejšie streliť päťnásť gólov za sezónu v Česku alebo na Slovensku?
V tom čase, keď sa mi to podarilo, to bolo určite obtiažnejšie v českej lige. Vtedy ste patrili k najlepším strelcom už s dvanástimi či trinástimi presnými zásahmi. Teraz je to trochu iné, topkanonieri sa približujú k dvadsaťgólovej hranici. Aj v Česku pochopili, že ľudia chcú vidieť šance, góly, atraktivitu. Predtým bola česká liga nesmierne defenzívna, futbal bol v porovnaní so súčasným doslova otrasný. Zažil som zápasy, počas ktorých som ani raz nevystrelil na bránku.
Mali ste v tých časoch ponuky z iných krajín?
Samozrejme. Bol som na skúške v Rostove, v Dubaji, kde som mal podpísať kontrakt, no kluby sa nedohodli. Lanáril ma i Terek Groznyj. Vtedy sme s manželkou očakávali narodenie dieťaťa, a tak som do Čečenska za žiadnu cenu ísť nechcel. Aj keď manažér ma prehováral. Vravel, že dom mi predsa budú strážiť chlapi so samopalmi (smiech). Bol som aj v Ankare, kde som mal podpísať kontrakt s jedným tureckým klubom, no nedohodol som sa napokon na zmluve. Vtedy som bol po jeseni najlepším strelcom českej ligy. Podľa niektorých médií vraj za mňa núkali 80 miliónov českých korún.
Na čom stroskotali vaše prípadné prestupy?
Klub z Rostova mi od začiatku nevoňal. Pripadal som si, akoby som sa vrátil v čase o dvadsať rokov. V Ankare som zas nastúpil na prípravný zápas, na ihrisku so mnou boli aj piati Brazílčania. Za celý čas mi ani jeden z nich neprihral. Vtedy som si povedal, že moja životnosť tu bude maximálne mesiac. Predsa len, bol som typ útočníka, ktorý bol závislý od centrov. V Ankare by som však možno nedostal žiadny a poslali by ma domov. Rozhodol som sa preto zostať v Olomouci, čím som si pohneval šéfa klubu.
Prečo?
V Olomouci vtedy trénoval Petr Uličný, zrejme najlepší kouč, pod akým som hral. Po odbornej i ľudskej stránke. Nik iný mi nedával taký výrazný pocit dôvery. Ale k veci. Pred zápasom so Slaviou za mnou prišiel a hovorí: Rajty, ak dnes nestrelíš dva góly, dostaneš pokutu 50-tisíc korún. Odvetil som, že hádam žartuje a že to nemôže byť z jeho hlavy. Povedal, že nie, ale že mi ani nemôže prezradiť, kto prišiel s týmto nápadom. Už som vedel, že to celé vzišlo od vedenia.
Platili ste napokon pokutu?
Nie. Strelil som dva góly (smiech).
Z Olomouca ste odišli do Chicaga. Tam vaša forma veľmi kolísala. Prečo?
Polovicu sezóny som mal výbornú, v druhej sa mi vôbec nedarilo. Aj preto som po roku odišiel späť na Slovensko. Dôležitú úlohu však zohrala aj manželka, ktorá sa chcela s deťmi vrátiť. Musím priznať, že pri americkom spôsobe života ma celý rok poriadne ani nevidela. Liezlo jej to na nervy. Navyše, tréner Chicaga ma postavil pred náročný výber: buď odohrám za Chicago finále Východnej konferencie proti New England, alebo pôjdem reprezentovať.
Ako ste sa rozhodli?
Podľa zmluvy ma klub musel na reprezentačné akcie uvoľniť. V tom čase sme boli blízko k postupu na majstrovstvá sveta do Nemecka 2006. Veril som, že môžeme uspieť. Preto som neváhal a na zápas s Ruskom som cestoval. Škoda, že sme napokon neuspeli v baráži so Španielskom. Odvtedy ma tréner odsúval na vedľajšiu koľaj, do základu som sa prakticky nedostával.
