Hľadať
Denný / nočný režim
Sledujte nás
Pravda Pravda Domov MS v hokeji Výsledky výsledky

To nebola srandička, vraví o góle Španielom Štibrányi

Aj keby vo futbalovej kariére nestihol nič iné, doživotná sláva by ho neminula. Strelil jediný gól v reprezentačnom drese, ale patrí medzi päť najslávnejších v histórii československého futbalu.

07.06.2012 12:31
Jozef Štibrányi Foto:
Jozef Štibrányi.
debata (3)

Trnavský útočník Jozef Štibrányi (72) začal víťaznú cestu v Čile. Prvý gól čs. tímu na šampionáte znamenal senzačné víťazstvo nad hviezdnymi Španielmi. Nedávno zdolal rakovinu a stále rozdáva svoj typický optimizmus a dobrú náladu.

50 rokov od strieborného Chile – II. diel

V júni 1962 dotiiahli československí futbalisti svoje ťaženie na majstrovstvách sveta v Chile až do finále, v ktorom prehrali s Brazíliou. Pravda si pripomína 50. výročie veľkého úspechu seriálom.

Dostať sa do nominácie do Čile nebolo jednoduché. Čím ste si ju zaslúžili ako jeden z najmladších hráčov v tíme?
Na sústredení na začiatku sezóny sa robil prvý výber a zišlo sa nás asi päťdesiat futbalistov. Postupne sa káder zužoval. Dva alebo tri týždne pred odletom na majstrovstvá sveta sme hrali prípravný zápas proti Uruguaju v Prahe. Vyšiel mi ako nikdy, súperovi hráči ma nemohli udržať. Všetko mi vychádzalo, bol to môj životný zápas. Tréner súpera po stretnutí vyhlásil, že Čechoslováci majú najrýchlejšie krídlo na svete. Kľučkoval som, centroval, po mojich prihrávkach padali góly, vyhrali sme 3:1.

Cítili ste, že sa vám otvorili dvere do Čile?
Presne tak, zaregistroval som mimoriadne pozitívny ohlas na môj výkon. Zápas sledoval brat Jano, ktorý pôsobil v Liberci. Hneď po stretnutí som ho išiel odprevadiť na stanicu. V bufete sme si dali po dve deci vína, okolo nás bolo rušno, ľudia cestovali po zápase domov. Splynul som s davom a ako to býva, fanúšikovia debatovali o zápase. A vychvaľovali ma do neba. Odrazu sa brat obrátil na jednu početnú skupinku a vraví: páni, tu máte toho Štibrányiho. A ukazoval na mňa. Tí nechceli veriť, že pol hodinu po stretnutí som medzi nimi. Potľapkávali ma po pleciach, tešili sa. Pre mňa to bol vynikajúci pocit.

Ako ste sa dozvedeli, že vás vybrali do Čile?
Najskôr len neoficiálne, z novín. Nasledovala Veľká noc a so slovenskými spoluhráčmi sme ešte v noci po zápase cestovali vlakom domov. Keď som po štvrtej ráno dorazil do Trnavy, nemal som spoj do Vlčkoviec, kde som býval. Tak som si hodil tašku cez plece a desať kilometrov som zvládol pešo. Po šibačke vyšli v utorok noviny a tam boli vymenovaní niekoľkí hráči, ktorí mali tutovú nomináciu do Čile. Masopust, Pluskal, Novák, Popluhár… a Štibrányi.

V Čile ste nenašli ideálne podmienky. Neprekážalo vám to?
Náladu nám to nepokazilo. Boli sme dobrá partia a podmienky nás ešte viac zocelili. Bývali sme skromne, bolo nám spočiatku aj zima, ale bol tam pokoj. Stravovali sme sa v malej spoločnej miestnosti, ledva sme sa do nej všetci zmestili. V ubytovni sa o nás starali jedni manželia, ktorým pomáhali dve študentky. Mali sme gramafón a asi päť platní slávneho rock and rollového speváka Billa Haleyho, tie sme si púšťali dookola, až sme ich skoro zodrali.

Jozef Štibrányi s manželkou Lýdiou vydržali... Foto: Michal Zeman
stybranyi a manzelka Jozef Štibrányi s manželkou Lýdiou vydržali spolu v dobrom i zlom bezmála 45 rokov.

Ako vyzeral deň zápasu so Španielskom?
Po raňajkách sme išli na malú prechádzku. O desiatej sme sa stretli v našej hale, kde Rudlo Vytlačil oznámil zostavu. Po obede sme sa vydali na cestu do Viňa del Mar. Nik si nás nevšímal. Ani na štadióne, prešli sme ticho do šatní. Pred španielskou bol veľký ruch, obliehali ju novinári. Náš čilský masér nás namasíroval a zaspievali sme si našu pesničku. Rudlo zavelil, hoši, dajme si tú našu. A už to išlo. Tá naše jedenástka váli… (zanôti úvod pesničky).

Nemali ste rešpekt pred veľkými španielskými menami?
Absolútne nie, hoci sme veľmi dobre vedeli, s kým máme česť. Všetci sme mesiac predtým videli fantastický zápas Realu a Benficy vo finále EPM 1962, ktorý vystrašil celé futbalové Československo. Skončil sa 5:3 v prospech portugalského tímu. Mnohí hráči Realu odrazu stáli pred nami. Keď sme boli v tuneli pred východom na trávnik, zvedavo som si ich obzeral. Sú inakší ako my? Sledoval som Del Sola, ktorého som obdivoval, bol vynikajúci driblér a postavou podobný mne. Vedľa neho stál Santamaria, chlap ako hora, za ním malý diabol Gento. Geniálny Puskás bol vzorne učesaný s dokonalou pešinkou. A všetci boli navoňavkovaní, až Sváťo Pluskal hovorí, či to nie sú nejakí manekýni. Začal sa zápas, Španieli mali prevahu, ale nebol to súboj mačky s myšou.

Rozhodujúci gól prišiel desať minút pred koncom. Na čo si najviac spomínate z víťaznej akcie?
Vidím ju pred očami, akoby to bolo včera. Mnohí hráči sa už chválili, že mi prihrali na gól. Nijaká nahrávka nebola. Španieli kopali roh a ja som bol skoro na polovici ihriska, otočený k našej bránke. Niekto odkopol loptu, odrazu padla asi tri metre predo mnou a preskočila ma. Okamžite som sa otočil a už som sa valil na bránku. Kým sa Santamaria a Reija spamätali, mal som päťmetrový náskok.

A pred sebou ešte takmer celú polovicu ihriska. Nezľakli ste sa šance?
Keď som o tom neskôr uvažoval, tiež som sa pýtal sám seba, kde som nabral odvahu. Lebo to nebola srandička, zvyčajne hráč začne trochu špekulovať, zasekne loptu, hľadá spoluhráča. Mne to vtedy ani nenapadlo. Podobné dva góly som dal krátko predtým v lige na Sparte. Počul som za sebou dupot obrancov a ich dych. Musel som vtedy utvoriť svetový rekord v behu na 50 metrov, lebo ma nedobehli, hoci nemali na nohe loptu ako ja. Brankár Sedrun na chvíľu povybehol z bránky, hovoril som si, že urobím kľučku a obídem ho. On sa však stiahol. Naznačil som strelu, hodil sa. Jemne som loptu nadvihol a už sa kotúľala do siete.

Ako ste oslavovali gól?
Vbehol som do siete, kopol ešte raz do lopty a utekal som za bránku. Tam ma všetci chytili, urobili sme víťaznú kopu, nakoniec dobehol z bránky aj Vildo a vrhol sa na nás. Ešte som zaregistroval slávneho španielskeho trénera Helenia Herreru, ktorý od hnevu rozbil stoličku.

Verili ste, že tesný náskok udržíte?
Už som o tom nepochyboval, Španieli boli hotoví, z tohto úderu sa nespamätali. Krútil som hlavou a stále som vravel, to nie je pravda, že som nijaký gól nedal, že je to 0:0. Nie Vasilko (Štibrányiho prezývka – pozn. red.), dal si ho, dal si ho, kričali spoluhráči. Aj na druhý deň som sa ešte každého pýtal, či je to pravda, či nesnívam. V domácich novinách som si prečítal veľký titulok cez celú stranu: Trnava dala gól. Poplietli si meno s mestom, mysleli si, že sa volám Trnava. Najviac sa čudujem, že ľudia si na tento moment pamätajú dodnes. Dostávam listy z celého sveta, za mesiac-dva ich príde asi desať a žiadajú ma o autogram, fotografiu.

Odpovedáte na ne?
Čo mi peniaze stačia. Keď napíše fanúšik z Číny, ako nedávno, nezaplatím päť eur poštovné. Mnohí zberatelia však pošlú aj obálku so svojou adresou i známkou alebo peniazmi.

Spomínate si, aké prémie vám vyniesol čilský úspech?
Úplne presne. Dostal som 4500 korún, ale nikdy som ich nevidel.

Prečo?
Išiel som v lete s partiou stanovať na Počúvadlo. Zobrali sme gitaru a prežili nádherný týždeň. Medzitým však prišli peniaze z Prahy, práve sme stavali dom, tato ich zobral a išiel kúpiť do mesta parkety. Dodnes mám prémie v parketách a chodím po nich.

Čo ste robili deň po návrate domov?
Prišiel som domov a na druhý deň som išiel hrať ako trnavský hráč za Vlčkovce do Pavlíc. Ukazoval som každému kopačky, všetci sa ich chceli chytiť. Prehrali sme 1:5…

Aké dozvuky mal váš gól? Prejavil o vás záujem nejaký klub?
Chcela ma Sparta i Slavia. Už bola takmer ruka v rukáve. Dokonca som bol týždeň v Prahe. Slavistickí funkcionári mi vybavili prestup z tnavského inštitútu na pražskú fakultu. Nemusím dodávať, že to bolo pre mňa zaujímavé aj finančne.

Prečo to padlo?
Toni báči Malatinský bol v tom čase v base v Čechách. Napísal som mu a chcel som, aby mi prestup odobril. Odpísal mi: Jožko, nesmieš zradiť Trnavu. Dokonči si školu, ostaň nám verný. Keď sa vrátim, bude zasa dobre. A o päť rokov, ešte pred ziskom prvého trnavského titulu, ma predal do Vítkovíc.

Vy ste do Vítkovíc nechceli ísť?
Bol som predtým zranený, mal som problémy s kolenom, niekoľkokrát mi ho opichali. Vravel som, Toni báči, nemôžem hrať, nemôžem kopnúť do lopty. Odmietol som nastúpiť. Tréner sa urazil. Mesiac som sa liečil a keď som sa dal do poriadku, preradil ma do béčka a čoskoro som prestúpil do Vítkovíc. Musím však povedať, že som sa tam cítil výborne, boli sme perfektná partia, polepšil som si aj finančne. Dostal som peniaze, za ktoré som si kúpil auto. Ale nemám s Trnavou ani jeden titul… Na druhej strane mám ešte stále zdravé nohy… Malatinského postup bol tvrdý. Nech mu je slovenská zem ľahká.

Po skončení kariéry ste pracovali až do dôchodku ako učiteľ. Nelákala vás trénerská práca, lepší zárobok?
Tréneval som, ale len dedinské mužstvá v okolí. Trénerstvo je kočovný život, ja som rodinne založený, chcel som zostať doma s najbližšími a nesťahovať sa z mesta do mesta. Venoval som sa lyžovaniu, neskôr tenisu. To mi vyhovovalo. Z učiteľovania som nezbohatol, ale bol som spokojný. Nič mi nechýbalo a ani nechýba. V záhrade si dopestujem všetko. Dôchodok mám 450 eur, manželka 280 eur. Spolu nám to bohato stačí.

V slávnych kopačkách strieľal góly štvrťstoročie

Štibrányiho kopačky, v ktorých odohral trnavský futbalista tri zápasy na majstrovstvách sveta a dal nimi gól do španielskej siete, starostlivo opatruje športový nadšenec Anton Javorka.
„Nepatria mne, ale Trnavskému olympijskému klubu,“ dodáva šéf tejto organizácie a vysvetľuje ako sa ku vzácnemu suveníru dostal. „Od študentských čias sme s Jožkom výborní kamaráti a boli sme na pedagogickom inštitúte aj spolužiaci. Dodnes mám odloženú vzácnu pohľadnicu, ktorú mi poslal z Čile a sú na nej podpisy všetkých našich reprezentantov. Pred odchodom sme často debatovali o tom, čo ich čaká a len tak zo švandy mu vravím, či mi venuje kopačky, keď sa mužstvo prebojuje do finále. So smiechom mi to sľúbil, samozrejme, ani jeden z nás netušil, čo sa o niekoľko týždňov stane.“
Na kopačky čakal dlho, pretože Štibrányi v nich dlho hrával. A ani keď doslúžili, ešte dlho sa z nich Javorka netešil.
„Nemám ich ani desať rokov. Nebol som taký drzý a netrúfal som si mu dlho pripomenúť, čo kedysi sľúbil. Vedel som, čo pre neho znamenajú. Až raz, keď sme spomínali, na to prišla reč a on mi ich venoval,“ dodal.
Štibrányi tvrdí, že pôvodne mal päť párov týchto kopačiek. „Prišli za nami zástupcovia Adidasu a také dostal každý z nás. Jedny som venoval bratovi Jánovi, ktorý tiež hrával futbal, vtedy pôsobil v Liberci. Ak si dobre spomínam, ďalšie dostal odo mňa spoluhráč Valér Švec. Najviac som si šanoval tie, v ktorých som odohral zápasy v Čile. Ale musím dodať, že som v nich potom nastupoval aj v ligových zápasoch vo Vítkoviciach, osem rokov v Križovanoch, štyri roky vo Vlčkovciach a nakoniec za starých pánov Trnavy. Nové som si kúpil až v roku 1987, keď bolo dvadsiate piate výročie od Čile,“ pripomína futbalová legenda.

Jozef Štibrányi s manželkou Lýdiou vydržali...
3 debata chyba