Hľadať
Denný / nočný režim
Sledujte nás
Pravda Pravda Domov MS v hokeji Výsledky výsledky

Futbal ho pripútal na vozík. Milovať ho však neprestal

Tá chvíľa počká na každého športovca. Potlesk doznie, príde deň, keď dá kariére zbohom - a začne civilný život. Ako v ňom bývalí reprezentanti využívajú skúsenosti zo spoznávania vlastných fyzických a psychických limitov, či ostali pri obľúbenom športe, alebo sa dali na inú profesijnú dráhu a čo v nej dosiahli, približujeme v seriáli Život po kariére.

20.12.2015 09:00
debata
Miroslav Labun (vpravo) počas aktívnej kariéry. Foto: Archív Miroslava Labuna
Miroslav Labun Miroslav Labun (vpravo) počas aktívnej kariéry.

Tentoraz žiadny potlesk neznel. Hľadisko neburácalo. Naopak, ľudia na tribúnach s napätím sledovali dramatické okamihy. Posledné v jeho aktívnej kariére.

Nehybne ležal na trávniku. Obklopený spoluhráčmi i súpermi. Bol v bezvedomí. Po minúte sa prebral, posadil sa, chcel vstať. Nešlo to. Nohy ho viac neposlúchali. „Z Humenného ma poslali na hosťovanie do treťoligového Vranova nad Topľou. V úvodnom kole sme hrali v Snine, zvíťazili sme hladko 4:1. Potom prišiel zápas vo Svite. A tam sa mi to stalo,“ spomína si Miroslav Labun na 10. august 1994. Na deň, ktorý sa niekdajšiemu futbalistovi navždy vryl do pamäte.

Filipínec svoj sľub nedodržal

Život mu totiž obrátil naruby. Z chlapa v najlepších rokoch, plného síl, urobil invalida odkázaného na vozík a pomoc najbližších.

„V prvom polčase som šiel do hlavičkového súboja. Súper do mňa zozadu strčil. Neviem ako, zrejme lakťom. Na trávnik som padal nekontrolovane. Keď som sa prebral z krátkeho bezvedomia, vedel som, že je so mnou zle. Bol som hotový,“ hovorí 54-ročný bývalý futbalista. Ihneď ho previezli do nemocnice v Poprade.

„Na áre som ležal tri dni. Nasledoval prevoz vrtuľníkom na operáciu v Košiciach. Piaty krčný stavec som mal posunutý o dva centimetre, aj prerušenú miechu. Pred operáciou som ešte mohol hýbať hornou časťou tela, po nej som ostal úplne bezvládny.“

Bolesťou skúšané telo mu najprv dávali do poriadku na liečení v Kováčovej. „Tam sa mi polepšilo. Bolo to v čase, keď u nás bolo veľké haló okolo filipínskych liečiteľov. Manželka so švagrinou sa o tom dočítali v novinách. Cesta s ubytovaním a celou procedúrou stála 380-tisíc korún. Ligové kluby sa mi na všetko poskladali. Do Manily, kde som strávil dva týždne, so mnou cestoval sesternicin manžel,“ popisuje Labun okamihy, ktorými si prešiel tri mesiace po nešťastnom súboji.

Z Kováčovej ho sanitka previezla do Budapešti. Odtiaľ letel dve hodiny do Zürichu. Ďalších štrnásť strávil v lietadle počas cesty do Hongkongu a Manily. „Keď som odlietal, neveril som, že by mi na Filipínach mohli reálne pomôcť. S manželkou sme však nechceli mať výčitky z toho, že sme neurobili všetko pre to, aby som opäť chodil,“ prezrádza Labun. „Po rôznych procedúrach mi liečiteľ povedal, že o šesť týždňov budem stáť na nohách. Len zabudol dodať, v ktorom roku,“ pousmeje sa.

Meno previnilca nepozná

Po návrate z Filipín a ďalšom pobyte v Kováčovej si Labun začal zvykať na život s mnohými, dovtedy nepredstaviteľnými obmedzeniami. Chlap, zvyknutý na každodenný pohyb, tréning, čas strávený s futbalovými priateľmi, zostal v okamihu pripútaný na vozík. Jeho priestor uzatvorili steny bytu.

