Jeho fyzická a psychická kondícia je malým zázrakom prírody. Študuje stále na vysokej škole, pamätá si mená a dátumy aj z čias svojej mladosti, pravidelne cvičí a chodí na dlhé prechádzky, podieľa sa na riadení univerzitného futbalového klubu, v ktorom je výkonný viceprezident a slovo „výkonný“ zdôrazňuje. „Máme totiž aj čestných,“ dodáva. Trnavský rodák, ktorý žije v Dubline 67 rokov a volajú ho otec Slovákov, minulý týždeň priviedol írsku výpravu do Bratislavy, kde jeho tím čakal na Pasienkoch súboj v 2. predkole Európskej ligy.
Potešili ste sa, keď žreb určil vášmu klubu za súpera futbalistov Slovana?
Potešil, Slovan je pojem, má veľkú tradíciu i úspechy, aj keď je mladší ako ja, hoci len o niekoľko mesiacov… Nebol som presvedčený, či poletím do Bratislavy. Kamaráti, ale aj hráči nášho mužstva ma dosť dlho lámali. Na Slovensko som sa vrátil po ôsmich rokoch. Už som s tým veľmi nepočítal. Niečo vám však poviem. Nikdy predtým som nemal taký pocit ako teraz. Uvedomil som si, ako veľmi to tu všetko milujem. Spomenul som si aj na vetu, ktorú som raz predniesol na Bradle. Uvidel si svoju rodnú zem, ale mŕtvy padol do jej lona…
Emigrovali ste v roku 1948. Mali ste možnosť vracať sa domov?
To bolo rôzne. Najskôr som sa dostal do Československa po viac ako štvrťstoročí. Prvý raz som prišiel v roku 1976 na majstrovstvá Európy, ktoré boli v Prahe – ako tréner írskeho stolnotenisového tímu. Neskôr som chodil domov pomerne často. Raz i dva razy do roka. S manželkou Katkou sme milovali Piešťany. Možno sme tam boli dvadsaťkrát. Keď zomrela, už to bolo horšie.
Venovali ste sa stolnému tenisu, boli ste reprezentant. Aké najväčšie úspechy ste dosiahli?
Nemám sa veľmi čím chváliť. Mali sme po vojne zopár vynikajúcich stolných tenistov na čele s legendou Františkom Tokárom, ja som bol štvrtým, piatym hráčom rebríčka. V roku 1945 sme dali dokopy taký silný tím, že som sa usiloval, aby sme mohli vystupovať pod hlavičkou slovenskej reprezentácie. V Prahe o tom nechceli ani počuť, súhlasili len s tým, aby Slováci pôsobili pod hlavičkou Československo B.
Odohrali ste nejaké zápasy?
V Európskom pohári nám žreb určil v semifinále za súpera Juhosláviu. Vycestovať do Belehradu bol v tom čase veľký problém, ale nakoniec som to vybavil. Vystupoval som ako kapitán tímu, v ktorom bol okrem Tokára ešte aj Max Marinko, pôvodom Juhoslovan, ktorý zostal v čase vojny v Bratislave. V Belehrade sme vyhrali a nastala pikantná situácia – vo finále v pražskej Lucerne sme sa stretli s Československom A. O zápas bol veľký záujem. Čechov sme zdolali a ťažko to znášali. Vtedajší slovenský povereník ministerstva školstva a športu Laco Novomeský nás chcel prijať a odmeniť. Na stretnutie nakoniec neprišiel, blahoželal nám jeho zástupca, neskôr významný telovýchovný činovník, profesor Karol Stráňay. Na prijatí bol aj športový redaktor Pravdy Karol Weiss.
To všetko si pamätáte?
A prečo by som si nepamätal? Veď odvtedy ubehlo len sedemdesiat rokov…
Rok a pol predtým ste sa aktívne zúčastnili v Slovenskom národnom povstaní. Ako ste sa dostali medzi povstalcov?
