Na bratislavské Tehelné pole prišiel z rodného Partizánskeho. Vyhliadol si ho v roku 1963 slávny kouč Jim Šťastný a hneď bolo jasné, že na scéne sa objavil výnimočný talent. Jeho kariéra nabrala nevídané obrátky, ktoré sú v dnešnom futbalovom svete skoro neopakovateľné.
Nebol ešte plnoletý, keď si odkrútil prvoligovú premiéru v drese Slovana – 18. augusta 1963 proti Hradcu Králové. Ocitol sa v jednom tíme so Schrojfom, Urbanom, Popluhárom, Adamcom. A nemal ešte stále ani osemnásť, keď strelil svoj prvý ligový gól do siete Sparty Praha. Trvalo krátko a obliekol si aj dres československej reprezentácie. Debutoval 3. novembra 1963 v Záhrebe proti Juhoslávii. Futbalové ucho nastúpilo vedľa slávnych borcov, ktorí mali v zbierke striebornú medailu z MS 1962 v Čile. Jeho spoluhráčmi sa z večera na ráno stali legendy Popluhár, Pluskal, Kvašňák, Masopust, Scherer.
Už v mladom veku nemal prakticky slabiny. Elegantného útočníka, úžasného technika s výbornou postavou i futbalovým myslením preslávila jeho bezchybná ľavačka. Vedel však strieľať oboma nohami, hlavičkoval, lopta ho poslúchala ako málokoho. V lige si pripísal 68 gólov, v reprezentácii 11. Z milimetrovo presných prihrávok ťažili jeho spoluhráči, v belasom drese najmä rýchly Ján Čapkovič. Súperovi hráči si nevedeli s ním poradiť, zastavovali ho faulami a často ho z hry vyradilo zranenie. V opačnom prípade by to dotiahol vo futbale ešte ďalej.
Na Tehelnom poli prežil dvanásť rokov. Pričinil sa o tri tituly a výraznou mierou prispel k historickému triumfu v PVP 1969, keď sa Slovan tešil z finálového víťazstva nad FC Barcelona 3:2. V tom čase bol i pevnou súčasťou reprezentačného mužstva. Hral vo výbere, ktorý 23. júna 1968 zdolal na Tehelnom poli Brazíliu 3:2, nechýbal na ihrisku ani 3. decembra 1969 v pamätnom súboji o postup na MS proti Maďarsku v Marseille a k výhre Československa 4:1 prispel gólom. Na šampionáte 1970 v Mexiku nastúpil proti Brazílii i Rumunsku.
Ako rýchlo vo veľkom futbale zažiaril, tak rýchlo sa z neho vytratil. Nemal ešte tridsiatku, patril k oporám Slovana, keď sa rozhodol po zisku titulu s najvyššou súťažou skončiť. Odišiel v roku 1975 do druholigovej Prievidze. Odkrútil si ešte jednu sezónu a definitívne zavesil kopačky na klinec.
Zaradil sa do civilného života, učil na strojníckej fakulte telocvik a do futbalu sa zasa vrátil až po takmer dvadsiatich rokoch. A opäť na Tehelné pole – tréner Dušan Galis si ho vybral za svojho asistenta. Pomáhal mu k zisku troch titulov.
Tuhý fajčiar málokedy dával navonok svoje pocity, no futbal nesmierne prežíval. V plnom nasadení ho zradilo srdce. V nedeľu 27. októbra 1996 mal náročný program. Popoludní sledoval budúcich súperov v lige v Dunajskej Strede, domáci hostili Banskú Bystricu. Po ňom sa ponáhľal do Bratislavy, lebo večer hral Slovan proti košickej Lokomotíve. Zápas domácim nevyšiel, podľahli 0:1. Necítil sa po ňom dobre, nešiel ani na pozápasovú tlačovú besedu, čo bola v tom čase jeho úloha, ale vybral sa domov. Tam v pondelok nadránom 28. októbra 1996 odišiel do futbalového neba.