Týmto mimoriadnym úspechom sa hrdí Spartak Trnava. Na Galavečere legiend vyvrcholili oslavy jeho 90. výročia založenia. Predstavili sa veľké osobnosti, ktoré písali slávnu históriu. Len jediná z nich sa môže pochváliť, že získala titul ako hráč i ako tréner. Valér Švec (78).
Nemali ste strach, keď vám z večera na ráno v lete 1970 oznámili, že povediete hviezdne mužstvo, v ktorom ste ešte pár dní predtým hrávali?
To nebol strach, ale prebehlo mi určite hlavou, ako zareagujú moji bývalí spoluhráči. Čo poviem Jarábkovi alebo Adamcovi. Ako príjmu moje predstavy, či ma budú rešpektovať. Nebol problém. Prispôsobili sa. Som im dodnes za to vďačný.
Bola to výnimočná situácia, keď hráči svojmu trénerovi tykali. Alebo najmladší boli výnimkou?
Nie, tykali mi všetci. Boli to výborní futbalisti a väčšina z nich už mala na konte rovnako ako ja dva tituly.
Nemali ste s nikým problém?
S nikým… Ba predsa, jeden sa vyskytol. S Vladom Hagarom. Poznal som dobre všetkých, nielen futbalovo, ale aj mimo ihriska. Snažil som sa im vychádzať v rámci nejakých pravidiel v ústrety. Hagara prišiel za mnou s nečakanou prosbou. Chcel, aby som mu dal dva týždne voľno. Teraz mi to nejde a mám aj doma problémy, vravel. Vedel som, že sa rozvádza, chvíľu som váhal, ale potom som súhlasil. Postavil som na jeho post Hagarovho švagra, Belu Varadina. Hral výborne. Prešli dva týždne, Vlado sa vrátil, ale nedalo sa nič robiť, zostal na lavičke.
Bol jednou z opôr tímu. Ako to znášal?
Samozrejme, chcel hrať, bol nahnevaný. Aj ľudia z okolia mi vraveli, on je reprezentant a ty ho nestaviaš?! Príde čas, keď zasa bude hrať, odpovedal som. Varadin prišiel z dorastu, dva roky čakal na šancu, zaslúžil si ju. Keď sme však hrali pohár s Herthou Berlín a potom s FC Köln, dal som zasa prednosť medzinárodnému skúsenejšiemu Hagarovi. Nakoniec sa dostal do reprezentácie aj Varadin.
Spartak získal pod vašou taktovkou tretí titul. Viedla k nemu jednoznačná cesta, bez komplikácií?
Vyskytli sa len na začiatku. Prvý zápas sme hrali v Trenčíne a prehrali sme 0:2. Začal som veľmi zle, hoci hra bola dobrá. Zápas nám však nevyšiel výsledkovo. Trochu padala psychika, sebavedomie. Spomenul som si na jednu zo zásad starších hráčov, že vtedy treba mužstvo zobrať niekam mimo štadióna, možno si dať aj pohárik, navodiť správnu atmosféru, vydebatovať si niektoré veci. Vybrali sme sa do Hlohovca, kde sme strávili dlhý večer… Odvtedy všetko perfektne šlapalo. Bol to najúspešnejší domáci ročník Spartaka, vybojovali sme prvý a jediný raz double. Okrem titulu aj Československý pohár.
Ako ste sa stali trénerom mužstva?
Ako hráč som v Trnave pomaly končil a mal som odísť do zahraničia, do Belgicka, už som mal podpísanú aj zmluvu. V hre sme boli piati, ale odrazu prišiel zákaz, pustili len Šaňa Horvátha zo Slovana. Vtedy som dostal od šéfov klubu ponuku, aby som najbližší rok viedol mužstvo, kým sa nevráti Tonibáči Malatinský z Viedne, kde vtedy trénoval.
Neskôr ste pôsobili ako tréner vo viacerých popredných kluboch. Bol to práve Anton Malatinský, od ktorého ste sa učili trénerské remeslo?
Od neho som sa naučil najmä hrať futbal a rozumieť mu. Áno, bol som jeho žiakom, neskôr kolegom, to už bol medzi nami skôr kamarátsky vzťah. Bol nadčasový tréner. Nemal som ešte sedemnásť, keď sme sa stretli v Handlovej. Mal vtedy nejaké problémy a dostal doživotný futbalový zákaz. Mohol sa mu vyhnúť, ak podpíše na tri roky do bane. Prihlásil sa do Handlovej, ktorá hrala druhú ligu. Pôsobil tam ako hráč i tréner. Na úvod urobil nábor, vyzval záujemcov, aby prišli na štadión. Prihlásil som sa u neho a zobral ma. Predtým som nehral nijakú súťaž. Vďaka nemu som sa dostal neskôr aj do Trnavy a zostal som tu dodnes.