Ešte stále nosíte na retiazke striebornú čilskú medailu?
Stále. Je to pre mňa najvzácnejší talizman a som presvedčený, že mi pomáha, že ma chráni a zároveň mi prináša šťastie.
Nikdy si ju z krku nezvesíte?
Možno neuveríte, ale za polstoročie, odvtedy ako som ju prevzal v Čile, som ju ani raz nedal dolu. Žijem s ňou dvadsaťštyri hodín denne, spávam, kúpem sa s ňou.
S medailami bol v Čile problém, všetkým sa neušli…
Tak to vtedy bolo. Udeľovali sa po finále a prevzali ich iba hráči, ktorí v ňom nastúpili. Medailí teda bolo len jedenásť a dvanástu dostal tréner Rudolf Vytlačil. Znamená to, že ani hráči, ktorí na šampionáte odohrali viac zápasov, ale neboli na ihrisku v poslednom, ju nedostali. Dnes si prevezme na šampionáte metál každý, aj najposlednejší náhradník, ktorý si nezahral v záverečnom turnaji ani minútu.
Športovali ste do pokročilého veku. Ako je to teraz s vašou kondíciou?
Výborne, každý deň sa hýbem, plávam, jazdím na bicykli.
Nedávno ste navštívili po dlhšom čase Slovensko, zúčastnili ste sa na slávnosti v Bernolákove, kde ste si s viacerými spoluhráčmi pripomenuli čilské jubileum…
Bol som nadšený a ďakujem organizátorom. Krásna akcia. Bolo pre mňa veľmi príjemné zaspomínať si a stretnúť sa s kamarátmi, s ktorými som sa veľmi dlho nevidel.
Sprevádzal vás aj syn Rudolf. Ako sa mu páčilo v krajine, odkiaľ pochádza otec?
Musím povedať, že prišli za mnou do Bernolákova ôsmi členovia rodiny, aj moje dve deti z prvého manželstva, ktoré žijú na Slovensku, veľmi som sa z toho tešil. Rudolf, ktorý ma sprevádzal, má 32 rokov, krstné meno som mu dal po trénerovi Vytlačilovi. Na Slovensku už bol niekoľkokrát, no prvý raz sa zúčastnil na takejto akcii, ktorá sa spájala s mojou kariérou. Zobral som ho preto, aby videl, čo znamená jeho otec v slovenskom futbale, aké má meno.
| Adolf Scherer |
|---|
| Jeden z najúspešnejších slovenských futbalistov, obávaný kanonier, sa narodil 5. mája 1938 v Priekope (súčasť Martina). Vo Francúzsku žije od roku 1968. Bol oporou tímu, ktorý získal na MS v Čile 1962 strieborné medaily. Reprezentačný dres mal na sebe v 36 zápasoch, dal v ňom 22 gólov. Z toho tri v Čile, stal sa najlepším strelcom čs. tímu. Doma hrával v ČH Bratislava, s ktorou získal titul (1959), v Interi Bratislava, Lokomotíve Košice a VSS Košice. V čs. lige strelil 128 gólov. Vo Francúzsku obliekal dres Olympique Nimes. Druhýkrát sa oženil, s manželkou Nadijou má dcéru Annu (36) a syna Rudolfa (32). Z prvého manželstva s Matildou má Ingrid (52) a Vladimíra (51). |
Nepozná vašu kariéru, nevie, čo ste dosiahli?
Samozrejme, základné informácie pozná, vie, kde som hrával, aké úspechy som vybojoval. Dokonca mi odkiaľsi nahral zábery mojich gólov na majstrovstvách sveta, aj časť finále. Hrával tiež futbal, ale nie v útoku – v strede poľa. Má výbornú figúru, meria 192 centimetrov. Podporoval som ho v jeho futbalovej kariére, myslím si, že to mohol niekam dotiahnuť, ale chýbala mu vytrvalosť a ako sa na Slovensku vraví, nerobil dobrotu. Teraz to určite ľutuje, býva v Marseille a na futbal nezanevrel. Nečakal, že na Slovensku zažije takú slávu. Aj jeho oslavy čilského jubilea nadchli. Tvrdil, že na to nikdy nezabudne.
