Slovan odkázal Sparte, že ho pustí, ak dostane dvoch hráčov, ktorí obliekajú národný dres. Jozef Fillo sa do Prahy nesťahoval. Zostal na Tehelnom poli a v belasých farbách odvádzal desať rokov obetavé výkony. Opora slovanistickej obrany, jeden z pamätníkov, ktorý sa pričinil o zisk Pohára víťazov pohárov, oslávil včera sedemdesiatku.
Legendárny tréner ho stiahol z korza
Narodil sa v Trenčianskych Tepliciach, ale tam si len odskočila mama, aby porodila jedno zo svojich piatich detí. Vyrastal oproti bratislavskej Kuchajde. Vyšiel pred rodičovský dom a pred očami mal Tehelné pole.
„Hlásili sme sa všade, kde robili nábor, venoval som sa viacerým športom, chvíľu aj džudu. Získal som tak všestrannosť, obratnosť, silu. Osemročný som začal chodiť do futbalovej prípravky Slovana, viedol nás tréner Baláži, vychoval v našej generácii budúce opory Hrdličku, Molnára, bratov Zlochovcov a ďalších. Spolu sme hrávali od žiakov až po mužov,“ spomína na začiatky Fillo.
Vybral si ho tréner Leopold Šťastný. Jim, ako slávneho kouča volali, mal výborný prehľad o hráčoch, ktorí v belasom drese pôsobili vo všetkých vekových kategóriách. Pred jedným turnajom v Banskej Bystrici v roku 1962 sa zranil Popluhár a Šťastný si spomenul na mladého Filla.
„Nemohli ma nájsť, o mobiloch sme vtedy nechyrovali, tak funkcionári vyrazili na bratislavské korzo a tam ma večer našli. Nemal som ešte osemnásť a zažil som premiéru v prvom mužstve, no na ligový štart som si ešte musel chvíľu počkať,“ usmieva sa. Od jari 1963 už pravidelne hrával, skvele zapadol do obrany so skúsenými stálicami Popluhárom, Venglošom a Urbanom, za nimi stál v bránke Schrojf.
„Ťahali sme to v tomto zložení tri roky, potom som si zlomil pravú nohu. V príprave s Trnavou. Absolvoval som ťažkú operáciu, mal som potrhané viaceré šľachy. Do nohy mi dali zopár skrutiek. Počul som, ako lekár vravel otcovi, že keď budem bez problémov chodiť, môžem byť rád. To ma motivovalo. Už po troch týždňoch som si narezal sádru a začal tvrdo cvičiť. Urobil som dobre, lebo sádru som mal na nohe štyri mesiace, čo bolo dosť. Za rok som už hrával opäť ligu.“
Nebáli sa ani Barcelony
Hrával v skalopevnej obrane, v ktorej najprv šéfoval Popluhár a neskôr Horváth. Rád spomína na veľkú rivalitu s Trnavou, s ktorou bojovali o titul a v roku 1970 ho aj získali. „Chodili sme pred zápasom nazerať zo šatne, koľko ľudí je v hľadisku. Ak ich neprišlo aspoň dvadsaťtisíc, boli sme sklamaní, taký zápas nás ani poriadne nebavil, neužili sme si ho,“ pripomína.
Vrcholom kariéry bola úspešná cesta v PVP pod vedením trénera Michala Vičana a veľké finále v máji 1969 proti Barcelone v Bazileji.
„Mali sme mužstvo, ktoré chcelo vždy vyhrať. Bolo jedno, aký súper stál proti nám. Neobávali sme sa ani Barcelony a už v úvode sme sa ujali vedenia. Mali sme rýchlych hráčov, chceli sme využívať protiútoky. Odohrali sme však otvorenú partiu s favoritom, nezatiahli sme sa len do obrany,“ približuje Fillo svoj najslávnejší zápas.
Keď rozbiehal kariéru, vládla v reprezentácii mimoriadna konkurencia, oporami boli hráči strieborného tímu z MS v Čile. V národnom drese si pripísal iba jeden oficiálny štart, ale nastúpil v niekoľkých ďalších neoficiálnych zápasoch, aj na známom turnaji Hexagonal v Južnej Amerike a reprezentoval v rôznych výberoch, vrátane olympijského.
„Bol som dlhšie členom prvého mužstva, ale v tom čase sa ešte nedalo striedať, ani keď sa ktosi v zápase zranil. Bojovali sme o postup na MS 1966 do Anglicka, ale nezvládli sme stretnutie s Portugalskom na Tehelnom poli pred 60-tisíc divákmi. Eusébio nám strelil gól a bolo po nádejách. Súboj som spolu s ďalšími náhradníkmi sledoval z hľadiska, cítil som formu a mal pocit, že keby som nastúpil, tak neprehráme,“ vracia sa k zápasu, ktorý sa hral presne pred polstoročím.
Ostrý obranca opäť chodí
Po rozlúčke s veľkým futbalom pôsobil v menších kluboch, aj ako tréner, ale futbal ho neživil. Najskôr absolvoval FTVŠ a potom zvládol aj druhú vysokú školu – dopravnú v Žiline. Pracoval ako vedúci odboru v telekomunikáciách, odkiaľ po tridsiatich rokoch odchádzal do dôchodku.
Ostrý a húževnatý obranca vyhľadával súboje na zemi i vo vzduchu. Okrem ťažkého zranenia nohy mal zlomenú aj lícnu kosť na ľavej i pravej strane tváre. Tvrdohlavosť mu pomohla aj k návratu do života. Pred štyrmi rokmi prežil mozgovú príhodu, ochrnul na ľavú stranu tela.
Nevzdal sa a postavil sa zasa na nohy. Doma si zariadil malú posilňovňu a denne cvičí. Ak to dovolí počasie, vyberie sa aj na ligu na Pasienky. Opäť sa stretáva s bývalými spoluhráčmi, vedú zanietené debaty o súčasnom futbale. A spomínajú na zlaté časy belasých, keď Slovan patril k špičke v Československu i Európe.