Zanietený a rozhľadený partner v každej futbalovej debate, kapitán strieborného československého tímu z OH 1964, sa vo štvrtok dožíva osemdesiatky.
Ako člen futbalovej disciplinárky pracujete od roku 1996. Za ten čas riešila množstvo prípadov. S ktorým ste sa najťažšie vyrovnávali?
Najviac ma rozosmutnilo nedávne manipulovanie výsledkov v tipovacej afére. Táto kauza ma vnútorne zasiahla, nikdy by som nepripustil, že sa niečo také stane, že futbal skončí v rukách polície.
Mimochodom, vo vašej ére sa netipovalo, takže podobné pokušenie odpadlo…
Tipovanie priniesla až moderná doba. Mňa nikdy nechytilo. Mám však priateľov, ktorých to baví, vášnivo rozoberajú zápasy, šance tímov. Nedávno som sa stretol s Jožkom Čurgalym, 86-ročným bývalým spoluhráčom zo Slovana a chválil sa, že vyhral 74 eur. Teším sa, vravím mu, aspoň niečo zaplatíš… Nie som proti tipovaniu, ale mala by to byť zábava pre iné skupiny, ako sú špičkoví futbalisti. Tí majú iné možnosti, ako sa vo futbale odreagovať a zabaviť. A aj zarobiť, lebo sú už profesionáli.
Vy ste boli amatér. Pomohol futbal aj vám trochu si zvýšiť životnú úroveň?
Mali sme 180 korún kalorické na mesiac a 180 korún za vyhratý zápas. Z futbalu som zarobil mesačne 600–700 korún, prilepšil som si. Na naše zápasy však chodilo 30-tisíc divákov, skoro všade, kde sme hrali, bolo vypredané. A po nedeľňajšom stretnutí na Tehelnom poli sa vybrali k pokladníkovi zástupcovia všetkých oddielov v Slovane, atléti, basketbalisti, šachisti, kolkári a ďalší, vyúčtovali si cestovné a náklady, ktoré mali na víkendových akciách. Nikdy som to nahlas nevravel, ale nám futbalistom to dobre padlo, bol to príjemný pocit, že držíme aj ďalších v klube.
Foto: ARCHÍV AUTORA
V súčasnosti často zamestnávajú disciplinárku diváci. Napriek tomu, že štadióny neraz zívajú prázdnotou. Kedysi boli plné, ale problémov menej. Čím si to vysvetľujete?
V plnom hľadisku je atmosféra lepšia, v ňom by sa skupina krikľúňov aj teraz stratila. Najviac problémov spôsobujú mladí fanúšikovia. V minulosti veľa chlapcov v ich veku trávilo čas na vojenskej službe, ako pracovné zálohy boli učni, skupiny mladých boli organizované v rôznych spoločenstvách, ktoré ich formovali. Teraz mládež nie je nijako zastrešená, celkom chápem, že sa potrebuje vybúriť, hľadá odreagovanie a zgrupuje sa aj do patrií, ktoré vidíme na štadiónoch. Spoločnosť im neponúka nijaké možnosti, aby sa inými spôsobmi sebarealizovali. Dokonca ani zamestnanie, ale to už je iný problém.
Prevláda názor, že pred polstoročím bolo aj na ihrisku viac džentlmenov. Súhlasíte?
To je zložitejší problém. Špička, všetci, čo sú lepší, dostávajú šancu ísť do sveta. My sme zažili éru, keď v slovenských kluboch zostávala kvalita – a to platí vo všetkých smeroch. V každom tíme bolo množstvo velikánov, ktorých formovali múdri ľudia. Mali sme ich denne pred očami. Dnes je doma menej osobností. Akiste aj z toho pramení pocit, že ubúda džentlmenov.
Stále chodíte pravidelne na futbalové zápasy. V čom sú – okrem diváckeho záujmu – iné ako vo vašej ére?
Súčasní hráči majú takisto svoj talent, nadanie na futbal. Ale mali by mať aj pokoru k histórii svojho klubu, teraz zostanem v Slovane, kde som takmer celú kariéru pôsobil. Ak ju majú, vybehnú na ihrisko a vydajú zo seba fyzicky, a teda aj psychicky, úplne všetko. Zdá sa mi, že to v súčasnosti vždy neplatí.
