Bývalý nekompromisný obranca miluje balet a aj jeho životnou partnerkou je niekdajšia dlhoročná primabalerína Slovenského národného divadla. Ľudovít Zlocha sa v nedeľu dožíva sedemdesiatky.
Vo futbale vás všetci poznajú pod prezývkou Kefa. Prischla vám, lebo ste boli nekomprimosný obranca, ktorý pred brankárom všetko upratal a nedal súperovi šancu?
S tým nesúvisela. Legendárny tréner Jim Šťastný vždy vymyslel prezývky svojim zverencom a potom ich tak oslovoval. Bol som ešte žiak, vyšiel som zo šatne a česal som sa veľkou zelenou kefou, ostatní už na mňa čakali. Jim to videl a prezývka bola na svete.
Ale vaša charakteristika ako tvrdého, dôrazného obrancu sedí…
Inak by to ani nešlo, okrem toho som musel byť aj rýchly. Ak by som nebehal stovku za 11 sekúnd, proti takým rýchlikom, akými boli Kabát, Štrunc, Levický by som nemal šancu. Dnešní obrancovia, ktorí hrajú v lige, mi pripadajú trochu neobratní, ťažkopádni, pomalí, málo výbušní.
Vy ste sa mali od koho učiť. V slovanistickej obrane vás zaúčal futbalista storočia Ján Popluhár…
Predovšetkým sme od žiakov hrali v zložení – Filo, Zlocha, Mutkovič. A všetci sme sa dostali do prvého mužstva. Potom som mal vedľa seba postupne Popluhára, Horvátha, Hrivňáka, Ondruša, Pivarníka, Joža Čapkoviča… Všetko veľkí hráči. Za nami chytali skvelí brankári, najskôr Schrojf, potom Vencel. Samozrejme, do veľkého futbalu nás uviedol najmä Popluhár, vynikajúci dirigent obrany. Vždy s odľahčením tvrdím, že s ním mohla hrať v obrane aj moja mama.
Slovan mal v tom čase jedno z najlepších mužstiev v histórii. V čom bola jeho najväčšia prednosť?
V tíme sa zišla výnimočná generácia hráčov. Každý bol výraznou osobnosťou, vedel, čo musí na ihrisku robiť, čo chceme hrať ako tím. Prejavovala sa mimoriadna hráčska inteligencia, možno k tomu prispel aj fakt, že až šestnásť hráčov z kádra malo vysokoškolský diplom. Iná vec je, že sme v tréningu donekonečna nacvičovali kombinácie, súhru, dvojice, štvorice, bol to často dril. Ak chcel niekto hrať za Slovan, platili tri zásady, ktoré som uplatňoval aj neskôr, keď som bol funkcionár.
Ktoré to boli?
Ak sme mali pohovor s futbalistom, ktorý mal prísť na Tehelné pole a začal nám hovoriť, že ešte váha, lebo má ponuky aj z Trnavy, Žiliny či z iného klubu, poďakovali sme sa mu a rýchlo sa rozlúčili. Prvou podmienkou bolo, aby mal hráč jasný záujem hrať v slovanistickom drese. Druhou, aby bol potenciálnym reprezentantom a treťou, aby pasoval do základnej zostavy. Musel byť lepší ako tí, ktorých sme mali. Teraz sa kupujú hráči a sedia na lavičke. Tomu nerozumiem.
Utvorili ste aj jednu z najslávnejších bratských dvojíc v slovenskom futbale. Starší Ján však začal v lige v konkurenčnej Trnave, s ktorou získal aj prvý titul. Váš otec mu to nemohol odpustiť. Ako ste jeho prestup vnímali vy?
