Legendárny Kuna: Ani chvíľu som nemyslel na smrť

Patril medzi najvýznamnejšie postavy slávneho trnavského mužstva, ale aj slovenského a československého futbalu. Stal sa jedinečným režisérom tímu, ktorý vybojoval päť titulov. Ladislav Kuna (64), elegantný a technický futbalista, vždy s hlavou hore a nesmiernym prehľadom na ihrisku, stojí na čele trnavského Spartaka. Zostal prezidentom klubu, hoci bojuje s ťažkou chorobou už viac ako rok.

23.12.2011 09:00
Ladislav Kuna Foto:
Ladislav Kuna.
3

Ako sa zmenil váš život?
Zmenil sa podstatne. Dovedna som rok premaródoval. Nič ťažké nemôžem robiť. Choroba ovplyvnila nielen môj život, ale zasiahla aj rodinu, ktorá sa musí o mňa starať, sám by som to nedokázal. Som síce mobilný, ale som odkázaný na pomoc druhých. Syn Martin býval s rodinou v Bratislave, ale teraz sa nasťahoval zasa do rodičovského domu v Hlohovci. Máme dvojdom, v druhej časti býva druhý syn Ladislav. Sme zasa všetci spolu.

Čo ste prežívali, keď vám oznámili, že máte rakovinu?
Ani na chvíľu som nepomyslel na smrť. Človek, keď už je starší, si začne skôr či neskôr uvedomovať, že zubatá si na neho počká. Keď som sa dozvedel svoju diagnózu, nerezignoval som, nepoddal sa najhorším myšlienkam.

Dovtedy ste lekárov nenavštevovali, s takou správou človek neráta…
Bol to šok. Najskôr som navštívil profesora Danaya, ten ma v Trnave aj operoval. Je to môj dlhoročný priateľ a povedal mi otvorene pravdu, tú som od neho aj vyžadoval. Po operácii som pravidelne chodil na chemoterapiu do Bratislavy, začal som sa štandardne liečiť ako mnohí iní v podobnej situácii. Poznal som aj predtým dosť ľudí, ktorí mali túto chorobu, s tým sa skoro každý stretáva. Nikdy však nepochopí ich situáciu, kým to na vlastnej koži neprežije. To je veľká pravda. Teraz už viem, čo to všetko obnáša, čo si musí chorý vytrpieť.

Pomohlo vám, že ste celý život športovovali?
Možno mi to pomohlo, ale s istotou to nemôžem tvrdiť. Organizmus je možno trochu odolnejší, zocelenejší, viac vydrží. Viacerí lekári mi povedali, že človek, ktorý nešportoval, sotva by znášal tieto problémy ako ja. Operácia trvala bezmála štyri hodiny, potom som chodil každé tri týždne na tri dni do nemocnice do Bratislavy. Túto tortúru som absolvoval šesťkrát. Zobrali mi dve tretiny žalúdka. Momentálne mám v porovnaní s niekdajšou váhou o sedemnásť-osemnásť kilogramov menej.

Pred štartom tohto ročníka, v júli, ste sa prvý raz po dlhom čase objavili na verejnosti. Zúčastnili ste sa na predsezónnej tlačovej konferencii Spartaka. Cítili ste sa lepšie?
Trochu sa mi uľavilo, ale táto choroba je ťažko úplne vyliečiteľná. Povedal mi to presne jeden lekár – treba sa udržiavať stále pri živote. Onedlho som išiel na cétečko a nasadili mi novú chemoterapiu. Zmenili mi liek, ktorý užívam aj teraz.

Chodili ste na ligové zápasy?
Videl som niektoré v prvej časti sezóny. V závere jesene som už nebol na nijakom zápase, nechodil som ani na štadión.

Prehádže takáto situácia rebríček hodnôt? Zmenili sa vaše priority?
Samozrejme, zmení sa celý váš život, ale s tým sa treba vyrovnať, inú šancu nemáte. Keď chodíte na chemoterapiu, organizmus dosť trpí. Boli obdobia, keď som nemohol šoférovať, teraz to ide.

Začali ste aj pracovať?
Pracujem toľko, koľko mi dovolí zdravotný stav. Občas prídem na štadión, sú dni, keď sa cítim lepšie. Uvažujem však, že budem končiť. Možno sa od 1. januára vzdám funkcie prezidenta klubu.