Odhliadnuc od futbalu – očarila vás Amerika?
Jednoznačne. Americký štýl života sa mi zapáčil, aj keď dlhodobo by som tam žiť nechcel. Najviac ma očarila jednoduchosť. Keď máte v Amerike peniaze, žijete si ako kráľ. Máte úplne iné možnosti ako na Slovensku. O štvrtej ráno som zdvihol telefón a vybavil som všetko. To sa mi u nás stať nemôže.
Neľutujete, že ste napokon pomerne rýchlo americké dobrodružstvo ukončili?
Trochu áno. Mal som však aj psychické problémy z lietania a v klubovom rebríčku som neustále klesal. V Amerike je totiž nasledovný systém: prvých päť hráčov si klub cení najviac, dostávajú najväčšie peniaze. Keď som prišiel do Chicaga, bol som v klubovom renkingu na šiestom mieste. Postupne som sa zosunul až na desiate a dostával som teda aj menej peňazí.
V Amerike hrajú prím basketbal, bejzbal či americký futbal. Má klasický futbal šancu presadiť sa v tejto konkurencii?
Pre porovnanie: v tých časoch sme patrili medzi špičku a na naše zápasy chodilo 25-tisíc ľudi. Zatiaľ čo na Bears, mužstvo amerického futbalu, ktoré sa pohybovalo na posledných priečkach, bolo zakaždým vypredané.
Prejavovalo sa to na atmosfére?
Vôbec nie. Američania vedia urobiť obrovskú šou. Pätnásť minút pred zápasom sme šli na ihrisko, vyhadzovali do hľadiska predmety. Každý zápas MLS mi prišiel ako kvalifikačný. Marketing a reklama sú za morom na mimoriadne vysokej úrovni. Chýba možno len tradícia – ako v Európe.
Vám sa nepodarilo postúpiť s reprezentáciou na žiadny veľký turnaj. Skúste porovnať vtedajší národný tím s terajším.
Súčasný je jednoznačne lepší. Rozdieloví hráči sú tí, ktorých vytiahol tréner Vladimír Weiss. Za to by som mu postavil pomník. Aj súčasné mužstvo stojí na základoch, ktoré postavil on. Konkrétne ide o Stocha, mladého Weissa či Hamšíka. Treba sa zamyslieť nad tým, kde vyrastali títo chalani. Do 15 či 16 rokov sú všetci hráči na podobnej úrovni. Od tohto veku je potrebné, aby išli von, len tam môžu napredovať. Vtedy už ide o detaily a práve tie lepšie zvládajú v zahraničí.
Akú šancu má Kozákov tím na európskom šampionáte vo Francúzsku?
V skupine máme dvoch mimoriadne silných súperov. Wales je, myslím si, porovnateľný so Slovenskom. Bude to znieť ako klišé, ale na šampionáte nebude tím, o ktorom sa dá povedať, že ho jednoznačne musíme zdolať. Ale som optimista. Verím, že postúpime. Skupinu vyhrajú Angličania a my uspejeme v súboji o druhé miesto s Ruskom.
Ľubomír Reiter
Narodil sa 3. decembra 1974 v Stropkove, kde začínal s futbalom. Ligovú atmosféru po prvý raz okúsil ako 22-ročný v Prešove. Po dvoch sezónach v drese Tatrana strávil ďalšie tri v Žiline. Do zahraničia odišiel v roku 2001. Upísal sa Olomoucu, kde strelecky žiaril. V tomto období sa prepracoval do reprezentácie. Národné farby hájil v 28 zápasoch, strelil v nich 9 gólov. Ako prvý Slovák si zahral v zámorskej MLS, presadil sa v Chicagu Fire. Po návrate z USA pôsobil v Artmedii Petržalka, ktorej pomohol k zisku titulu. Profesionálnu kariéru ukončil v roku 2007 po krátkom hosťovaní v Slavii Praha. V súčasnosti je trénerom prešovských futbalistov do 16 rokov.