Pracoval som v Bratislavskej všeobecnej banke pod Michalskou bránou a tam sa stretávali na schôdzkach Ján Ursíny, Karol Šmidke, Gustáv Husák, Jozef Šoltés… Šmidke zakrátko zmizol, myslím, že odletel do Moskvy. Z banky putovali nejaké peniaze na podporu Povstania. V lete 1944 mi povedali, aby som sa 1. augusta hlásil v Banskej Bystrici. Tam ma potom zadelili do brigády Bohdana Chmelnického. V tom čase bola na stredných školách predvojenská príprava, čo sa ukázalo ako užitočné. Videl som, že niektorí ľudia išli do Povstania zo srdca, ale mnohí si mysleli, že je to výborná šanca vylepšiť si profil, očistiť sa od kolaborácie.
Po skončení vojny ste dostali aj vyznamenanie…
Medailu za chrabrosť a Odbojový kríž I. triedy. Odovzdával mi ich jeden generál v roku 1945 v Brezne. Vravel som si – to je vyznamenanie za prežitie. Mnohí iní sa toho nedožili.
Máte metále stále odložené?
Nemám, žiaľ, nič. Keď som utekal v roku 1948 z Československa, nechal som všetko v našom byte na Dostojevského rade. O tri dni neskôr sme si to všetko uvedomili. Manželka volala sestre, prosila ju, aby zachránila aspoň fotografie, albumy s deťmi, medaily. Hneď tam išla, ale byt už bol prázdny…
Prečo ste emigrovali?
Mal som dobrú prácu, bol som osobným tajomníkom povereníka priemyslu a obchodu dr. Ján Púlla a od neho si ma neskôr vyžiadali za tajomníka Ústrednej športovej rady. Presadil som, aby sme hrali zápas v Juhoslávii, ale malo to dôsledky. Keď som sa vrátil, našiel som vystrašenú manželku, štátna bezpečnosť nám obrátila byt naruby. Začali ma podozrievať, že mám prepojenie na Tita a obviňovať z národného komunizmu. To bol v tom čase najväčší hriech, mohli ste byť kapitalista a neviem čo ešte, ale to sa neodpúšťalo.
Emigrovali ste do Írska?
Mali sme namierené s manželkou a dvoma malými deťmi do Austrálie. V Zürichu som čakal na víza. Bol som vo Švajčiarsku už pol roka a náhodou som sa stretol s jedným známym Bratislavčanom – Michaelom Šusterom. Keď som pracoval na povereníctve, urobil som mu jednu láskavosť a on mi to vrátil, pomohol mi. Zürich je najdrahšie mesto, vraví, poďte do Dublinu, dám vám prácu, kým dostanete víza do Austrálie.
Čím ste sa živili?
Michael mal v Dubline novú garáž, kde robil servis áut a tiež tankoval benzín. Hneď vedľa stála obrovská konzerváreň na ovocie a zeleninu, dodnes je to známa značka. Ich autá k nám chodili tankovať. Tam sa začala aj moja írska stolnotenisová kariéra.
Vedeli, že ste reprezentant?
Vôbec nie. Ale jednému šoférovi raz vypadla z auta pingpongová raketa. Vravím mu, aj ja trochu hrám stolný tenis. Máme najlepší firemný tím v Írsku, chválil sa, prídite si s nami zahrať. Mali peknú halu, tri stoly, ale hneď som videl, ako hrajú… Od šiestej rána som robil v garáži, som trochu unavený, ak sa neurazíte, budem pri hre sedieť, navrhol som. A jasne som vyhral. Boli prekvapení a nadšení. Hneď mi povedali, že generálny riaditeľ je stolnotenisový fanatik a príde do haly zajtra, aby som si aj s ním zahral. Samozrejme, že som prišiel, ja som bol vždy taký frajer, rád som sa ukazoval. Riaditeľ, ktorý sa neskôr stal senátorom, sa zaujímal o moju minulosť, čo robím teraz. Nesťažoval som sa, ale veľmi mi pomohol.
Ako?
Odvtedy mi jeden zo šoférov priviezol každý piatok desaťkilový balík konzerv, potravín, vecí, ktoré by sme si inak nemohli dovoliť. Rýchlo som sa v Írsku udomácňoval. Stolný tenis tam nebol ešte príliš rozšírený šport. Začal som na troch školách učiť deti jeho základy.
Z toho sa dalo vyžiť?
Nedalo, len som si prilepšoval. Za jeden večer, za tri hodiny, som dostal jednu libru. To neboli pre mňa malé peniaze. V garáži som zarobil za týždeň osem libier a desať šilingov. Aj neskôr platilo, že zo stolného tenisu som nielenže nedostával peniaze, ale stál ma veľa peňazí. O dva roky ma vymenovali za trénera írskej reprezentácie, o tri ma chceli poslať so ženami na majstrovstvá sveta do Štokholmu. Pýtali sa ma, aký mám pas. Vlastnil som špeciálny doklad, ktorý mali ľudia bez štátnej príslušnosti. Keď to zistili, na druhý deň mi vybavili občianstvo, na ktoré sa čakalo inak desať rokov. Ja som ho získal v roku 1952. A čoskoro na to som začal podnikať.
Začínali ste z nuly a stali ste sa bohatým človekom. Ako ste sa vypracovali?
Krátko po vojne prišiel na naše povereníctvo v Bratislave švajčiarsky konzul, hľadal vhodnú budovu pre svoj úrad. Pomohol som mu a našiel výborné sídlo na Palisádach. O dva roky neskôr som sa na neho obrátil, v čase, keď som si vybavoval víza do Švajčiarska. Potom sme sa stretli aj v Zürichu. A spomenul si na mňa ešte raz – už som žil s rodinou asi dva roky v Dubline. Ponúkol mi, aby som zastupoval švajčiarske značky hodiniek DOXA a Langendorf.
Obchodovali ste s hodinkami?
Samozrejme, prijal som to. Dostal som prvú zásielku – tristo dámskych hodiniek. Každé ma stáli dva a pol libry. Išiel som s nimi k otcovi jedného známeho, bol vychyteným zlatníkom. Hodinky sa mu páčili, len som nevedel, koľko mám za ne pýtať. Stoja tri libry, skúsil som. Zobral všetkých tristo. V to ráno som zarobil prvých 150 libier. Tak sa to začalo. Vypracovali sme sa na najväčšieho predajcu hodiniek v Írsku. Bralo ich od nás tristo klenotníkov. Ale neskôr sme sa venovali predaju diamantov. Kupovali sme ich v Antverpách. To už bola iná káva. Ak predáte jeden naozaj dobrý diamant, to je viac ako celomesačný zisk s hodinkami.
Ako sa stalo, že ste v Dubline prestúpili zo stolného tenisu k futbalu?
Neprestúpil som, k futbalu som mal vzťah odmalička, tiež som sa mu venoval. Poznáte týchto trnavských hráčov? Obeda – Kurpas, L. Kozma, I. Kozma, Bunta, Hadraba, Braun, Fried, Masarovič, Žigárdy, Tomeček… (sype zo seba zostavu a rozpráva o každom nejakú historku).
Z ktorého roku je táto jedenástka?
V tomto zložení hrali Trnavčania v prvej polovici tridsiatych rokov. Ale poznal som osobne aj viacerých hráčov z neskoršej generácie. Mojím veľkým kamarátom bol slávny trnavský tréner Anton Malatinský. Hrával za Rapid Trnava. Zahral si občas za našu študentskú jedenástku, ale nikdy sa s nami neodfotografoval, nechcel, aby sa to v Rapide dozvedeli. Neskôr som často navštevoval legendárneho brankára Imricha Stacha, na sklonku života mal zdravotné problémy, žil v Piešťanoch a keď mi nejaké korunky ostali, išli jemu… Keď som teraz na Pasienkoch stál pri obraze mužstva ŠK Slovan z roku 1927 a videl som na ňom Príboja, Šorala, Čambala, bol som uveličený. To boli pre mňa futbaloví bohovia.
Ako ste sa dostali na čelo klubu University College Dublin?
Pôvodne som bol pätnásť rokov spojený s iným známym írskym tímom – Shamrockom Rovers. Keď sa dočasne rozpadol, môj priateľ, dr. Tony O Neill, ktorý pôsobil v University College, ma presvedčil, aby som zobral súčasnú funkciu. Chodím na každý domáci zápas nášho momentálne druholigového mužstva. Mávam na štadióne aj povinnosti, prevezmem tržbu za vstupenky a vyplácam rozhodcov.
Čoskoro oslávite 97 rokov. Ako sa žije v takom veku?
Nie je najpríjemnejšie byť taký starý…(smiech) Trošku horšie spávam, ani v Bratislave som sa dobre nevyspal. Asi to ide s vekom. Za celý život som nebol jediný deň práceneschopný. Stále sa vzdelávam, ešte študujem na našej univerzite, dvakrát do týždňa mám prednášky. Je to niečo v duchu univerzity tretieho veku.
Je medzi študentami ešte niekto v podobnom veku?
Samozrejme, som najstarší a dokonca tvrdia, že keď sa v októbri dožijem 97. narodenín, budem vôbec najstarším študentom vo vyše storočnej histórii univerzity. Naša profesorka je z Liverpoolu a domov letí na každý zápas. Keď jej tím prehrá a urobí chybu Martin Škrtel, vždy sa na mňa hnevá. Výborné meno má v Glasgowe stále Ľubo Moravčík, hoci už uplynulo pätnásť rokov, čo tam pôsobil.
Chýba vám v Írsku nejaké jedlo, ktoré poznáte zo Slovenska?
Nemám špeciálny jedálny lístok, jem, čo mi chutí. Keď prídem na Slovensko, dám si rád bryndzové halušky, palacinky, milujem slivkové knedle a parené buchty. Ale dávam si pozor na líniu. Aj preto cvičím. Každé ráno začnem pätnásťminútovou rozcvičkou, potom si na chvíľu sadnem na stacionárny bicykel. Na raňajky chodím každý deň cez park kilometer a pol do jednej kaviarne, varia tam výbornú kávu. Večer sa vyberiem na vyše hodinovú prechádzku pri mori, mám pri ňom obrovský dom, ktorý sme kedysi postavili a odvtedy v ňom žijem.
Aj s deťmi?
Nie, zostal som v ňom sám. Syn bude mať čoskoro sedemdesiatku, dcéra je o dva roky mladšia, majú v Dubline svoje vlastné bývanie. Mám dvoch vnukov a aj jedného pravnuka Lukasa. Jeden vnuk je v Singapure a druhý v Číne, štyri roky tam zastupoval írsky mliečny priemysel. Moje deti po slovensky nehovoria, ale paradoxne vnuci trochu áno.
Čo je podľa vás najdôležitejšie, aby si človek udržal takú výnimočnú dlhovekosť?
V mojom prípade je to jasné – veľmi šťastné manželstvo. To si neviete predstaviť. Mali sme krásny vzťah. S Katuškou sme žili spolu 64 rokov. Keď pred šiestimi rokmi zomrela, ťažko som sa s tým vyrovnával.
Už zajtra sa uskutoční odvetný zápas vášho tímu so Slovanom. V prvom vyhrali Bratislavčania 1:0. Cítite šancu na postup?
Veľakrát sme sa o tom bavili s hráčmi. Pred zápasom sme si vraveli, že budeme šťastní, ak prehráme 0:2. Smiali sme sa, že je to pre nás len príprava na nedeľu, keď hostíme rezervu Liverpoolu. Prvý výsledok na Pasienkoch nás povzbudil. Ale myslím si, že Slovan je silnejší a môže vyhrať aj u nás. Je stále veľký favorit.
Načítavajú sa športové výsledky...