„Mal som hrôzostrašné myšlienky. Pýtal som sa sám seba, čo budem robiť. Nič som nemohol, cítil som obrovský smútok i hnev. Stalo sa zo mňa batoľa. Nadával som na celý svet, na všetkých, aj na futbal. Viacerí sa ma vtedy pýtali, načo som ho hral. Čo sú to za otázky? Nik predsa nemohol vedieť, čo sa stane. Nikdy som preto neoľutoval, že som sa zamiloval do futbalovej lopty,“ tvrdí odhodlane.

Pri otázke, či už odpustil súperovi, ktorý ho v osudnom súboji postrčil, prekvapí odpoveďou. „Dodnes neviem, kto mi vtedy stál za chrbtom. Jeho meno nepoznám. Myslím si, že manželka aj ďalší moji blízki vedia, o koho ide. Nikdy mi to však neprezradili. A dotyčný sám od seba nikdy za mnou neprišiel. Napokon, teraz je to už jedno. Nič by sa tým predsa nezmenilo. Nohy by zostali stále nehybné,“ hovorí priamo.

Prvých päť rokov označuje Labun za najnáročnejšie. „Nikam som nechodil, len som sedel doma. Pomáhali mi kamaráti, často za mnou chodili Miro Hajdučko, Andrej Demjanovič, Dušan Papjak, Vlado Valkučák, Paľo Diňa, Peťo Dzúrik a mnohí ďalší,“ vraví s vďačnosťou v hlase.

Syna od futbalu neodhováral

Najväčšiu oporu však našiel v manželke Agnese. Mimoriadne silnej žene, oddanej a obetavej. „Počas prvých rokov doma vládla nervozita. Zvykali sme si na úplne nový spôsob života. Pre príklad uvediem hádam toľko, že manželka musí každú noc vstať, aby ma v posteli obrátila. Keby tak nerobila, mal by som preležaniny,“ hovorí dnes už vyrovnane pôsobiaci muž.

Každý deň poctivo cvičí, číta noviny, pri ktorých si vypije obľúbenú kávu, zapáli cigaretku. O jeho potreby sa počas manželkinej neprítomnosti (je učiteľka) stará opatrovateľka.

Miroslav Labun počas rozhovoru v Humennom. Foto: Adam Zelinka
Miroslav Labun Miroslav Labun počas rozhovoru v Humennom.

Najväčšou radosťou v Labunovom živote sú deti. Dcéra Miroslava žije s manželom, ktorý je lekárom, v Rakúsku, spolu čakajú prírastok do rodiny. „Bude to naše prvé vnúča, presnejšie vnuk. Možno aj z neho bude futbalista, uvidíme,“ zasníva sa životom ťažko skúšaný človek.

„Syn Tomáš ešte stále hrá futbal. Momentálne pôsobí v košickej Lokomotíve. Predtým hral v Cercle Bruggy, Púchove, 1. FC Košice. Už vtedy som ho upozorňoval na to, aby myslel aj na budúcnosť. Predsa len, so športovým gymnáziom si môže akurát tak zobrať do ruky krompáč či lopatu a ísť makať,“ vraví Labun.

Niekdajší veľký talent slovenského futbalu dal na rady skúsenejšieho. Nedávno ukončil štúdium práva, momentálne pôsobí v jednej z košických advokátskych kancelárií. Rodičov pravidelne navštevuje, o futbale prehodia s otcom nejedno slovo. „Napriek tomu, čo sa mi stalo, som mu futbal nikdy nezakazoval. Vždy som si vravel: v jednej rodine sa také veľké nešťastie predsa nemôže prihodiť dvakrát.“

S priateľom sa nestihol rozlúčiť

Počas takmer dvojhodinového rozhovoru pôsobil bývalý československý reprezentant do 21 i 23 rokov nesmierne pokojne, uvoľnene a vyrovnane. Hrdlo sa mu stiahlo len v samom závere. Pri vyslovení mena – Peter Dzúrik. S niekdajšou oporou zadných radov Košíc, Slovana, Interu či Banskej Bystrice si zahral v stopérskej dvojici v Humennom. Zatiaľ čo Labun v roku 1993 v Chemlone končil, Dzúrik len začínal.