Vo Francúzsku vám nik nepripomenul päťdesiat rokov od Čile?
Nie, pre domácich to, samozrejme, nie je udalosť ako pre mňa. Nimes hrá momentálne druhú ligu, dosť sa trápi, má dosť svojich aktuálnych problémov. Samozrejme, všetci tu vedia, že som hral na MS vo finále, že som nastúpil proti Pelému, že som bol najlepším strelcom. Keď som ešte trénoval malé deti, musel som im priniesť svoje fotografie a vypytovali sa ma často na moju kariéru.
Na čo sa vás najviac spytujú teraz, keď besedujete na Slovensku?
Najmä na moje góly. Ale zaujíma ich všetko, tuším najviac úvodný zápas so Španielskom, ktorý položil základ nášho úspechu. Nečudujem sa, aj pre mňa to bol výnimočný zážitok. Mal som 24 rokov, bol som v podstate neskúsený futbalista, čakala ma premiéra na majstrovstvách sveta a proti mne stáli Puskás, Gento a ďalšie hviezdy. V noci pred zápasom som nezažmúril ani oko. V druhom zápase nás čakala Brazília. Pelé, Garincha, Vavá, Gilmar… Opäť som nespal.
Na čo si spomeniete najskôr vy, keď sa reč zvrtne na čilský šampionát?
Vždy mi napadne, že sme išli do Čile ako turisti, nik nám neveril, mali sme odohrať tri zápasy a rýchlo sa vrátiť. A my sme tam zostali do samého konca. Cením si tri góly na majstrovstvách sveta, ja, chlapec z Priekopy, som sa ocitol medzi najlepšími strelcami sveta. Dodnes mi to pripadá ako sen.
Vraciate sa často k čilským zápasom?
Mám to všetko natočené, ale – v hlave. Uchoval som si v nej celý film, ktorý si niekedy pustím. Na nič nezabudnem.
Ako padli vaše góly?
V skupine som sa medzi strelcov nezapísal. Moje chvíle prišli až vo vyraďovacích stretnutiach. Prvý gól som strelil Maďarom vo štvrťfinále. Ľavačkou som pálil tvrdé strely, občas síce neboli najpresnejšie, ale vždy prudké. Pravú nohu som nemal takú silnú, ale bola zasa presnejšia, využíval som ju na technické strely a penalty. Proti Maďarom som si nabehol do uličky medzi dvoch súperových obrancov a tesne spoza šestnástky loptu napálil, Grosics to nečakal.
Proti Juhoslávii ste pridali dva góly v jednom zápase…
Otvorili nám dvere do finále. Prvý som dal z penalty. Najskôr sme išli k lopte dvaja – okrem mňa aj Kvašňák, my sme boli určení na jedenástky. Hovorím mu, nechaj to na mňa. A už sa zozadu ozval aj Vytlačilov hlas – Adolfe, choď na to! Postavil som si loptu, otočil som sa a ani jeden z našich hráčov sa nepozeral, všetci boli otočení chrbtom k juhoslovanskej bránke. Pred jedenástkou som sa nikdy nepozeral na loptu, sledoval som vždy brankára. Pomaly som sa rozbehol a strieľal pravačkou. Po zemi k žrdi. Druhý gól som pridal tesne pred koncom, Masopust mi loptu ideálne prihral, bežal som sám na brankára, obišiel som aj Šoškiča a strieľal do prázdnej bránky.