Ako sa to prejavuje na kvalite hry?
Predovšetkým to nie je hriech len hráčov, ale aj klímy a prostredia, v ktorom sa pohybujú. Ligoví hráči podľa mňa nevydávajú maximum – čo sa týka nasadenia, koncentrácie a prístupu. Kedysi sme vraveli, že Česi hrali „českú uličku“, „strčko-brčko“, boli futbalovo mazaní, technicky šikovní. A Slováci zasa dravci, my sme ich ubehali, hoci aj u nás boli vždy veľké individuality, ale vo všeobecnosti to platilo. Prišli sme po zápase do šatne, postavili na váhu a mali sme aj o dve kilá menej. Nejakú nádennícku robotu sme na trávniku odviedli a diváci to vedeli oceniť.
Foto: ARCHÍV AUTORA
Kam sa tieto prednosti vyparili?
Žili sme v socializme a s úsmevom ešte stále vravíme, že pre nás slovanistov boli Trnavčania triedni nepriatelia. Niečo podobné Prešov, Košice. Všetci sme hrali na doraz, lebo vládol silný a prirodzený duch rivality, súperenia, klubizmu. A úplne špeciálnu klímu sme cítili v zápasoch s českými súpermi. Atmosféra bola vždy vyhecovaná, šatne pred zápasmi nabité energiou. Pritom zostalo v súperení stále viac zábavného a športového ako negatívnych emócií. Teraz chýba duch, väčšia túžba, odhodlanie. Nechcem všetko zlé hodiť na hráčov. Začína sa to v celkovej atmosfére v klube. Hráči pozývajú divákov na zápas, ale sú len výsledným produktom majiteľa, manažéra, športového riaditeľa, trénera, klubového spoločenstva, nejakých hodnôt, ktoré reprezentujú. Ja necítim najmä vážnosť a váhu klubu.
Hrali ste v jednom tíme, v Slovane či v reprezentácii, s viacerými legendami. Mnohé z nich už nie sú medzi nami. Na koho najviac spomínate?
Zažil som veľa generácií, ktoré mali svoje ikony, čarovné postavy. Ťažko vyberiem jedného, s úctou spomínam na celé zostavy, ktoré ovládam dodnes, viem ich vysypať aj o polnoci a nielen slovanistické. Mne blízki boli Schrojf, Popluhár, Vengloš, Molnár, Čurgaly, Medviď, pokračovalo to érou Ondruša, Čapkovičovcov, Masného, Švehlíka a mnohých ďalších, ktorí ma oslovili. Ich najvýraznejšou vlastnosťou bola pokora, uznávali a obdivovali najskôr iných, ktorí tvorili dejiny nášho futbalu.
A z trénerov?
Nedávno som si spísal zoznam všetkých trénerov, ktorí ma viedli od roku 1947, keď som ako žiak dostal prvú registračku. Napočítal som ich 26. Medzi nimi všetko známe futbalové mená, hoci niektoré by možno súčasnej generácii už veľa nepovedali. Títo ľudia mi nehovorili len o futbale, neviedli iba tréningy, debatovali sme s nimi o všetkom možnom. Všetci ma nejakým spôsobom formovali a ovplyvnili. Boli to velikáni môjho života. Spomeniem aspoň Jima Šťastného, ten ovplyvnil aj mnohých ďalších trénerov, ktorí ma potom viedli. To bol najväčší mág, jeho žiakom bol aj Malatinský, Vičan či neskôr Vengloš. Pamätám si na úžasné futbalové debaty v bratislavskej Luxorke, neskôr v Tulipáne, kde sa stretávali legendy. Táto tradícia sa udržiava dodnes, hoci štafetu už prebrali ďalší.
Pôsobili ste vo futbale takmer vo všetkých funkciách, od hráča cez trénera až po funkcionára. V ktorej ste sa cítili najlepšie?
Mňa bavila každá práca, ktorú som vo futbale robil. Dal mi nesmierne veľa, navštívil som s ním všetky kontinenty a 55 krajín sveta, čo si vážim. Každá etapa mala pre mňa veľké čaro a mám radosť, že ešte stále môžem do futbalu hovoriť.