V Spartaku vám však prejavili v neľahkých časoch podporu, nie?
Klub a majitelia mi pomohli, ako sa len dalo, to musím podčiarknuť. Uvidím, ako sa bude v najbližších týždňoch vyvíjať môj zdravotný stav. Nechcem však ostatných zaťažovať, ak nebudem výkonný a nedokážem plniť úlohy, ktoré vyplývajú z mojej funkcie, nebudem sa tu motkať. Prídem na zápas, ale nech pracuje niekto zdravý, v takom klube je povinností a úloh dosť. Ak by som však predsa ešte do leta vydržal, „odrobím“ v trnavskom Spartaku presne dvadsaťpäť rokov. Beriem do úvahy všetky funkcie – pôsobil som v ňom ako hráč, tréner i funkcionár.

Spomínate si ešte aj na deň, keď ste prvý raz vkročili na štadión?
Chodil som do Trnavy na strojnícku priemyslovku, hrával za Hlohovec a Trnavčania ma zavolali na tréning. Spartak hral v tom čase v druhej lige. Slávny tréner Anton Malatinský ma chcel vidieť v akcii.

Vyhliadol si vás on osobne?
Dokonca už niekoľko rokov predtým. Žiaci Hlohovca sa zúčastnili na turnaji v Trnave a vyhrali ho. Odvtedy ma Toni báči sledoval.

Kedy ste nastúpili na prvý zápas?
To som bol ešte stále hráčom Hlohovca. Malatinský ma chcel vyskúšať aj v stretnutí. Trnavský dres som si obliekol v príprave v Komárne, odohral som celý zápas, skončil sa 1:1. Na druhý deň som zažil neuveriteľnú situáciu. Prišiel som na tréning a tajomník klubu na mňa volá: Prídi si po prémie. Vyplatili mi 12,50. To boli moje prvé peniaze z futbalu.

Nad tým sa dnes asi každý pousmeje…
Neboli také bezvýznamné, ako by sa teraz zdalo. V lete 1964 som prestúpil do Spartaka. Zmluvu za mňa podpísali rodičia, ja som mal len sedemnásť. A čoskoro som dostal aj svoju prvú výplatu – 750 korún. A za ne som si kúpil nový oblek, topánky, dederónovú košeľu, čo bol vtedy módny hit a kravatu. A ešte mi nejaké drobné zostali.

V Trnave ste potom pôsobili celých pätnásť rokov…
Až v roku 1980 pustili siedmich hráčov do zahraničia, medzi nimi aj mňa, mal som už tridsaťdva a tri roky som ešte hrával v Rakúsku prvú ligu. Celkom sa mi darilo.

Ktorý rok považujete za svoj futbalovo najsilnejší?
Keď hráte dvadsať rokov vrcholový futbal, ťažko sa vyberá jeden z nich. V roku 1969 som sa stal najlepším futbalistom roka v Československu a potom nasledovalo obdobie, ktoré považujem za mimoriadne úspešné. Trvalo štyri-päť rokov. Získavali sme tituly a už som patril medzi skúsených, vyzretých hráčov, hoci som ešte nebol starý.

V tom období Trnava konkurovala aj špičkovým európskym mužstvám. Prečo teraz slovenské tímy za nimi tak výrazne zaostávajú?
Keď sme nastúpili proti Ajaxu a v semifinále EPM sme ho zdolali 2:0, stálo proti nám jedenásť Holanďanov. Keď si teraz pozriete súpisky špičkových mužstiev, sú to výbery sveta. Sledujem zápas Manchestru City či United a na každej strane sedí päť reprezentantov na lavičke. Z rôznych krajín. Aký to ma zmysel? Tomu úplne nerozumiem. Súčasná Liga majstrov má možno vyššiu úroveň ako zápasy na majstrovstvách sveta. Veľké peniaze priniesli do futbalu obrovský zlom.

