Moravčík: Na nijaké dvere nebúcham stokrát

Ako prvý slovenský futbalista sa presadil vo veľkom futbale v zahraničí. Po majstrovstvách sveta 1990, kde sa posledný raz predstavilo Československo a dotiahlo to až do štvrťfinále, odišiel do zahraničia a vrátil sa domov po štrnástich rokoch.

22.06.2015 07:00
Ľubomír Moravčík Foto:
Futbalový internacionál Ľubomír Moravčík (vľavo).
debata

Zahral si v piatich ligách, okrem československej aj vo francúzskej, nemeckej, škótskej a japonskej. Je jediný Slovák, ktorý sa stal najlepším futbalistom roka v Československu (1992) i na Slovensku (2001). Nitriansky rodák Ľubomír Moravčík oslavuje dnes päťdesiatku.

Vaším životom bol dlho najmä futbal. Čo vám robí najväčšiu radosť dvanásť rokov po skončení kariéry?
Dôležité je, aby sa darilo deťom, to si želám a to ma ešte trápi. Matúš dokončil školu nedávno, Roberta ešte študuje. Sú stále na začiatku svojej životnej cesty. Pokiaľ sa im darí, som spokojný. V mojom osobnom živote už veľké zmeny neočakávam.

Syn Matúš futbalovú kariéru nerozvíjal, nešiel vo vašich stopách. Mrzí vás to?
Takých prípadov, keď bol otec úspešný futbalista a syn tiež, je veľmi málo. V našej generácii, ktorá reprezentovala na MS, sa to splnilo Vladovi Weissovi. Futbal na reprezentačnej úrovni hral aj jeho otec a hrá ho aj syn. Okrem Weissovcov však už nik, a bolo nás dvadsaťdva. Žiaľ, nie je to pravidlo. Matúš predpoklady mal, ale existuje veľa vecí, ktoré musia do seba zapadnúť. Nie je to jednoduché. Pre deti známych futbalistov už vôbec nie.

Čomu venujete najviac času? Chodíte ešte hrávať golf?
Golf ma chytil, ale to je sezónna záležitosť. Som dosť športovo naladený človek. Udržiavam si kondíciu, máme dobrú partiu starých pánov, chodím si zahrať futbal na malé bránky, raz do týždňa aj hokej. Žijem športom. Tým, že som sa dal na prácu futbalového agenta, usilujem sa sledovať čo najviac zápasov, aby som objavil nejaké talenty. Starám sa o Vestenického, ktorý pôsobí v AS Rím. Nenudím sa, ale ani sa nenaháňam. Užívam si voľnejší čas.

Je v slovenskom futbale stále dosť talentov?
Máme ich dosť, dorastá nám aj teraz solídna generácia. Narážam na hráčov, ktorí sa zúčastnili pred necelými dvoma rokmi na MS sedemnásťročných. Ani predchádzajúca dvadsaťjednotka nebola zlá a teraz sa črtá takisto silný výber.

Čo najmenšie deti? Baví ich futbal rovnako, ako keď ste vy začínali?
Za našich čias to bolo v prvých krokoch asi viac živelné. Teraz je mládežnícky futbal organizovanejší, je viac poznatkov i možností, hoci podmienky sa výrazne nezmenili a nezlepšili. Napríklad v Nitre možno pribudlo jedno ihrisko. Na to, aké máme podmienky, pracujeme celkom slušne. Tým, že my sme neboli hneď od začiatku natoľko organizovaní, asi sme boli aj kreatívnejší.

Ľubomír Moravčík. Foto: SITA, Radoslav Maťaš
Moravčík Ľubomír Moravčík.

Na súčasné talenty vplýva veľa iných lákadiel… Majú to ťažšie?
Veľa záleží na rodičoch, pokiaľ ich vedú k pohybu, venujú sa im, deti športujú. Veľa z nich síce sedí pred televízormi a počítačmi, ale to nie je len ich problém, postihlo to aj nás dospelých. Sme väčšími otrokmi televízie ako pred dvadsiatimi-tridsiatimi rokmi. Máme desiatky kanálov, aj športových, môžeme si vyberať, v každej minúte dňa sa rozhodovať, čo chceme vidieť.

Aj v lige hrá veľa hráčov, u ktorých sa prejavujú základné futbalové nedostatky…
Mladého hráča musíme perfektne naučiť najmä základné veci – spracovať loptu, vedieť ju presne prihrať… Extra talenty? Tie sa musia narodiť, tie sa nedajú vyrobiť. A aj sa rodia. Messi sa narodil do tejto doby, do éry počítačov a je geniálny hráč, možno najlepší, akého svet vôbec mal. V lige musia hrať tí, ktorým nerobí problémy lopta. To je úloha dneška. Keď sledujem špičkové zahraničné súťaže, tam to všetci perfektne vedia. Pritom nemusíme chcieť, aby každý vedel výborne kľučkovať, keď to nedostal zhora do vienka. To vie Messi, ale taký hráč je len jeden.

Po kariére ste skúšali funkcionársku i trénerskú prácu, ale dlho ste pri jednej ani druhej nevydržali. Nie je v súčasnom futbale miesto pre Moravčíka?
Predovšetkým – je to najmä Moravčíkova chyba. Keď som sa vrátil domov, nedostal som v Nitre jasnú ponuku, nejako sme sa nezhodli. Oboznamoval som sa so slovenským futbalom na funkcionárskom poste v Ružomberku. Postupne som si urobil potrebnú trénerskú licenciu, venoval sa na zväze mládeži, skúsil som to aj v lige ako tréner v Zlatých Moravciach. Po jeseni sme boli poslední, keby som dostal ešte šancu v zimnej príprave, na jar by sme urobili možno obrat a zachránili sa. Nastúpil iný kouč, aj tak vypadli. Niečo sa vo mne zlomilo, možno som trochu rezignoval. Nie som typ, čo si pomaly buduje kariéru od tretej ligy a čaká… Rúbal som hneď najvyššie. Ale potom som už nebojoval, nešiel tvrdo za cieľom.