Foto: ARCHÍV TITUSA BUBERNÍKA
Tréner Vytlačil urobil po základnej skupine niektoré zmeny v zostave. O vás sa hovorilo, že v skupine ste nepodali úplne optimálne výkony. Tréner vás však nevymenil a odmenili ste sa mu dôležitými gólmi…
Vytlačil mi jednoducho veril, aj keď mi nejaký zápas nevyšiel. Patril som u neho k základným hráčom, do tejto zostavy sa vošli siedmi, hrali sme vždy a ostatných točil.
Čím ste si vybojovali jeho dôveru?
Dával som góly. Keď som dostal tri-štyri lopty v zápase, dokázal som z nich streliť nejaký gól. V rozhodujúcom stretnutí kvalifikácie som dal dôležitý a zároveň kuriózny gól. V barážovom, treťom súboji na neutrálnej pôde, v ktorom išlo o všetko, sme prehrávali so Škótmi 1:2. Pred koncom som vyrovnal na 2:2. Lopta vletela do bránky a odrazila sa von do poľa od železnej tyče, ktorá ju zvnútra vystužovala. Našťastie rozhodca bol blízko, trochu nejasnú situáciu dobre videl a gól uznal. Nasledovalo predĺženie, v ňom skórovali ešte Pospíchal a Kvašňák a postúpili sme.
Žijete dlho vo Francúzsku. Neuvažovali ste nikdy o tom, že sa vrátite na Slovensko?
Som Slovák a Slovákom aj zostanem. Vrátim sa domov navždy. Keď umriem. Už som to povedal aj manželke, vie to presne. Chcem, aby ma pochovala v Martine, na mieste, kde odpočívajú aj moji rodičia.
Zo strany ho vyhodili, hoci chcel platiť v dolároch
Adolf Scherer žije vo Francúzsku 44 rokov. Usadil sa v Saint Giles neďaleko Nimes. S malou prestávkou, keď sa vrátil na Slovensko a myslel si, že zostane doma.
V roku 1968, vtedy mal tridsať, dostal v Československu súhlas, aby prestúpil do zahraničia. Vo francúzskom Nimes prežil štyri roky. V najvyššej francúzskej súťaži potvrdil povesť strelca. Dal bezmála šesťdesiat gólov.
Keď sa mu skončila zmluva a vypršalo mu aj povolenie na zahraničný pobyt, hlásil doma návrat. Vrátil sa tam, kde začínal s veľkým futbalom – do druholigového martinského tímu. Niektorí sa na neho pozerali pomedzi prsty, hoci predtým legionárčil s povolením a bol členom KSČ.
„Politika ma nikdy nelákala, nezaujímala a nemal som v nej ani nijaké ambície. Bol som známy futbalista a uhovorili ma, aby som vstúpil do strany,“ vysvetlil. Keď sa vrátil, pozvali si ho na koberec na stranícky výbor. „Vraj, ako je možné, že som neplatil dlhší čas členské, vyčítali mi,“ spomína Scherer. „Ospravedlnil som sa a vravím im, že všetky dlhy vyrovnám, zaplatím aj v dolároch, ak to bude potrebné. Nepomohlo to.“
Zo strany ho vyrazili. Horšie bolo, že na profesionálny futbal musel v Martine zabudnúť. Zaradil sa ako všetci do pracovného procesu a každé ráno sa hlásil vo fabrike. Prišiel desať minút po šiestej a už si ho podal majster. „Po štyroch rokoch vo Francúzsku to bola poriadna zmena, nevedel som si zvyknúť. Po chvíli ma sekírovanie prestalo baviť,“ priznáva.
Dostal pozvánku do Francúzska na exhibičný zápas výberu ligy proti legionárom. „Odcestoval som a už som sa nevrátil,“ dodal Adolf Scherer, ktorý potom hrával v menších kluboch až do päťdesiatky. Usadil sa v Saint Giles neďaleko Nimes. Druhý raz sa oženil, vzal si lekárku Nadju, s ktorou má dve deti.
A domov sa nedostal dlhých sedemnásť rokov. Dnes je majiteľom francúzskeho i slovenského občianstva.