Ako vnímate ich silu a význam v súčasnosti?
Nedávno som bol v jednej spoločnosti a hovorilo sa o tom, že Rooney zarobí v Manchestri okolo dvesto tisíc libier týždenne. Bol medzi nami majiteľ prosperujúcej firmy a vraví – toľko nevyprodukuje celá moja fabrika. Keby počula moja stará mama, aké peniaze sa točia vo futbale, tak sa prežehná. Mám pocit, že celá spoločnosť sa dostala do slepej uličky, už nevieme, kam ďalej. Chápem, že všetko sa vyvíja a nikomu peniaze nezávidím. Všade sa však hovorí o kríze a vo futbale lietajú milióny, akoby sa nič nedialo.

Ako zarábali futbalisti vo vašej ére?
Nesťažujem sa, mali sme na dobrý život. Špičkoví hráči zarábali asi päťtisíc korún, čo dostával aj riaditeľ podniku, to nebolo málo. Robotník bral dve tisícky, takže rozdiely neboli také priepastné. Na život po kariére sme si však nenašetrili. Spomínam si, že som dokončoval dom, pred výplatou nám s manželkou na posledný týždeň zostalo päťdesiat korún, nevychádzali nám peniaze. To som ešte hrával. Vedeli sme sa uskromniť. Teraz chce ísť každý na dovolenku na Mauricius.

Dostávali ste od klubu nejaké výhody?
Dostávali sme príspevky na dovolenku, raz som zažil aj komickú situáciu. Išiel som za Ferkom Novákom a pýtam sa: pán predseda, nenájde sa nejaká koruna na prilepšenie? Lacko, nemám, ale pošlem ťa na dovolenku na faktúru…

Pôsobíte na poste šéfa popredného klubu. Ako sa vám debatuje s hráčmi o ich podmienkach?
To je ťažké, už aj preto bude najlepšie, keď skončím… Poviem vám príklad. Rokujem s hráčom, ktorého nik ani poriadne nepozná. Vedel som, že v predchádzajúcom klube zarábal dvetisíc eur mesačne. Hovorí mi, že by chcel – šesťtisíc. Máte problém sa ovládnuť. Povedal som mu, že nech ide na ihrisko a ukáže, čo vie. Ak dá za sezónu pätnásť gólov a vystrieľa klubu titul, ako naposledy Šebo v Slovane, nech ich dostane, nebudem proti.

V slávnej trnavskej ére sa hráčske kádre nemenili. Ako spolu vychádzali veľké osobnosti?
V jednej zostave sme hrali prakticky osem rokov. Nevyskytol sa nijaký problém. Netrápila nás ponorková choroba, neliezli sme si na nervy. Vládla väčšia pokora a skromnosť.

Vy ste mohli viackrát prestúpiť a trochu si privyrobiť. Uvažovali ste niekedy, že z Trnavy odídete?
Pernamentnú ponuku som mal z pražskej Slavie. Keď som prišiel do Prahy, navštívil ma vždy národný umelec Martin Růžek, ktorý bol šéfom slavistického fanklubu. Pán Kuna, ak by ste si to niekedy rozmysleli a chceli by ste hrať za nás, tu je moja vizitka, môžete mi kedykoľvek zavolať… Mal som celú zbierku jeho vizitiek. V 1974 sa Jožko Vengloš vracal na Tehelné pole a volal ma do Slovana. Zasa som sa vybral za Novákom do fabriky a vravím mu, že by som to rád v Slovane skúsil. Nikam nepôjdeš, povedal rezolútne. Zavolal Vila Moravca, ten mal pod palcom čierny fond, dali mi päťtisíc korún a hral som ďalej.

Neľutujete, že ste nehrávali futbal o tridsať rokov neskôr?
Absolútne nie. Ani o tom neuvažujem. V našom období neboli peniaze takým fetišom. O nich sa ani poriadne nerozprávalo. Vedeli sme, že ich potrebujeme k životu, ale neboli pre nás také rozhodujúce. Vybudoval som si veľa priateľstiev, ktoré si vážim. V našich časoch sa hral ešte romantický futbal. A aj veselší. Určite nie taký dynamický, rýchly, agresívny ako teraz, ale asi krajší. Možno už zo mňa hovorí aj nostalgia, neviem. Som však rád, že som to všetko zažil.

Tešíte sa na Vianoce?
Verím, že prežijem pekné chvíle s celou rodinou. Držím prísnu diétu, takže sa nemôžem prejedať. Dáme si nejaké drobné darčeky a poteším sa s vnukom a troma vnučkami.

© Autorské práva vyhradené

3 debata chyba
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy