50 rokov od strieborného Chile – I. diel
V júni 1962 dotiiahli československí futbalisti svoje ťaženie na majstrovstvách sveta v Chile až do finále, v ktorom prehrali s Brazíliou. Pravda si pripomína 50. výročie veľkého úspechu seriálom.
Na svetovom šampionáte v Čile získalo československé mužstvo strieborné medaily. Nemrzelo vás, že ste k nim neprispeli ani niekoľkými minútami na ihrisku?
To sa ani nedalo. V tom čase sa nemohlo striedať a to bol hlavný problém. Mohli nastúpiť iba jedenásti futbalisti. Pokiaľ sa niekto zranil, buď sa trápil na ihrisku, alebo mužstvo dohrávalo s desiatimi i deviatimi hráčmi. Pritom na lavičke ich sedelo ďalších desať. Bolo to nezmyselné pravidlo, na ktorom bazírovali Angličania. Rok po Čile sa začalo striedať, ale Angličania si ešte nejaký čas držali tradície a nové pravidlo prijali neskôr.
Ako to ovplyvnilo vašu účasť v zápasoch v Čile?
Na mojom poste hrávali Pluskal a Masopust. Dostať sa cez nich do zostavy, keď boli zdraví a v plnej sile, bolo takmer nemožné. Nielenže to boli vynikajúci futbalisti, ale boli aj perfektne zohratí z Dukly Praha.
Do roku 1960 ste sa však popri nich do zostavy dostali a nechýbali ste v kvalifikácii a v záverečnom turnaji ME ani raz. Dokonca ste sa stali najlepším strelcom s piatimi gólmi…
Lenže po majstrovstvách Európy som sa zranil a vypadol som z hry na takmer pol roka.
Čo sa stalo?
Nastúpil som v kvalifikačnom zápase na čilský šampionát so Škótskom v Glasgowe. Bolo to koncom septembra 1961. O desať dní sme hrali ďalší kvalifikačný súboj v írskom Dubline. Medzi týmito stretnutiami sme si naplánovali prípravu s jedným klubovým anglickým tímom. Tento zápas bol pre mňa osudný. Natrhol som si stehenný sval, lekár Jaroš mi hneď povedal. Chlapče, vyzerá to tak, že si do konca roka nezahráš. Mal pravdu.
To ohrozovalo aj vašu účasť v Čile?
Presne tak. Začal som hrávať až v marci 1962 a už som si myslel, že do Južnej Ameriky vôbec nepocestujem. Na jar som sa však rýchlo dostal do formy, vyšli mi zápasy v Prahe, čo bolo vždy dôležité. Tréner Rudolf Vytlačil ma zaradil medzi osemnásť cestujúcich. Samozrejme, rád by som si v Čile zahral, ale pre mňa bolo v tom okamihu cenné, že som tam vôbec bol a zažil som výnimočnú atmosféru.
Vašu futbalovú kariéru ohrozovala paradoxne všestrannosť. Mohli ste prísť aj o striebro z Čile. Dlho ste váhali, či sa dať na futbal alebo basketbal?
Meral som 186 centimetrov, čo bolo vtedy dosť. A k tomu som mal slušný výskok. Hrával som dorasteneckú basketbalovú ligu a získal titul majstra Československa. V Brne sme vymastili vynikajúci Bobrovského tím. Všestrannosť bola vtedy bežná. Vynikali sme aj v iných športoch, vyrastali sme na ulici, bolo množstvo ihrísk, trávili sme tam všetok voľný čas.
Ústrednou postavou na svetovom šampionáte v Čile bol Josef Masopust. Predtým ste si s ním neraz zahrali. Ako sa vám spolupracovalo?
Boli sme trochu podobné typy, viacej ofenzívne ako defenzívne. Ja som v obrane urobil o niečo viac najmä vďaka vysokej postave, najmä po rohoch som chodil do hlavičkových súbojov. Masopust sa do obrany príliš nevracal, ale smerom dopredu bol vynikajúci, mal dobrú kľučku i účinnú, krátku zasekávačku, vedel dať gól, strelil ho aj vo finále majstrovstiev sveta.
Foto: ARCHÍV TITUSA BUBERNÍKA
Mužstvo viedol Rudolf Vytlačil. Ten mal svojské trénerské metódy…
Nerobil z futbalu vedu. Viesť viac ako hodinu tréning, bolo pre neho takmer nemysliteľné. Podobne si nerobil ťažkú hlavu z nejakej taktiky, kreslenie na tabuľu neuznával. Když to umíš, tak to umíš, vravel. Povedal by som, že bol trénerský šarlatán, ale zároveň výborný psychológ, niekedy až šoumen. Zdôrazňoval srdce, zápal, vzťah k reprezentácii, neustále nás povzbudzoval. V semifinále s Juhosláviou Šekularac trafil z dvoch metrov prudkou strelou Schrojfa do hlavy, ten bol otrasený. Na ihrisko vbehol Vytlačil a ukazoval mu pred očami tri prsty. Vildo, koľko prstov vidíš? pýtal sa. Tri, počítal Vildo. No vidíš, je to dobre, choď na to, dáme im dva góly a vyhráme. Mal pravdu – dali sme dva góly, vyhrali 3:1. Vildo podal jedinečný výkon, vychytal nám postup do finále.
Ešte pred odletom sme hrali v Európe dve prípravné stretnutia. Prvé s Interom Miláno a druhé s Lanerossi Vicenza. V oboch sme remizovali, vládla nespokojnosť. Dodnes si myslím, že to bola pripravená akcia, Sparta vyvíjala veľké úsilie, aby sa vrátil do tímu Kvašňák. Dlho bol zranený a Vytlačil mal obavy, či sa dostane do fyzickej a hernej formy. Nakoniec na to doplatil Kos, ktorého už z cesty do Čile poslali domov a v Zürichu sa k nám pripojil Kvašňák.
| Titus Buberník |
|---|
Vynikajúci futbalový reprezentant a neskôr úspešný právnik sa narodil 12. októbra 1933 v Pustých Úľanoch, ale odmalička vyrastal v Bratislave. Popri futbale sa úspešne venoval aj basketbalu a ďalším športom. V reprezentačnom drese si pripísal 23 štartov, dal päť gólov. V lige odohral 276 zápasov, z toho najviac v ČH Bratislava (264 a 47 gólov), s ktorou získal v roku 1959 titul majstra ČSSR. Má bronz z ME 1960 a bol členom strieborného tímu na MS 1962 v Čile. Vyštudoval právo a po skončení kariéry pracoval v Slovnafte ako podnikový právnik.
Vytlačil urobil aj niekoľko nečakaných zmien v zostave a vyšli mu. Ešte pred odletom šachoval aj s nomináciou…
Ako to vplývalo na mužstvo?
Nebol to príjemný zásah do kolektívu. Kos sa s tým pomerne ťažko vyrovnával. Doma sa rozlúčil, že ide na majstrovstvá sveta. Prosil, aby sa to vysvetlilo tým, že je zranený. Mimochodom, neskôr sa ukázalo, že jedno miesto vo výprave museli spraviť aj pre príslušníka ŠtB. Mal nás strážiť, hovorili sme mu Babočka. Ešte ku Kvašňákovi. Odohral v Čile všetky zápasy a patril k oporám. A Kos spolu s ďalšími náhradníkmi Schmuckerom a Bombom, ktorí čakali doma, po postupe zo skupiny prileteli za nami.
Po príchode do Čile zaskočili československú výpravu nevyhovujúce podmienky…
Šupli nás do jednoduchej ubytovne jednej banky. Niekoľko mesiacov tam pred nami nik nebýval. V Južnej Amerike vládlo v tom čase zimné obdobie. V izbách sme našli prach a zimu. Jedny plynové kachle sme presúvali z izby do izby, aby sme sa trochu zohriali. Nik nepredpokladal, že sa prebojujeme zo skupiny, malo to byť len na krátky čas… Pridelili nám predpotopný autobus asi z tridsiatych rokov. Hanbili sme sa, keď sme sa v ňom presúvali na tréning, krčili sme sa, aby nás nik za oknami nevidel. Skoro všetci ostatní jazdili v luxusných autobusoch, väčšina v mercedesoch.
Reptali ste?
Ani nie, rýchlo sme to zobrali ako realitu. Tešili sme sa, že tam vôbec sme. To bola pre nás odmena. A keď prišli výsledky, nálada rástla zo dňa na deň.
Bolo senzačné víťazstvo nad Španielmi hneď v úvodom zápase rozhodujúcim momentom turnaja?
