Strelil gól hviezdnemu Realu. Teraz sa stará o hostí na Kysuciach

Tá chvíľa počká na každého športovca. Potlesk definitívne doznie. Príde deň, keď dá kariére zbohom - a začne civilný život. Ako v ňom bývalí reprezentanti využívajú skúsenosti zo spoznávania fyzických a psychických limitov, či ostali pri obľúbenom športe, alebo sa vydali na inú profesijnú dráhu, približujeme v seriáli Život po kariére.

09.08.2015 08:42
3
Rastislav Michalík. Foto: SITA, Dušan Hein
Rastislav Michalík Rastislav Michalík.

Real Madrid, Bayern Mníchov, Manchester United, AC Miláno, Chelsea Londýn… Nie je to tak dávno, čo proti slávnym tímom i veľkým hviezdam svetového futbalu stál na ihrisku.

Rastislav Michalík, bývalý slovenský reprezentant, nad tým všetkým už len mávne rukou. Zo sveta profesionálneho futbalu sa vrátil domov na Kysuce, postavil krásny penzión a v ňom sa nezastaví od rána do noci. Veľa hostí ani netuší, že ich obskakuje muž, ktorý ako jediný Slovák strelil v hlavnej súťaži Ligy mastrov gól Realu Madrid. V čase, keď bol nabitý najväčšími hviezdami a vo svete dostal prezývku Galácticos. Loptu po jeho strele ťahal zo siete legendárny brankár, majster sveta i Európy Iker Casillas.

Staval už ako hráč Sparty

Dávno predtým, ako robil prvé kroky v Staškove, túto rázovitú dedinu preslávil Jozef Kroner. Už viac ako štyridsať rokov organizujú v obci na počeť svojho rodáka a hereckého barda futbalový turnaj.

Podujatie je o dva roky staršie ako najznámejší staškovský futbalista Michalík. „Aj vďaka tomuto podujatiu sa futbal v obci v porovnaní s minulosťou veľmi spopularizoval. Raz som si na ňom aj zahral, načierno, to som už pôsobil v Česku,“ usmieva sa.

Vyrastal v krásnom prostredí Kysúc, ale futbal ho čoskoro zavial ďaleko od domova. Od deviatich rokov trénoval v neďalekej Čadci, ďalšou zastávkou bola Považská Bystrica a na krátko aj Banská Bystrica. Získal skúsenosti v ligách štyroch krajín. Slovensko opúšťal, keď nemal ešte ani dvadsať. Ale netajil sa tým, že sa chce raz vrátiť, ťahalo ho to vždy domov. Nikdy neplánoval, že zostane vo futbale ako manažér alebo sa stane tréner.

„Trénerov je ako maku a mužstiev málo. Ak beriem do úvahy prvoligový futbal, tak na Slovensku pôsobí len dvanásť tímov. A v nižších súťažiach je to často o ničom. Taká práca ma nikdy nelákala. Doma je doma, mám tu rodičov, viac kamarátov, zázemie. Aj biznis sa ľahšie rozbiehal. Aj keď niektorí úradníci si stále myslia, že úrady patria im,“ vysvetľuje, prečo sa usadil na Kysuciach.

Aj myšlienka, že sa pustí do podnikania, padla dávno predtým, ako zavesil vo veľkom futbale na klinec kopačky. Na skok od svojho rodiska, v Oščadnici, na zelenej lúke vybudoval penzión. „Mal som 29 rokov, pôsobil som v Sparte Praha a začal som stavať na tomto mieste, kde vtedy nič nebolo,“ ukazuje dookola. „Museli sme vybaviť stavebné povolenie a ďalšie nevyhnutné doklady. Dotiahli sme sem elektrinu, plyn, vodu.“

Nevážime si, čo máme doma

Najmä prvé kroky boli komplikované, lebo vtedy si ešte obliekal dres pražskej Sparty. „Času som mal málo, hrali sme aj Ligu majstrov. Spoľahol som sa na dobrého známeho, ktorý na všetko dozeral, veľa vecí som spočiatku riešil na diaľku cez telefón a počítač. Keď som neskôr hral v Rakúsku, dostal som sa už častejšie domov a mohol som dôležité veci vybavovať osobne,“ pokračuje.

Inšpiroval ho jeden hotel v Rakúsku, kam chodil so Spartou na sústredenie. To bol prvý impulz, aby sa pustil do práce.

„Strašne sa mi páčil, povedal som si, že niečo podobné by som chcel raz mať. Seefeld je nádherný a podľa mňa je to vzor pre cestovný ruch. Sparťanský spoluhráč Martin Hašek začal podnikať a zasväcoval ma do rôznych situácií. Nakoniec zostal pri futbale a podnikanie sa dostalo na druhú koľaj.“

On však už bol definitívne rozhodnutý a tých, čo ho odhovárali, nepočúval. „Podľa mňa nám doma nič nechýba, ale nevieme si to vážiť. Často sa na všeličo sťažujeme, ale ja som s futbalom zavítal do rôznych krajín sveta a videl som aj veľkú chudobu.“

Rastislav Michalík (vpravo) v drese rakúskeho... Foto: SITA/AP, LAURENT GILLIERON
Rastislav Michalík Rastislav Michalík (vpravo) v drese rakúskeho Riedu.

Napriek tomu teraz už na betón vie, že jednoduchšie i pohodlnejšie bolo hrať futbal, ako sa živiť podnikaním. „Keď som hrával futbal, nemal som iné starosti, všetko potrebné mi prichystali, starali sa o mňa, raz v mesiaci nabehla na účet výplata. Keď chcete viesť a udržiavať takýto penzión, musíte sa obracať, budovať si kontakty, získavať zákazníkov a robiť všetko tak, aby sa vrátili.“

Pripomína, že v Oščadnici je hlavná sezóna v zime, pretože v okolí je dobrá lyžovačka, tri kilometre odtiaľ leží známe stredisko Veľká Rača. „V poslednom období býva turisticky zaujímavé aj leto. Uživím sa. Penzión sa už chytil, organizujeme aj rôzne akcie, oslavy, svadby, školenia. Je dôležité, aby sa človeku aspoň trochu darilo, potom ho práca viac baví.“

Všetky peniaze vrazil do penziónu

Všetky peniaze, ktoré za bezmála pätnásťročnej profesionálnej kariéry zarobil, vrazil do výstavby penziónu a jeho rozbehu. Tento špás ho stál asi milión eur.

„Najväčšie peniaze som zarobil v Sparte. V mojich najlepších rokoch sa nám darilo aj v skupine Ligy majstrov, dva razy sme z nej postúpili. To bol najlepší zdroj prijímov. Prilepšil som si potom aj v Turecku a Rakúsku.“

Netají, že zavše mu pomohlo aj meno, na Kysuciach je doma, mnohí ho poznali. „Občas sa stalo, že na úradoch mi vyšli ľudia v ústrety, nesťažujem sa. Ale stretol som sa aj s prípadmi, keď si mysleli, že peniaze tlačím na kopírke. Tak je to vždy v živote, nielen v podnikaní, nenarazíte len na dobrých ľudí, ale aj na takých, ktorí vám viac uškodia ako pomôžu.“

Medzi hosťami penziónu sa objavia zavše celebrity, či už zo športového alebo kultúrneho života. Hneď po vstupe vedľa recepcie upútajú návštevníkov dva dresy v podlahe za sklom: jeden je slovenský, druhý sparťanský. Aj vďaka tomu zistia, že zavítali do penziónu, ktorého majiteľ má za sebou zaujímavé futbalové roky. Klientela je najmä z Poľska, Slovenska, Česka. „Najmä Poliaci sú väčší fanúšikovia, majú záujem o futbal, vypytujú sa na dresy a trofeje, ktoré vidia.“

Penzión RAMI Rastislava Michalíka na Kysuciach. Foto: RAMI
Rastislav Michalík, RAMI Penzión RAMI Rastislava Michalíka na Kysuciach.

Na recepcii nemôžu prehliadnuť poháre ale ani rukavice, ktoré patrili známemu brankárovi Jerzymu Dudekovi, ktorý veľa rokov pôsobil v Liverpoole i Reale. Kariéru mu pripomínajú dresy súperov, ktoré si s nimi vymieňal. Jeho zbierka je bohatá – obsahuje sedemdesiat dresov, medzi nimi známych hráčov, napríklad Ashley Cola, Robbieho Keana či Clarence Seedorfa…

Bojí sa, aby neprišiel o stromy

Názov jeho penziónu RAMI sa skladá z počiatočných písmien jeho mena a priezviska. Zamestnáva šesť ľudí, sám robí všetky potrebné práce. Recepcia je jeho doména, pracuje s faktúrami, keď treba, roznáša jedlá, umýva riad. Je udržbár, čašník i zásobovač.

„Jediné, do čoho sa nestarám, je kuchyňa, varenie, to nechávam na odborníkov,“ dodáva s úsmevom. „Človek sa učí za pochodu, postupne praxou veľa vecí zvládne, oboznámi sa s predpismi, nie je to až také nezvládnuteľné. Čapovať a roznášať pivo by dokázal každý. Ale človek až postupne zistí, čo všetko ho čaká, keď začne podnikať.“

V penzióne je päťnásť veľkých izieb, jeho kapacita je šesťdesiat hostí. Leží v krásnom kraji a majiteľ má obavy, aby sa malebné prostredie zachovalo. „Hory v okolí sa dosť devastujú, miznú stromy, potom to dlhšie trvá, kým opäť narastú. Mám strach, aby nám to tu všetko nevyrúbali.“

Keď pred desiatimi rokmi začínal, podobných penziónov bolo v okolí minimum. To je najväčší rozdiel v porovnaní so súčasnosťou. „Ubytovacích možností pribudlo. Konkurencia je veľká, každý si môže vybrať. Usilujem sa zo všetkých síl, aby sa ľudia u nás cítili čo najlepšie, odchádzali spokojní. Staviam na rodinnej atmosfére, čo sa mi osvedčilo.“

Neoľutoval, že sa pustil po tejto náročnej ceste. „Mal som chvíľu obdobie, keď som uvažoval, čo ďalej. Najmä, keď sa koruna menila na euro a šírili sa správy, že sa u nás všetko rapídne zdražilo. V tom čase ubudlo najmä poľských turistov. A potom prepukla aj kríza, opäť chodilo veľmi málo ľudí. Teší ma, že v poslednom období sa situácia už vracia do štandardných pomerov, ktoré vládli predtým,“ teší sa hoteliér z Kysúc Rastislav Michalík.

