Neposlúchali ho však nohy, ktoré mu priniesli veľkú slávu. Napokon jeho životnú niť pretrhla zákerná choroba 6. marca 2011. Legendárny futbalista Ján Popluhár by sa v sobotu dožil osemdesiatky.
Členok ako golfová palica
„Vždy je mi jasné, čo treba urobiť, ale už by som nezvládol na ihrisku nič. Dlho som si nezahral ani za starých pánov. Keby ma poverili náhodou nejakým čestným výkopom, dúfam, že prídem do polovice ihriska,“ so štipkou jeho typickej irónie vravel presne pred desiatimi rokmi, keď vstúpil medzi sedemdesiatnikov.
V tom čase už bol v invalidnom dôchodku. Zaskočil ho lekár, keď sa vyzvedal, kedy mal zlomený členok. O niečom podobnom nič netušil. Až po mnohých rokoch röntgenová snímka ukázala, prečo ho mal ohnutý ako golfovú palicu. Musel dlho loviť v pamäti, aby zistil príčinu problémov, ktoré sa ohlásili dávno po skončení jeho kariéry.
„Bolo to v roku 1963. Mal som silný, obojstranný výron v členku. Niekoľko dní som sa liečil a tesne pred zápasom s NDR ma dali lekári dokopy. Nastúpil som, no asi nešlo iba o výron. S odstupom času som nadobudol presvedčenie, že iba vtedy som mohol mať členok aj zlomený. Ale aj tak som odohral celé stretnutie.“
Na futbal však za to nepovedal nikdy krivé slovo. Pripomínal, že vo vrcholovom futbale sa pohyboval bezmála štvrťstoročie, ale neprekonal vážnejšie zranenie. „Nik nemôže tvrdiť: nehral som futbal, nemám problémy, hral som ho, ledva chodím. Nevynechal som zápas v lige ani reprezentácii. Samozrejme, nejaké údery som rozdal a nejaké som aj schytal. Taký je športový život.“
Foto: Ľuboš Pilc
Najprv nenašiel šatňu
Vo futbalovom svete ho všetci poznali pod prezývkou Bimbo. Dal mu ju po jeho príchode na Tehelné pole – ako všetkým ostatným zverencom – legendárny tréner Jim Šťastný. Bol silný chlap, ale aj dobrák od kosti. A vypracoval sa na nedostižného kráľa šestnástky. Vo vzduchu bol neprekonateľný. Mal skvelý prehľad i jedinečný výskok. Neprešli cez neho najväčšie hviezdy jeho éry – Pelé, Eusébio, di Stéfano, Puskás.
Obranca ostrý ako britva a pevný ako žuľa na to nikdy nepotreboval nefér zbrane. V predlhej kariére nebol rytier najpopulárnejšej hry nikdy vylúčený. V roku 1967 mu udelili Svetovú cenu za fair play. U neho patrilo na jednu úroveň futbalové umenie i charakter.
Kariéru odštartoval v devätnástich rokoch. Priamo z hodového turnaja v Ivanke pri Dunaji. Obliekal si bernolákovský dres a na podujatí sa zúčastnilo aj béčko Slovana. Tréner Viliam Vanák ho po zápase zastavil: „Príď sa ukázať na Tehelné pole.“
Prišiel, no nenašiel šatňu a vrátil sa domov. Aj druhý pokus rýchlo vzdal. Vybehol na ihrisko, no medzi mnohými hráčmi nikoho nepoznal, nik si ho nevšímal, cítil sa tam cudzo. Zutekal na tréning do Bernolákova. Tretí raz si pre nesmelého mladíka prišli zo Slovana až k nim do dediny.
Jeho gól na Maracane videl Pelé
Dali ho na úvod do béčka. Bol to skok z okresnej súťaže do druhej celoštátnej ligy. „V drese slovanistickej rezervy behali vtedy aj takí hráči ako Tegelhoff, Venglár, Vičan, ale tiež napríklad Jano Starší, neskôr najmä skvelý hokejista i tréner,“ spomínal.
V belasom drese sa objavil prvý raz roku 1955 v prípravnom zápase proti Topoľčanom. Na premiéru v prvom mužstve Slovana si však musel počkať. Po piatich mesiacoch si totiž obliekol vojenskú rovnošatu. Prvoligový dres i miesto v juniorskej reprezentácii si vybojoval v RH Brno. Na Tehelné pole sa vrátil ako hotový hráč a prežil tam vyše jedenásť rokov. Až na sklonku kariéry si zahral v Lyone, Zbrojovke Brno a Slovane Viedeň.
V reprezentácii utvoril so Svatoplukom Pluskalom stopérsku dvojicu, ktorú závidel Československu celý svet. Odohral všetky zápasy na svetovom šampionáte v Čile 1962, kde Vytlačilovi zverenci senzačne získali striebro. V roku 1963 nastúpil ako jediný Slovák vo výbere sveta v pamätnom zápase proti Anglicku, čo považoval za najväčšiu poctu v kariére. Na svoj rozlúčkový zápas ho pozval legendárny sir Matthews.
V národnom tíme strelil jediný gól v júni 1966. Na Maracane Brazílčanom, ktorým nechýbal ani Pelé, pred vyše 100-tisíc divákmi. Pravák prekonal ľavačkou z penalty brankára Mangu, ČSSR viedla, zápas sa skončil 2:2.
Foto: ARCHÍV TITUSA BUBERNÍKA
Pýcha sa ho nedotkla
V roku 2000 sa mu dostalo veľkej pocty doma. Vyhlásili ho za najlepšieho slovenského futbalistu storočia. Do Bratislavy mu prišiel odovzdať hlavnú cenu v ankete redakcie Pravdy Josef Masopust, jeho spoluhráč z reprezentácie.
„Popluhár bol vynikajúci futbalista. Spoľahlivý. Nezbabral nijaký zápas. Každý hráč má svoje lepšie i slabšie chvíľky. Ale on bol dobrý vždy,“ tvrdil s úctou muž, ktorý sa stal futbalistom storočia v Česku.
Život pripravil rodákovi z Bernolákova aj rôzne úskalia a trápenia. Bral osud s pokorou, ako plynul. Aj bolesť je súčasťou života velikánov. Osvojil si zásadu, ktorej sa najmä v závere života držal. „Problémy treba prekonávať a ak sú neriešiteľné a nedajú sa zvládnuť, treba ich hodiť jednoducho za hlavu,“ vravel.
Tento Popluhárov prístup potvrdzoval aj jeho veľký kamarát a spoluhráč z bratislavského Slovana Anton Urban. „Žil z dôchodku 340 eur a bol slovenským futbalistom storočia. Nikdy nereptal, nesťažoval sa. Neprekážalo mu, že neskôr ako kustód na zväze zberal špinavé ponožky a trenírky, nechal ich oprať a pripravil reprezentantom na ďalší zápas. On, Ján Popluhár, futbalista, ktorého uznával svet. Nedotkla sa ho nijaká sláva a pýcha, zostal prostý a skromný. Veľký človek,“ naznačil jeho obrovský futbalový i ľudský rozmer kapitán strieborného olympijského tímu z Tokia 1964.
Čo dosiahol Ján Popluhár
- V reprezentácii odohral 62 zápasov, strelil jeden gól.
- Hral na dvoch MS – vo Švédsku 1958 a v Čile 1962, kde získal striebro.
- V Pohári národov 1960 (ME) sa podieľal na zisku bronzu.
- Obliekol si dres výberu sveta i Európy.
- V lige nastúpil v 306 zápasoch a dal 22 gólov.
- Vyhlásili ho za najlepšieho futbalistu roka 1965. Prvého v Československu.
- V roku 2000 ho vo veľkej ankete odborníkov i fanúšikov zvolili za slovenského futbalistu storočia.
- V roku 2002 mu prezident SR udelil vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra I. triedy.