Otec bol slovanista telom i dušou a nikdy sa nezmieril s tým, že hrá za Spartak. Po jeho prestupe vyhlásil, že už má iba jedného syna… Ja som bratovi prestup žičil, v Slovane vtedy vládla obrovská konkurencia a bol som rád, že bude hrať ligu. Dokonca som ho na motorke viezol prvý raz do Trnavy, kde sa dohodol na zmluve. Keď sme sa vracali, tak sme havarovali, ale, našťastie, bez následkov. Z Jana sa stal reprezentant, vrátil sa do Slovana a potom sme niekoľko rokov hrávali vedľa seba, získali dva tituly majstra ČSSR.
Je ľahšie hrať v tíme s bratom?
Cítil som ešte väčšiu zodpovednosť, aj za neho, asi to vnímal aj on rovnako. Ak zakiksoval, urobil som všetko, aby som chybu napravil. Mali sme dobré vzťahy, hoci v izbe sme nikdy spolu nebývali – spoločnosť mi robil najviac Jokl, Vencel a Popluhár. Brácho sa spájal s Horváthom, hrali karty a aj fajčili…
Obaja ste boli aj reprezentanti, ale v národnom drese ste sa spolu nikdy nestretli…
Keď Jano odohral v reprezentácii svoj posledný zápas, ja som začínal. Brat si zahral na MS 1970 v Mexiku, mrzelo ma, že mne svetový šampionát ušiel. Cítil som sa pred ním vo výbornej forme, dvaja z troch trénerov mi tvrdili, že v nominácii budem, ale napokon to nevyšlo. Asi som trénerovi Markovi v tom čase nepadol do oka. Vtedy som cítil vo futbale jediný raz malú krivdu.
V národnom tíme ste vzápätí nastúpili aj na Maracane v Riu proti silnej Brazílii…
Bol to, samozrejme, veľký zážitok, uhrali sme po MS 1970 so svetovými šampiónmi solídny výsledok – bezgólovú remízu. Letel do sveta. Lenže Brazília bola vtedy taká silná, že neviem, či sme sa za celý zápas dostali desaťkrát na jej polovicu. Hrali sme pred 140-tisíc divákmi, nikdy som nezažil väčšiu kulisu. Z ligových zápasov bol mimoriadny v Prahe na Slavii, triumfovali sme pred televíznymi kamerami 4:1 a keď sme sa vrátili, na letisku nás čakalo päťtisíc fanúšikov. Rád spomínam aj na súboj so Spartou na Tehelnom poli, ktorý sme vyhrali 6:1. Pred plným štadiónom. Priznám sa, že keby som bol teraz hráčom, za Slovan by som nemohol hrávať.
Narážate na kulisu, ktorá vládne na Pasienkoch?
Áno, na naše tréningy chodilo často viac ľudí ako teraz na ligový zápas. A utešujeme sa tým, že keď bude nový štadión, bude aj viac divákov. To je veľký omyl. Možno ich o pár stoviek pribudne, ale rozhoduje kvalita hry. Divákov pozýva do hľadiska vždy mužstvo. Slabé návštevy sú aj inde. Teraz sa nám vracia to, že o futbale klameme verejnosť. Hráči, tréneri, funkcionári, médiá nehovoria pravdu.
V čom?
Keď básnime o obrovskej bojovnosti, nasadení, úsilí. To aj keby na ihrisku bolo, je to úplná samozrejmosť, povinnosť. To by som ani nespomínal, niet čo chváliť. Horšie je, že to ani nie je pravda. Keď počúvam a čítam hodnotenia, skoro vždy mám pocit, že som bol na inom zápase. Nečudujem sa, že diváci na futbal nechodia, lebo ich nemá čo zaujať. Často sa vraví, že treba byť pozitívny, že to pomôže hráčom, ale stáva sa opak, oni uveria, že sú dobrí. Počúvam, že sa často sťažujú na zimné prípravy. My sme po každej mohli nastúpiť ako elitná jednotka v Afganistane.
Narodeniny oslavujete tesne pred veľkým výročím – finále PVP, v ktorom Slovan zdolal Barcelonu. V roku 1969 ste si dali k narodeninám skvelý darček…
Bol to nádherný moment v kariére, hoci som mal smolu, lebo vo finále som nenastúpil. Bol som pripravený len na lavičke, lebo ma dlhší čas trápili zdravotné problémy. Tvorili sme však jeden skvelý tím, vládla v ňom veľká súdržnosť, žičlivosť a mali sme všetci z úspechu ohromnú radosť.
Aj vy ste mali v kariére ponuky z rôznych klubov, ale odmietali ste ich. Kvôli otcovi?
Nemohol som mu to urobiť. Chcela ma Sparta aj Trnava. Na vojenčine som bol v Dukle, hrávali najmä tí, ktorí podpísali, že zostanú v klube. Skúšali to aj so mnou. Pamätám si, že sa zranil Pluskal, nastúpil som v pohárovom zápase s Vorwärts Berlín, vyhrali sme 2:1 a dal som dokonca gól. Ale keďže som nepodpísal, hrával som stále málo.
Aj vy ste však na sklonku kariéry ešte prestúpili – do konkurenčného Interu…
Otec už v tom čase nežil, inak by to neprichádzalo do úvahy. Získali sme v Slovane titul. A tiež pohár, vo finále sme zdolali Slaviu a premenil som poslednú penaltu v rozstrele. Blížil som sa k tridsiatke, končila pomaly naša generácia, mal som aj problémy s kolenom, vravel som si, že zmena by mi mohla prospieť.
Čo ste dostali za prestup?
Nič, naozaj. Ani nebol dôvod. Nebola taká doba, aby to bola pre mňa existenčná vec. Oni pomohli mne, ja im. Čapkovičovci vďaka tomuto prestupu dostali byt, Slovnaft mal nejaké na Dolných honoch, prihovoril som sa za nich. Keď som bol v Slovane, udelili mi najvyššie podnikové vyznamenanie Vzorný dimitrovec. Ako interistovi zasa diplom Vzorný slovnaftár.
Ako ste boli na tom finančne?
Mal som ako futbalista dve zamestnania. Oficiálne som bol zamestnaný v ChZJD a potom v Slovnafte, chodili sme si pre výplatu vo výške bežných zamestnancov. Z futbalu sme mali prémie za víťazstvo – spočiatku 180, neskôr 400, 800 až 1200 korún. Za remízu polovicu, za prehru nič. Nesťažujem sa, nemali sme sa zle, ale z futbalu sme po skončení kariéry nemohli žiť. Spoločnosť nám vrátila, čo nám nemohla zaplatiť peniazmi – od primátora Bratislavy som dostal byt, od predsedu vlády Colotku poukaz na auto. A s futbalom sme precestovali celý svet, to sa nedalo zaplatiť. Keďže sme hrali dobre, všade nás pozývali. To dnešní naši ligoví futbalisti nezažijú, lebo ich nikto nechce.
V pamätnom zápase ste hrali v poslednom kole so Slovanom o titul. Mnohí toto výnimočné derby označujú za najlepšie v histórii. Ako si na tento súboj na nabitých Pasienkoch spomínate?
Interisti hrali rok predtým o záchranu, vravel som im, buďte radi, že som prišiel, aspoň hráte o majstra. V predposlednom kole sme nastúpili v Ostrave, v súperovej šestnástke som si narazil loptu s Petrášom, súper ma fauloval a z penalty sme vyhrali 1:0. Mali sme rovnaký počet bodov ako Slovan a rozhodovalo sa na Interi. V prvom polčase som si však poranil rameno, nedohral som.
Slovan vyhral 4:2 a opäť sa stal šampiónom. Mali ste vtedy proti bývalým spoluhráčom špeciálnu motiváciu?
Samozrejme, za Inter som chcel podať čo najlepší výkon, možno aj lepší, ako som bol schopný. Ale môj vzťah k Slovanu sa nezmenil. Jeden vysoký stranícky funkcionár, ktorý bol fanúšikom Interu, sa ma po prestupe pýtal, či už bude zo mňa teraz interista. Za Inter budem hrať, koľko mi budú sily stačiť, ale interistom nikdy nebudem, povedal som mu. Za niekoľko týždňov nemôže človek vymeniť celý život.