Zareagovali ste úplne inak ako v čase hráčskej kariéry, keď vás nedokázalo nič zastaviť…
Futbal ma neskutočne bavil a všetko záležalo v podstate na mne. Trénerská práca je zložitejšia, lebo ste závislý na kope vecí, ktoré nemôžete ovplyvniť. Dnes by sa mi do niečoho takého už nechcelo, som lenivý. Ale najmä som našiel zmysel v iných aktivitách, zvolili ma do mestského zastupiteľstva, rád by som pomohol futbalu v Nitre. To by ma bavilo, myslím si, že nápady mám, nechýbajú mi ani skúsenosti, ľudia ma poznajú. Uvidím, či nájdem podporu, lebo ja sa nedokážem vnucovať, donekonečna čosi vysvetľovať. Zaklopem na dvere raz, dva razy, ale na nijaké nebúcham stokrát.

Ľubomír Moravčík pred desiatimi rokmi. Foto: Pravda, Marek Velček
Moravčík Ľubomír Moravčík pred desiatimi rokmi.

Vo federálnej lige ste zažili aj najkrajšie obdobie nitrianskeho futbalu. Teraz prežíva asi najhoršie sezóny, mužstvo sa trápi v druhej lige. Ako vnímate realitu?
Futbal má svoje pravidlá, nejaké obdobie v Nitre platili, boli aj peniaze. Potom sa objavili problémy a mesto to chvíľu nechalo plávať. Teraz opäť prejavuje záujem aj o futbal, ale treba zasa všetko nastaviť, aby to fungovalo na určitej úrovni. Držme sa reality. Ak máme peniaze len na druhú ligu, tak ju hrajme, ale poctivo. Stavajme na mládeži, o ktorú sa v Nitre vždy dobre starali. Musíme znovu trpezlivo pracovať. Bude nový štadión, možno si naň ľudia opäť nájdu cestu.

Z klubov, kde ste pôsobili, vás často volajú na rôzne akcie. Nedávno ste navštívili St. Étienne a v charitatívnej exhibícii si zahrali s bývalými svetovými esami. Ako ste sa medzi nimi cítili?
Bol som tam najstarší, cítil som sa vedľa niektorých ako ich otec. Potešilo ma, že ma pozvali, že som sa stretol so Zidanem, Ronaldom či inými hviezdami, ale môžem bez toho žiť, nepreceňujem to. To, že ma stále pozývajú do mojich bývalých klubov pri rôznych príležitostiach, je pre mňa dôkaz, že som v nich niečo dobré odviedol. To už je síce minulosť, ale je príjemné, že na mňa nezabudli. V St. Étienne som odohral posledný ligový zápas v roku 1996, to sú pomaly dve desaťročia.

Momentálne sa mimoriadne darí reprezentačnému tímu. Vy ste v ňom pôsobili, keď sa formoval po rozdelení federácie. Teraz deväť zápasov za sebou vyhral, vedie kvalifikáciu. Je najsilnejší v samostatnej ére?
To sa ťažko porovnáva a hodnotí. Základ súčasného tímu postavil Vlado Weiss, urobil z ničoho niečo, to je jeho obrovská zásluha. Prevzal ho pred siedmimi rokmi a postúpil s ním na MS 2010. Boli v ňom mladí hráči, ktorí sú teraz oporami. Je to stále rovnaká generácia, nastali len malé zmeny, káder doplnilo zopár mladších. Tento tím dozrieva a potreboval skúseného, kvalitného kouča. Ten prišiel v osobe Jána Kozáka. Dostal opäť z hráčov to, čo v nich bolo, túto silnú partiu opäť naštartoval. V tomto zložení, vhodne dopĺňaný, môže ešte tri-štyri roky spolu potiahnuť.

Postup na najbližšie EURO by mu už nemal uniknúť…
Treba uznať, že postup je teraz najľahší v histórii našej samostatnosti. Priamo idú prvé dve mužstvá, tretie má ešte tiež šancu, to tu ešte nebolo. Prebojovať sa na najbližšie majstrovstvá sveta bude zasa o niečo komplikovanejšie. Ale aj tak – klobúk dolu.

Európsky šampionát sa o rok uskutoční vo Francúzsku, v krajine, kde ste prežili najväčšiu časť kariéry… Chystáte sa na ME ako divák?
Pochybujem, že sa tam vyberiem ako súkromná osoba, nemám príliš rád chaos, ktorý vtedy vládne. Radšej si to vychutnám v pokoji v televízii. Iné by bolo, keby som mohol byť nášmu mužstvu užitočný. Poznám dobre prostredie, štadióny, aj keď už sú mnohé nové alebo zmodernizované. Som ambasádorom Celticu Glasgow, vedel by som si predstaviť podobnú úlohu aj v slovenskej reprezentácii. Všetci na zväze poznajú moje telefónne číslo, či využijú meno Moravčík vo Francúzsku, je na nich. Už som povedal, ja sa nerád niekam nasilu tlačím.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Ľubomír Moravčík
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy