„V roku 1941 mi zomrel otec a o rok neskôr som sa s mamou a bratom presťahoval z Kysaku do Bratislavy. Hrával som s ďalšími šarvancami futbal na Ľudovom námestí a tam nás objavil tajomník ŠK Jožko Múdry, pozval nás na Tehelné pole. Tak som sa prvý raz ocitol na krásnom, novom štadióne. Bol som žiak, mal som trinásť, trénoval nás Karol Bučko a dodnes si pamätám našu zostavu: Moze – Buček, Slezák, Zapletal, Berta, Urban, Jančovič, Lukačovič, Čecho, Cisár, Guryča,“ sype ako z rukáva Urban.
Žiaci mali parádne dresy. Doniesli ich hráči prvého tímu zo slávneho zájazdu z Mexika. „Boli úžasne modré, moderné, také sa u nás nedali zohnať. Pani Strakošová, ktorá sa na štadióne starala o dresy, ich hodila do práčky. Zbehli sa natoľko, že potom si ich obliekal náš žiacky výber,“ usmieva sa čoskoro osemdesiatročný Urban.
Ako si spomína na štadión? „Bol na to obdobie veľmi moderný, dobre vybavený. Spočiatku ešte nemal vysoké tribúny, vytiahli ich vyššie až o niekoľko rokov. Aj neskôr som sa o históriu štadióna zaujímal a z dokumentov viem, že už v roku 1939 sa vláda uzniesla, že vybuduje reprezentačný všešportový areál, ktorý mal spĺňať najvyššie nároky.“
Odohral v belasom drese vyše päťsto zápasov, ako hráč pôsobil na Tehelnom poli 21 rokov, až kým neodišiel do Insbrucku v roku 1968. „Najmä doma sme boli silní a nijaký zápas na Tehelnom poli nebol pre nás vopred prehratý, ani proti silnejším súperom. Vždy sme hrali na doraz, vydali zo seba všetko. Akiste aj preto bývalo takmer stále na naše zápasy vypredané,“ približuje. Neskôr sa do Slovana vrátil ako tréner a od roku 1990 pracoval v klube ako tajomník. V tejto funkcii zažil posledný federálny titul. „Tehelné pole mi dalo všetko. Tu som sa futbalovo i ľudsky narodil, vyrástol som,“ tvrdí Urban.
So slávnym štadiónom je úzko spätý aj život úspešného brankára Alexandra Vencela, opory tímu, ktorý triumfoval v PVP 1969. Dva roky žil v malom byte priamo na štadióne, kým si nenašiel s rodinou nové bývanie. Vtedy sa mu narodil syn Alexander, ktorý sa učil na Tehelnom poli chodiť a potom sa stal takisto výborným brankárom, presadil sa aj vo Francúzsku.
„S Tehelným poľom som zviazaný viac ako polstoročie,“ potvrdzuje bývalý brankár. „Prišiel som sem prvý raz, keď som mal sedemnásť, v júni 1961 a zažil som tu množstvo neopakovateľných chvíľ.“ Za štadiónom, do ktorého sa už zahryzli ťažké stroje, už ani jemu nie je smutno. „Začalo sa pracovať, takže odchádza pomaly aj nostalgia. Bol som tu asi pred troma rokmi a keď som videl, v akom je stave, vtedy mi vypadla aj slzička, teraz už nie,“ dodáva čoskoro sedemdesiatročný Vencel.
Podobne reaguje aj Urban. „Smutno mi bolo uplynulých dvadsať rokov, lebo štadión už pomaly dožíval a chátral. Teraz viem, že sa začína po rokoch temna niečo nové,“ teší sa. Nový stánok sa stane národným štadiónom, ale Vencel dodáva, že popri tom by mal jeho názov zostať taký, aby sa udržala tradícia i kontinuita so slávnou minulosťou. „Môj návrh je jasný, inak sa štadión ani nemôže volať – bude to Nové Tehelné pole,“ rozlúčila sa brankárska legenda.