Určite, s tým nik nerátal. Bol to výborný základ pre postup. Druhý zápas s Brazíliou priniesol taktický boj, lebo aj súperovi stačil bod. Pelé sa zranil, Brazílčania boli z toho vyplašení a stiahli sa do obrany. Ani my sme nepotrebovali útočiť. Preto gól nepadol. Pelé len chodil na ihrisku, neatakovali sme ho, nechali spracovať loptu a posunúť ju ďalej. V treťom súboji v skupine sme podľahli Mexiku, ale to už nerozhodovalo.
Nasledovali vyraďovacie zápasy. Vnímali ste každý ďalší postup ako niečo navyše, bonus?
Nemali sme už čo stratiť. Vo štvrťfinále sme narazili na Maďarov. Tí sa už cítili ako majstri sveta, boli namyslení, sebavedomí. A treba povedať, že mali aj výborné mužstvo, po viacerých rokoch opäť dali dokopy silný výber. Po nich nasledovala Juhoslávia. V oboch prípadoch sme mali aj kus šťastia a podržal nás Vildo Schrojf.
Foto: ARCHÍV TITUSA BUBERNÍKA
Ako ste vnímali triumfálny návrat do Prahy?
Keď som nedávno sledoval príchod hokejistov z majstrovstiev sveta, oživil som si spomienky. Bolo to niečo podobné. Už na letisku nás vítalo množstvo fanúšikov, stáli popri ceste až do centra mesta, ktoré bolo plné ľudí. Išli sme na otvorenom autobuse a vychutnávali sme si fantastickú atmosféru.
Boli ste tiež jedným z tých, ktorí približovali fanúšikom čilské dobrodružstvo. Už pred päťdesiatimi rokmi ste písali príspevky do novín, podobné ako sú súčasné blogy…
Bavilo ma písať už aj predtým. V Čile som mal fotoaparát, urobil som množstvo záberov a svoje postrehy som posielal v listoch do Roľníckych novín. Stihol som ich len zopár, ostatné zážitky som dával dokopy po príchode. Vyšlo štrnásť pokračovaní a dodnes ich mám všetky odložené. Sú celkom komplexným dokumentom o našom veľkom úspechu.
Po Nemcoch zostali na izbe pucáci
Z Buberníkovho denníka, ktorý uverejňoval v Roľníckych novinách
Krajina, ktorá nebola v týchto končinách veľmi známa, sa teraz v predstavách tamojších ľudí, stáva veľkou a blízkou. Začali sa študovať mapy a atlasy. Kde leží Československo? Ktoré je jeho hlavné mesto? Koľko má obyvateľov? Takto sa ľudia začali zaujímať o našu republiku.
Ako je možné, že taký malý štát, ktorý na niektorých mapách treba hľadať lupou, sa prebojuje do finále? Čím to je, že toto amatérske mužstvo, vyradilo obávané profesionálne celky a trúfa si aj na bývalého majstra sveta? Tieto veci nešli nikomu do hlavy.
Santiago sa v ničom nezmenilo od mojej poslednej návštevy s mužstvom ČH Bratislava. Iba štadión Nazionale bol rozšírený a pekne upravený. Keď sme si šli naň zatrénovať, zistili sme, že aj trávnik je vo výbornom stave. Štadión pojme teraz 80 000 divákov a tak bol hodný toho, aby sa na ňom uskutočnilo finále MS.
Našou určitou nevýhodou bolo, že sme sa dostali iba raz k tréningu na tomto štadióne. Brazílčania tu trénovali viackrát a zohrali tu aj stretnutie s Chile o postup do finále.
My sme sa museli pripravovať na ihrisku v škole kadetov, kde sme boli aj ubytovaní. Bola to normálna kasáreň, kde sme mali možnosť vidieť, ako vojakov preháňajú. Tým, ktorí z nás mali za sebou už základnú vojenskú službu, to trochu pripomínalo časy, keď oni boli vo výcviku.
Ubytovaní sme však boli lepšie ako obyčajní vojaci. Spali a pripravovali sme sa v budove pre dôstojníkov, kde bolo všetko pekne zariadené a pre úplnosť každá izba mala „pucáka“. Nie že by sme si to žiadali, ale Nemci, ktorí tu bývali pred nami, si to tak zariadili, takže zostali potom aj pre nás.
