Chýrny strelec Ivan Mráz (73) patrí medzi legendárnych československých futbalistov, výrazne sa pričinil o zisk striebra na OH 1964 v Tokiu. Ešte väčšou legendou sa stal v ďalekej Kostarike, kde žije už bezmála tridsať rokov a kde ho všetci s neskrývanou úctou oslovujú Don Ivan. O svojom pestrom a dobrodružnom živote začína písať knihu, na ktorú ho nahovoril syn Viktor.
Flora si na sneh nezvykne
Do rodnej krajiny zavítal po troch rokoch. Nevie si predstaviť, že by sa vrátil natrvalo, ale rád by v nej prežil viac času ako v uplynulom období.
„Mám svoju predstavu a hľadám spôsob, ako by som ju naplnil,“ vraví levočský rodák. „Polovicu roka by som chcel žiť v Česku a na Slovensku a ďalšiu v Kostarike. Odvykol som si od sychravého počasia, nemám rád zimu a dážď. Aj v Kostarike prší, ale dážď býva teplý. V Prahe žije syn i dcéra, v Bratislave brat, takže domov ma to ťahá, ale vydržal by som tu len v letných mesiacoch. V októbri by som sa vrátil do Kostariky, kde mám dvoch ďalších synov a vyhovuje mi príjemná klíma. Kde je slnko, tam je aj život.“
Okrem rodinného zázemia má v rodnej krajine chalupu – v Jizerských horách. Strávil v nej teraz zopár dní. „Sneh je krásny, dobre sa naň pozerá – z obloka. Horšie je, keď ho mám odhadzovať lopatou spred chalupy, aby sme sa dostali von… Manželka Flora, ktorá je tu so mnou, by si na také počasie určite nezvykla,“ smial sa.
Do ďalekých končín ho zaviala v roku 1978 náhoda. „Osud ma nasmeroval do Kostariky a uvedomil som si, že sa mi tam páči, najmä spôsob života a klíma. Išiel som do neznáma, neovládal som jazyk. Bol som plavec, ktorý skákal do bazéna a nevedel, aká hlboká je voda.“
V Tokiu bol najlepší strelec
Vrcholom jeho kariéry sa stal olympijský turnaj v Tokiu pred vyše polstoročím. S piatimi gólmi bol najlepším strelcom Vytlačilovho výberu.
Pripomína, že najlepšie futbalové roky prežil na Letnej, kde sa tešil z troch titulov majstra ČSSR. Za najpamätnejší považuje ligový zápas s Trenčínom, v ktorom Sparta bojovala o titul a vyhrala 5:0. Strelil všetkých päť gólov. Legendárny bol jeho súboj s trnavským kanonierom Jozefom Adamcom vo finále Československého pohára 1967. Rozhodoval penaltový rozstrel. Podľa vtedajších pravidiel strieľal jedenástky len jeden hráč z každého tímu. Adamec premenil všetky, Mráz jednu spálil.
Až do minulého novembra držal klubový rekord v počte gólov v európskych pohároch. Prekonal ho Lafata, ktorý v súboji so Slovanom dal dva a dovedna ich má šestnásť.
V roku 1968 prestúpil zo Sparty do holandského MVV Maastricht, kde zostal tri roky. Patril medzi prvých československých futbalistov, ktorí si mohli vyskúšať legionársky chlebík. Jeho prestup mal pikantnú príchuť. Za peniaze, ktoré za neho pražský klub zinkasoval, si vybudoval umelé osvetlenie. „Zavolali si ma funkcionári a radili mi, aby som ponuku prijal. Priznali, že peniaze potrebujú na osvetlenie. Rozhodol som sa, že to v novom klube skúsim, hoci som dovtedy o ňom nič nevedel.“
Z redaktora v Ríme tréner v Kostarike
Po skončení kariéry sa stal redaktorom Československej tlačovej kancelárie (ČTK). V roku 1978 ho zlákal do svojich služieb kostarický tím Liga Deportiva Alajuelense. Zobral si na tri roky neplatenú dovolenku a vyrazil do Strednej Ameriky.
„Po návrate si ma zavolal vtedajší riaditeľ ČTK Otakar Svěrčina. Chlapče, oddýchol si si a teraz budeš trochu pracovať. Nauč sa po taliansky, oznámil mi. Po troch mesiacoch som odchádzal do Ríma, kde som pôsobil bezmála šesť rokov ako agentúrny spravodajca. Keď som sa vrátil, v roku 1989 ležala na stole ďalšia trénerská ponuka z Kostariky. Prijal som ju a už som tam zostal. Ak máte dobrú prácu, ktorá vás baví a prináša vám aj úspech, je to ideálna situácia.“
Mráz sa výrazne pričinil o zmenu v príprave kostarických futbalistov. Najmä po fyzickej stránke. Kládol základy moderného futbalu, čo sa čoskoro prejavilo aj v účasti reprezentácie malej krajiny na svetových šampionátoch. Založil futbalovú školu Mraz Soccer Academy, v nej vyrastali aj budúci reprezentanti, jeden z nich, Marco Ureña, si zahral aj na minuloročnom šampionáte v Brazílii.
„Spočiatku som si zvykal na kostarický, často ľahkovážny prístup,“ spomína. „Hráčov, ktorí nechceli tvrdo pracovať, som poslal do iných klubov a sústredil som sa na chlapcov z chudobnejších rodín. Vybudoval som tím, ktorý dlho kraľoval v kostarickej lige.“
Keď zavrel školu, bol neznesiteľný
Pred vyše rokom úspešnú školu zavrel. „Cítil som sa opotrebovaný. Akiste aj preto, lebo v tom čase som pôsobil aj v poprednom klube Liga Deportivo Alajuelense, chvíľu tiež v CS Herediano a CS Cartago, v oboch ako generálny riaditeľ. Ako tréner som viedol univerzitný prvoligový tím. Strácal som motiváciu, prestávala ma práca baviť. Po pol roku som však zistil, že mám odrazu veľa voľného času. Nečinnosť ma začínala ubíjať, stával som sa neznesiteľným chlapom. Uvedomil som si, že futbal mi chýba, vrátil som sa k nemu a už sa zasa cítim dobre.“
Vlani v lete zažívala Kostarika futbalový ošiaľ. Jej reprezentácia zažiarila na šampionáte v Brazílii, vyhrala skupinu v spoločnosti Uruguaja, Talianska a Anglicka. Postúpila do štvrťfinále, kde vypadla s Holandskom až v penaltovom rozstrele. „Futbal je pre Kostaričanov najlepšia zábava. Po majstrovstvách sveta sa zvýšil záujem o kostarických hráčov a stúpli ligové návštevy – na zápasy chodí päť-šesťtisíc divákov.“
Pripomína, že domáci futbal nie je príliš kvalitný a to, čo dosiahla reprezentácia, nie je reálny obraz. „V reprezentácii hrajú zväčša legionári, ktorí sa uplatnili v európskych tímoch, v nich talentovaní hráči dozreli. Láka ich vidina lepšieho zárobku, lebo doma z futbalu nemajú veľa peňazí, zarobia na prežitie. Kostaričanom vo všeobecnosti chýba väčšia vytrvalosť. Veľa ľudí stále neverí, že úspechy sú odrazom kvalitnej a systematickej práce trénerov. Je presvedčená, že tak to chcel Boh, preto v Brazílii skončili medzi najlepšími ôsmimi tímami sveta.“