Futbal bola voda, čo ho držala nad vodou
Anton Urban, rodák z Kysaku, sa v živote vyrovnával s mnohými údermi. Vždy sa z nich dostal a zdôrazňuje, že mu vždy mimoriadne pomohol najmä futbal. Ten bol vodou, čo ho držala nad vodou. Keď mal sedem, zomrel mu otec a mama sama vychovávala šesť detí. Po vojne, v roku 1947, sa starší brat vybral skúšať šťastie do cudziny. Anton mal vtedy trinásť a už ho nikdy nevidel, hoci ho na svojich neskorších cestách po svete stále hľadal.
Foto: SKSLOVAN.COM
Ani neskôr nebol k nemu osud príliš prívetivý. Zomrela mu manželka, keď ich synovia Anton a Peter mali štrnásť a dvanásť rokov. Musel sa o nich postarať. Starší syn Anton takisto predčasne ukončil svoju životnú púť, mal len dvadsať… Z Petra vyrástol úspešný lekár.
„Keby som nebol hrával a trénoval, keby som sa vo futbale nestretával s takými výnimočnými ľuďmi, bol by som tieto prekážky prekonával podstatne ťažšie, takto som prišiel aj na iné, pozitívne myšlienky,“ potvrdzuje.
Vo futbalovom živote prežil množstvo nádherných okamihov. Najviac mu dalo osemnásť rokov v belasom slovanistickom drese a za vrchol kariéry považuje účasť na olympiáde v Tokiu 1964, kde s kapitánskou páskou na rukáve vybojoval s československým mužstvom účasť vo finále proti Maďarsku a historické striebro. „Olympijský štart ma výrazne ovplyvnil. Ja, Tóno Urban z Kysaku, s osudom, aký som mal, som zažil nádhernú atmosféru medzi osemtisíc športovcami celého sveta. To bola moja čerešnička na torte. A ešte sme sa tešili aj z krásneho úspechu. Čo viac som si mohol želať?“
Československo postupne vyhralo všetky zápasy až po finále, jedným gólom prispel k postupu aj obranca Urban. V záverečnom súboji Vytlačilovi zverenci podľahli Maďarsku (1:2). „Mohli sme možno aj vyhrať, ale osud rozhodol inak. Pepík Vojta si strelil nešťastný vlastný gól po ľahkej lopte, chcel poslať malú domov Schmuckerovi. Tak to malo byť. Bolo nám dopriate finále. Ako sa spieva v pesničke (zanôti)… Zaspievalo vtáča na kosodrevine, komu čo súdené, veru ho neminie… Prehrali sme so cťou v zápase pred vyše 70-tisíc divákmi.“
Foto: ARCHÍV A. U.
Dodáva, že každého nemusia olympijské hry a ich myšlienka osloviť tak ako jeho. „Nebol som ani po finálovej prehre sklamaný. Pre mňa bolo čaro olympiády silnejšie, prirodzené, jej fluidum nás presvecovalo, bol to veľký zážitok. Žil som z neho a čerpal celý ďalší život. Cítil som, ako čosi výnimočné, že som sa na tomto sviatku mohol stretnúť aj s inými legendami, byť v jednom veľkom tíme s Emilom Zátopkom, Evou Bosákovou či Věrou Čáslavskou,“ uzatvára legendárny futbalista Anton Urban.
Anton Urban (80)
Bývalý húževnatý futbalový obranca sa narodil 16. januára 1934 v Kysaku. Osemnásť rokov, od 1947, pôsobil na Tehelnom poli, v lige si pripísal 278 štartov a so Slovanom získal trikrát Čs. pohár. V čase vojenskej služby si zahral za Krídla vlasti Olomouc a ČH Bratislava. Na záver kariéry okúsil legionársky život vo Wackere Innsbruck. Nastúpil v 20 zápasoch za olympijský výber, ako kapitán československého výberu na OH 1964 v Tokiu ho priviedol až do finále, v ktorom podľahol Maďarsku (1:2). Po skončení kariéry pôsobil ako futbalový tréner a funkcionár, stále je členom disciplinárnej komisie SFZ.