Vy ste neskôr pôsobili aj ako popredný funkcionár v Slovane. Ako ste sa k tejto práci dostali?
Po skončení kariéry som pôsobil na vysokom poste v Mototechne, mal som dobrú prácu. V roku 1985 vypadol Slovan z ligy, prišli za mnou, či nepomôžem. Stal som sa na štyri roky podpredsedom klubu a začali sme budovať nový tím, prichádzali do neho talentovaní futbalisti: Dubovský, Stúpala, Krištofík, Kinder, Vencel a ďalší. Pričinil som sa o to, že sme postavili nové mužstvo, ktoré potom získalo v roku 1992 posledný federálny titul.
Na Tehelné pole ste sa po rokoch ešte raz vrátili…
Slovan opäť prežíval zložité obdobie, bolo to v roku 1998. Stal som sa prezidentom klubu a získali sme v roku 1999 titul. Po ďalšom roku som skončil. Keď som sa lúčil, neboli sme dlžní nič nijakému hráčovi, ani nijakej spoločnosti. Zmluvy boli nastavené v tom období vysoko, ale zodpovedal tomu aj rozpočet. Utiahli sme to, ale potom som videl, že to takto ďalej nepôjde, chcel som zmeny, ale nenašiel som podporu. Myslím, že v Slovane sa stala veľká chyba po roku 1990, keď z bohatej, veľkej televýchovnej jednoty nezostalo nič. Stali sa z nej jednotlivé obchodné sukjekty, majetok sa rozpredal, peniaze sa prejedli, premrhali.
Uvažovali ste už vtedy o výstavbe nového štadióna?
Nie, o tom reč nebola, my sme chceli starý štadión na Tehelnom poli zrekonštruovať.
Najnovšie sa chytil inciatívy predseda vlády, zdá sa, že stavba štadióna sa pohne dopredu. Teší vás to?
To, že sa bude stavať, je dobrá správa. Ale nemôžem byť nadšený, lebo Slovan svoj stánok mať nebude. Ešte v ére, keď som bol na čele klubu, štadión – aj s pozemkami – patril Slovanu, bol to majetok občianskeho združenia. Postupne sa menili vlastnícke vzťahy a teraz je realita taká, že Slovan prišiel o svoje domovské sídlo. S tým nie som spokojný.
Prekáža vám, že bude na Tehelnom poli iba hosťom?
Klub bude len v podnájme, o päť rokov môže byť situácia zasa iná, môžu tam hrávať aj iné kluby. Kedysi nemal štadión názov národný, ale v podstate ním bol, keď tam hrala reprezentácia, za symbolických podmienok sme jej ho poskytli. Aj v Prahe na Letnej chceli prebudovať štadión na Sparte, rozšíriť ho a zmodernizovať, dať mu visačku národný. Sparta nesúhlasila, toto je náš štadión a národný postavte niekde inde.
Chodíte pravidelne na futbal?
V poslednom období pomerne často. Predtým som chodil viac na zápasy, keď hral Slovan vonku. Ubíja ma totiž, keď domáci fanúšikovia nadávajú na svoje mužstvo. Už som navrhol, aby štadión na Pasienkoch venovali americkej kozmickej spoločnosti NASA, lebo to je priestor bez atmosféry.
Vy asi nie ste ako slovanista alergický na Pasienky, pretože ste sám hrávali v drese Interu…
K Pasienkom mám vynikajúci vzťah – keby tam hral Inter. Dlho som si nevedel zvyknúť, že je tam doma Slovan. Po jeho titule som dostal od známeho esemesku – Petržalka kričí na Interi nech žije Slovan. To je súčasný obraz bratislavského futbalu, hoci situácia je už vo všetkom iná ako ešte nedávno.