Najlepší zápas? Keď sme dali Feynoordu štyri góly

S futbalovou kariérou sa vlastne dodnes nerozlúčil. Aj sedem rokov po tom, čo opúšťal prvoligovú scénu v Trnave, Rastislav Michalík behá po trávnikoch. Je oporou tímu v Staškove, kde vyrastal. Sláviu čaká náročný ročník. Postúpila z piatej ligy do štvrtej. Spolu s bývalým ligovým futbalistom Michalom Gottwaldom je aj trénerom mužstva.

Z futbalu má stále radosť, v Staškove hrá už len za pivo a klobásu. „Nastupujem na poste stredného záložníka, ale občas aj inde, keď si to vyžaduje situácia. Teraz to bude náročnejšie, pretože budeme cestovať za súpermi aj ďalej, na Liptov, Oravu. Nechcem sa chváliť, ale máme dobré mužstvo. Sú v ňom piati hráči so skúsenosťami z najvyššej súťaže. To sa prejavuje. My starší musíme hrať aj s rozumom, inak by sme celý zápas nevydržali. Máme však v tíme aj šikovných mladých chalanov,“ približuje 41-ročný internacionál.

Keď sa obzrie za svojou kariérou, prevláda spokojnosť. „Vždy sa dá dosiahnuť, samozrejme, viac. V reprezentačnom drese som odohral niekoľko príťažlivých zápasov, zážitkom bol najmä kvalifikačný súboj s Anglickom na čele s Beckhamom, Rooneym, Gerrardom… Len ma mrzí, že sme sa neprebojovali na nijaký významný turnaj. Hrali sme len baráž o postup so Španielskom. Teraz máme asi najsilnejší tím v samostatnej ére a verím, že si o rok zahrá na šampionáte. Keď sa postavia štadióny, slovenský futbal pôjde hore, to platí aj o lige.“

Na vrchole kariéry mal zaujímavé ponuky, mohol odísť do nemeckej bundesligy, ale Sparta ho neuvoľnila. „Manažér mi vtedy vravel, že z Nemecka sú až dvaja záujemcovia, jedným bol Norimberg. Možno som mohol zamieriť do cudziny o niečo skôr, Česko za zahraničie ani nepovažujem. Ale obdobie v sparťanskom drese bolo veľmi pekné, nebanujem, že som sa tam na dlhší čas usadil. A musím byť tiež realista, na Barcelonu a Real som nemal.“

Na zápas s Realom sa ho doteraz pýtajú najviac. Nečudo, na jeseň 2001 v bielom balete pôsobili najväčšie svetové esá – Zinedine Zidane, Raúl, Roberto Carlos, Luis Figo, Iker Casillas… Na svoj najslávnejší gól do Casillasovej siete si stále detailne pamätá. „Z pravej strany mi centroval loptu Sionko a z hranice šestnástky som ľavou nohou z voleja loptu dobre trafil.“

Real bol v tom čase najlepšie mužstvo planéty, vyhralo deviaty raz Ligu majstrov. „Musím priznať, že nám veľa nedovolil, vyrovnali sme na 1:1, ale hneď nám dal druhý gól. Napokon sme podľahli 2:3. Real sa s nami hral ako mačka s myšou, keď potreboval, zapol… Na madridskom Santiagu Bernabeu sme podľahli 0:3. V najprestížnejšej súťaži sme odohrali množstvo zápasov, každý z nich bol pre mňa veľkým zážitkom. Najlepšie bolo stretnutie s Feynoordom Rotterdam, v ktorom som si takisto pripísal gól a vyhrali sme na Letnej 4:0. Ale hrali sme aj s Bayernom, AC Miláno, Manchestrom, Portom a ďalšími veľkoklubmi. Doprial by som každému futbalistovi, aby si mohol podobné zápasy v takej atmosfére vychutnať.“

Kým sa rozhodol spríjemniť a predĺžiť si futbalový život na dedinských ihriskách, ukončil kariéru v profesionálnom futbale. Rozlúčku si predstavoval trochu inak. „Trnava má najlepších fanúšikov u nás, aj keď to niekedy svojím správaním preháňajú. Veľmi som chcel Spartaku pomôcť, ale problémy s lýtkom mi to nedovolili a predčasne som sa rozlúčil,“ uzavrel Rastislav Michalík.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy
3 debata chyba
Viac na túto tému: #Život po kariére #Rastislav Michalík