Vždy férový šéf obrany
Jozef Vengloš oslavoval 75. narodeniny a Ján Popluhár prišiel dlhoročnému spoluhráčovi a kamarátovi popriať všetko najlepšie. „Bol som veľmi rád, ako vždy, že ho vidím. A nielen ja. Všetkých nás to potešilo. V ten deň sme hovorili spolu posledný raz,“ popisuje slovenský futbalový tréner storočia.
Vengloš bol aj pri tom, keď mu legendárny tréner Jimm Šťastný vymyslel – tak ako každému – aj jeho prezývku. Bimbo. Silný chlap, na ihrisku ostrý ako britva, ale dobrák od kosti. Vždy férový. Zastavoval útočníkov najvyšších kalibrov. Ale nikdy nebol vylúčený.
„Naša slovanistická šatňa žila svojím životom, vládla v nej príťažlivá a výnimočná atmosféra,“ spomína Vengloš. „Oživovali ju aj Šťastného prezývky, zlepšovali náladu, uvoľňovali atmosféru. Janko to ako hráč dotiahol podstatne ďalej, najďalej z nás všetkých. Dosiahol mnohé úspechy, ale nikdy som mu to nezávidil, ani nik iný z tímu. Práve naopak, tešili sme sa spolu, celá šatňa, rozprával nám zážitky, keď prišiel zo zápasu, v ktorom nastúpil za výber sveta, alebo predtým zo šampionátu v Čile.“
Jozef Adamec, ktorý v ankete o futbalistu storočia skončil hneď za Popluhárom, sa neraz s dôrazným obrancom stretol na ihrisku zoči-voči. ,,Bol to skvelý šéf obrany, ale vždy hral férovo. Keď sa mi ako útočníkovi podarilo na neho niečo vymyslieť, obísť ho, vždy som mal dvojnásobnú radosť. S Pluskalom utvorili v reprezentácii vynikajúcu dvojicu, bola to neprekonateľná hradba," približoval výnimočný kanonier, ktorý hral s Popluhárom aj na MS 1962 v Čile.
Hrdinsky znášal aj bolesť
Na Venglošovej narodeninovej slávnosti sa s Popluhárom naposledy zhováral aj Anton Urban. Práve s ním nastúpil do Slovana po vojenčine a v slovanistickej obrane po jeho boku odohral viac ako desať rokov.
„Odchádzali sme spolu pred niekoľkými týždňami zo slávnosti, lúčili sa a ponúkol som mu, že ho odveziem domov. Poďakoval sa a odmietol. Čakal na syna, ktorý mal každú chvíľu po neho prísť. Stále mám pred očami obrázok, ako Janko sám sedí na lavičke a čaká,“ vraví s neskrývaným smútkom 77-ročný Urban, kapitán čs. strieborného olympijskeho tímu z roku z Tokia 1964.
Odohral v belasom drese s Popluhárom veľa úžasných stretnutí, prežil množstvo krásnych chvíľ. „Strávil som s ním toľko času ako málokto iný. Nastúpil 1. januára 1958 na stopérsky post, na ktorom krátko predtým skončil iný skvelý futbalista Michal Vičan. Z neho ho takmer dvanásť rokov už nik nevytlačil. Odohrali sme spolu všetko, čo sa dalo. Pre mňa zostal stálica. Roky vysoko držal vlajku československých stopérov – na tomto poste sme mali vždy výborných hráčov a on bol vôbec najlepší. Ale na prvé miesto staviam jeho charakter. Bol to velikán, fantasticky futbalista a svedomitý, poctivý a pokorný človek,“ pokúša sa o čo najvernejšiu Popluhárovu charakteristiku.
Napriek všetkému sa Urbanovi vybavujú aj smutnejšie, ale charakteristické momenty zo života rodáka z Bernolákova. „V tejto chvíli spomínam nielen na výnimočné úspechy, na príjemné chvíľky, keď sme si spolu po večeroch aj zanôtili slovenské a moravské pesničky, ktoré miloval. Vynárajú sa mi aj situácie, ktoré sme zažili tiež a nie sú také príjemné. Prvý obrázok je zo zájazdu z Afriky, keď mu jeden zo súperov kopačkou stiahol kožu z holennej kosti a táto bolesť a infekcia išli s ním už celý futbalový život. Vidím tiež jeho výron a strašidelný členok, ktorý ho trápil celý čas po skončení kariéry a nemohol sa často obuť. Hrdinsky to znášal a nikdy sa nesťažoval. Neprekážalo mu, že neskôr ako kustód na zväze zberal špinavé ponožky a trenírky, nechal ich oprať a pripravil reprezentantom na ďalší zápas. On, Ján Popluhár, futbalista, ktorého uznával svet. Nedotkla sa ho nijaká sláva a pýcha, zostal prostý a skromný. Veľký človek.“
Život pripravil Popluhárovi aj rôzne úskalia a trápenia. Bral osud s pokorou, ako plynul. Aj bolesť je súčasťou života velikánov. „Žil z dôchodku 340 eur a bol slovenským futbalistom storočia,“ dodáva Urban. „Podstatné je, že nikdy nereptal a nesťažoval sa. Spomínam to ako fakt. Nech sa nad tým zamyslí, kto chce a urobí si záver, aký chce. Ja to konštatujem. Aj taký bol život najlepšieho futbalistu slovenskej histórie.“