Napriek tomu sa z nich stali skvelí priatelia. O to viac Labuna zabolelo, keď sa pred piatimi rokmi dozvedel smutnú správu – o Dzúrikovej smrti. „Peter za mnou prišiel vždy, keď mohol. Aj keď hral v Bratislave. Spomínam si, že keď som mu v poslednom roku jeho života telefonoval z pevnej linky v Kováčovej, nezdvíhal. Skúšal som sa s ním spojiť hádam dvadsaťkrát. Vtedy už ležal na onkológii v Bratislave,“ hovorí Labun. „Potom mi manželka dala mobil a ihneď zdvihol,“ v okamihu zvážnie, oči sa mu zalejú slzami, zastoná a na čas sa odmlčí.

„Keď som ho počul, vedel som, že je zle. Rozprával veľmi pomaly, debatovali sme asi desať minút. Lúčili sme sa s tým, že mu ešte o dva, tri dni zavolám. No nestihol som. Na pohreb som mu poslal veniec a kvety. Peter bol veru skvelý kamarát,“ dodáva.

O veľkom srdci, nesebeckosti a vnútornej sile Miroslava Labuna svedčí fakt, že za dobrým priateľom z futbalových trávnikov žiali aj päť rokov po tom, ako prehral boj s ťažkou chorobou. Naopak, nad svojím osudom už slzy neroní. „Mám ťažké chvíle. Ale čo už. Keď prídu, zakaždým si poviem, že som sa už predsa naplakal dosť,“ zakončí svoje rozprávanie muž, pre ktorého organizuje futbalový klub v Snine pravidelne charitatívny zápas.

Tento rok sa partia futbalových kamarátov stretla už po trinásty raz.

Miroslav Labun s Jozefom Adamcom na akcii... Foto: futbalvsfz.sk
Miroslav Labun Miroslav Labun s Jozefom Adamcom na akcii Internacionáli Slovenska pre Mira Labuna.

Adamec ho dusil, Hašek hneval. Najradšej vyzýval Skuhravého

Mal iba 17 rokov, práve sa vrátil z dovolenky v Rumunsku, keď mu na dvere domu v Rokytove pri Humennom zaklopali cudzí ľudia. Predstavili sa ako zástupcovia futbalového klubu z neďalekého Humenného. Ponuka znela na dnešné pomery úsmevne. Päťtisíc korún plus nejaké drobné na oblek za prestup.

"Ale môj syn nahý nechodí. Má si čo obliecť, aj ancug má,“ zareagoval otec Miroslava Labuna. Z prestupu tak nič nebolo. Kariéra nádejného stopéra pokračovala ďalej. O súťaž nižšie, v zadných radoch Vihorlatu Snina.

Ďalšie leto sa však situácia zopakovala. Mladý obranca sedel pod stromom pred miestnou krčmou, keď pozornosť chlapov upútala novučičká Škoda 120 – s pražskou ešpézetkou. Šofér stiahol okienko a pýtal sa na mladého Labuna. "Sadnite si do auta, mám pre vás ponuku,“ povedal. Chlapca na prahu dospelosti dlho nenaťahoval. "Som z Prešova,“ dodal.

Otcov súhlas už potrebný nebol, a tak slovo dalo slovo. Urastený stopér si pobalil veci a odcestoval do metropoly Šariša. "Nikdy predtým som na štadióne Tatrana nebol. Veru, chvíľu som aj blúdil, kým som ho našiel,“ spomína si.

Nasledoval mierny šok. V šatni sedeli hráči ako Bubenko či Komanický. A ešte väčším prekvapením bolo, že dres si viac nemusel prať sám. "V Snine sme dva týždne hrali v tom istom, zrazu na mňa každé ráno čakal voňavý výstroj. Od kopačiek až po teplákovú súpravu,“ smeje sa.

Pri spomienke na vojenčinu v Banskej Bystrici trošku zvážnie. Do tímu si ho vybral sám Jozef Adamec, ktorý robil v Dukle prvé trénerské kroky. Po otázke, či bol jeho obľúbencom, mu kútiky hrajú opäť.

"Kdeže. Adamec nemal medzi hráčmi žiadneho favorita. Bol nesmierne prísny. V mužstve sme mali aj Trnavčana, ale Adamcovi to bolo jedno. Nadával každému,“ povie a vyťahuje ďalšiu spomienku spojenú s futbalovou legendou. "Raz sa mu jeden z hráčov postavil na odpor. Nemal to robiť. Po tréningu chodil celý týždeň spať do basy. Jožo mu to jednoducho vybavil,“ dodáva.

