„Vengloš? To bolo jasné ako facka. Nepochybovali sme ani na chvíľu, že len on sa môže posadiť na lavičku futbalových reprezentantov. Bolo to jednoznačné rozhodnutie,“ spomína vtedajší šéf slovenského futbalu, teraz 76-ročný Milan Služanič.
O trénerovi rozhodoval výkonný výbor v utorok 6. apríla 1993. Slovenský reprezentačný výber mal kouča, hoci nijaké mužstvo ešte neexistovalo. Už viac ako tri mesiace síce fungovalo samostatné Slovensko, lenže dobiehal posledný ročník československej ligy a Reprezentácia Česka a Slovenska (pod skratkou RČS) bojovala až do novembra 1993 v kvalifikácii o účasť na šampionáte v Amerike.
„V roku 1993 v spoločnej reprezentácii hrali stabilne len dvaja Slováci – Moravčík a Dubovský,“ približuje situáciu Služanič. „Bolo jasné, že začneme budovať mužstvo na zelenej lúke. Čo sa týka organizačných vecí, boli sme v predstihu. Aj pred Čechmi. Keď sme sa na začiatku roku 1993 objavili na žrebovaní kvalifikácie ME 1996, aj českí partneri vraveli: vy to máte jasné, máte Vengloša… Mali pravdu, my sme trénera ani nehľadali.“
Napriek tomu, že o inom kandidátovi na zväze neuvažovali, s Venglošovým angažovaním to nebola úplne hladká záležitosť. Milan Služanič spolu s budúcim generálnym sekretárom zväzu Petrom Židovským mu ponúkli trénerský post už na konci roku 1992. Pred Vianocami sa stretli v bratislavskej Maďarskej reštaurácii a tam sa upiekla dohoda.
„Nebola však ešte definitívna,“ potvrdzuje Služanič. „Vengloš vtedy prišiel domov len na pár dní, pôsobil v Turecku a čakala ho ešte náročná jar. Argumentovali sme, že nik iný nemá väčšie právo, ale zároveň aj povinnosť stať sa prvým trénerom, prevziať túto čestnú úlohu.“
Funkcionári vychádzali z toho, že Vengloš mal dobré meno v zahraničí, už predtým viedol československú reprezentáciu, štartoval s ňou na dvoch majstrovstvách sveta, čo sa vo federálnej ére nikomu inému nepodarilo. Aktuálne však trénoval turecký veľkoklub Fenerbahce Istanbul.
„Vengloš nebol proti a videli sme, že viesť slovenskú reprezentáciu by bolo pre neho naozaj cťou. Finančná otázka síce nebola hlavnou, ale museli sme vyriešiť aj tento bod, keďže Vengloš pôsobil v zahraničí a mal iný plat, ako sme mu mohli ponúknuť.“
Keď ho pred dvadsiatimi rokmi schválili na nový post, rozhodli aj o plate. „Dostal päťdesiat tisíc korún mesačne. Na tú dobu to na Slovensku neboli až také malé peniaze, na porovnanie, ja som bol plateným predsedom a bral som tridsať tisíc. S príjmami v zahraničí, alebo so súčastnosťou sa to však porovnávať vôbec nedá,“ pokračuje bývalý predseda. Potvrdzuje, že Venglošovi nástupcovia už mali vyššie platy. „Jankech, ktorý nastúpil po ňom, dostával mesačne sedemdesiat tisíc a napríklad Galis, ktorý viedol reprezentáciu neskôr, stotisíc.“
Vengloš mal hneď od začiatku voľnú ruku a veľké kompetencie. „Nik mu do jeho práce nezasahoval a už vtedy sme vraveli, že ten, kto príde po ňom, sotva bude mať také právomoci,“ dodal Služanič.
Na pamätnom zasadnutí výkonného výboru 6. apríla 1993 schválili aj trénera reprezentácie do 21 rokov. Jozef Jankech sa však nakoniec funkcie neujal. Nastala pikantná situácia.
„O niekoľko dní neskôr som hľadal trénera, ale nebolo ho,“ spomína Služanič. „Vtedy som sa dozvedel, že práve letí na rokovanie do Kataru. Dostal odtiaľ ponuku a prijal ju, o čom som nemal tušenie. Vtedy ma to nielen zaskočilo, ale aj nahnevalo. Teraz sa už na to pozerám inak, napokon Jankechovi sme hneď po návrate z Kataru v roku 1995 ponúkli uvoľnený post trénera reprezentácie, ktorého sa Vengloš vzdal po prehre v Poľsku 0:5. Jankech potom viedol reprezentantov viac ako tri roky.“
Vedenie zväzu našlo za Jankecha rýchlo náhradu. Novým trénerom výberu do 21 rokov sa stal Milan Lešický.