Do pamäte sa mu vryli aj tréningy pod Urpínom. "Neprajem to nikomu. Pripravovali sme sa na škváre. Keď sa začal topiť sneh, boli sme po členky v blate. Lopta bola ťažká ako šľak, každá hlavička bolela a k tomu ešte Adamec. Museli sme makať ako fretky,“ zakončuje rozprávanie o vojenčine v Dukle.

Labun bol dobre stavaný, dôrazný obranca. Mal 185 centimetrov a doslova vyhľadával tvrdé súboje. Najradšej ich zvádzal s Tomášom Skuhravým zo Sparty Praha. "Mal asi o desať centimetrov viac ako ja. Každý hlavičkový súboj s ním bol pre mňa veľkou výzvou,“ povie. Horšie to vraj bolo s nižšími hráčmi zo stredu poľa. "Veľa z nich sa zrútilo na zem, iba keď som okolo nich prešiel. Taký Ivan Hašek, to bol veru filmárik. Padol a kričal už len keď som na neho fúkol,“ hovorí s východniarskym temperamentom.

Tvrdí o sebe, že bol drsný, ale nie zákerný. "Áno, je pravda, že v Prešove sme hrali vždy od podlahy. Ale taký František Straka, to bol veľký uletenec. Jemu bolo naozaj všetko jedno, kosil to jedna radosť. Bez rozumu. Nikdy som nepochopil, že sa dal na trénerskú dráhu. Chovanec bol iná káva. Vždy pri futbale používal predovšetkým hlavu,“ spomenie si na obrancov Sparty.

Miroslav Labun (vpravo). Foto: Archív Miroslava Labuna
Miroslav Labun Miroslav Labun (vpravo).

V drese Prešova musel väčšinou tvrdo bojovať o záchranu. Každý zápas bol pre Šarišanov mimoriadne dôležitý. "Potrebovali sme body, doma sme hrali ako o život. Ale to, čo sa dialo v zápasoch s košickými VSS a Lokomotívou, bolo niekedy šialené. Zakaždým to bola riadna mastenica,“ opäť sa zasmeje.

Napriek tomu, že gólom sa snažil predovšetkým zabrániť, s radosťou ich aj strieľal. Najmä z pokutových kopov. Nepremenil jediný – výnimočný. „Zhodou okolností to mal byť tisíci gól v histórii Tatrana. Pri rozbehu som väčšinou menil tempo, ale tentoraz Jožko Hroš z Petržalky zostal stáť uprostred bránky a ja som zrazu nevedel, čo mám urobiť. Loptu som poslal nad bránku. A bolo po päťtisícovej prémii,“ pripomenie ďalšiu humornú historku.

Na federálnu ligu spomína rád, aj na ďalšie roky strávené v Humennom. "Hrali sme výborný futbal. Som presvedčený, že dnešné ligové tímy by s nami prehrávali rozdielom štyroch gólov. Predovšetkým v nasadení vidím obrovský rozdiel. My sme každý zápas odjazdili,“ porovnáva.

Ešte počas aktívnej kariéry si začal robiť trénerskú licenciu. To, čo sa na trávniku naučil, chcel odovzdať ďalej. "Nad ničím iným som ani neuvažoval,“ povzdychne si.

Nebolo mu však dopriate. Naopak, jedno augustové popoludnie pod Tatrami zmenilo úplne všetko. A z veľkých plánov zostali iba nenaplnené sny.

Zo športovej navštívenky

  • rodák z Humenného začínal s futbalom v Snine
  • ligu po prvý raz okúsil v Prešove, v ktorého drese strávil podstatnú časť kariéry (166 zápasov)
  • pôsobil i v Dukle Banská Bystrica a Chemlone Humenné, dokopy odohral v československej a slovenskej najvyššej súťaži viac ako 200 zápasov
  • z postu stopéra strelil na ligových trávnikoch desať gólov
  • zopár štartov si pripísal v československej reprezentácii do 21 a 23 rokov
  • kariéru ukončil v roku 1994 (33-ročný), keď po jednom zo súbojov ochrnul na dolné končatiny

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Život po kariére #Miroslav Labun