Na ostrovy zamierili ako pätnásťroční a hodili ich do hlbokej futbalovej vody. Teraz majú členovia birminghamskej akadémie sedemnásť a stoja pred podpisom profesionálnej zmluvy s popredným klubom najvyššej anglickej súťaže, ktorý vlani kúpili čínski majitelia.
„Najmä prvé tri mesiace boli tvrdé, mama bola stále na telefóne, platili sme vysoké účty,“ usmieva sa už s odstupom času Jakub Hronec z Banskej Bystrice, ktorý do Anglicka išiel z bratislavského Interu. „Niekoľko týždňov som nevedel vôbec komunikovať. Až postupne a pomaly sa na mňa angličtina začala lepiť a teraz nemám nijaké problémy. Zvykali sme si aj na anglickú stravu. A tiež na počasie. Tristo dní v roku sa pozriete z okna a vidíte hmlu a dážď…“
Ocitli sa v novom prostredí, obklopení neznámymi ľuďmi. „Prvé dva týždne tu bola so mnou mama. Potom sme išli na sústredenie do Londýna a už som sa staral sám o seba. Na začiatku to nebolo jednoduché,“ pokračuje Július Gombala, ktorý je tiež rodák z Banskej Bystrice a na nový život si zvykal spolu s Jakubom. „Nevedel som presne, do čoho idem, ale neľutujem, keby som bol opäť na začiatku, zvolil by som si rovnakú cestu. Ani doma sme nemali zlé podmienky, ale tu sú neporovnateľne lepšie.“
Jakub súhlasí so svojím spoluhráčom a kamarátom. „Aj z môjho pohľadu je to ideálna cesta a veľká šanca pre talentovaného hráča. V Anglicku nerobíte nič iné, len na sebe futbalovo pracujete. Výhodou bolo, že sme tu boli dvaja, mohli sme si navzájom pomáhať.“
Na futbal si slovenské talenty zvykali ľahšie. „Tréningy sú podobné ako u nás, iba v inom tempe, s inou intenzitou. Ľudia okolo nás žijú futbalom 24 hodín denne a sedem dní v týždni,“ dodáva Jakub.
Bývajú spolu a ako je v Anglicku zvykom – v rodine. „Najprv sme nemali šťastie, ocitli sme sa v rodine, kde nebola taká starostlivosť, ako si predstavovali v klube, ktorý rodine za hráča platí. Presťahovali sme sa, dočasný domov sme našli u jednej pani, teraz máme podmienky asi najlepšie zo všetkých zahraničných chlapcov,“ dopĺňajú sa navzájom.
Podpísali takzvanú školskú zmluvu. V klube je o nich komplexne postarané. Majú zabezpečenú stravu, bývanie, dopravu. Peniaze prakticky nepotrebujú. Dostávajú však mesačne vreckové, ktoré im bohato vystačí na bežné míňanie a nákupy. Spravidla sa pohybuje okolo päťsto libier. Klub platí mladému hráčovi štyri cesty domov za rok. A štyri letenky (spolu s ubytovaním v Birminghame) majú grátis aj rodičia, aby mohli prísť navštíviť svojich synov.
Doma ukončili základnú školu. V druhom najväčšom anglickom meste si tiež sadli do školských lavíc.
„Najprv sme rok chodili len na angličtinu, druhý rok pribudli aj ďalšie predmety. Teraz už začíname chodiť aj na trénerskú školu. Trénerské vzdelanie má päť levelov, my ukončíme prvý, budeme mať kvalifikáciu na trénovanie žiakov.“
Obaja už trénujú aj s prvým mužstvom, ktoré patrí do stredu tabuľky v Premier League, hrajú súťaž hráčov do osemnásť rokov, v tíme patria momentálne už medzi najskúsenejších i najstarších. Jakub je stredopoliar, Julo útočník.
„Nie je jednoduché sa presadiť, pre domácich sme konkurencia, ktorá im zaberá miesto. Najmä vďaka cudzincom je však anglická liga taká dobrá. Aj v našom tíme sú hráči, ak dobre počítam, z ôsmich krajín,“ vysvetľuje Jakub.
Obaja sa zhodujú: ak by sa neuchytili v kolíske futbalu, nedostali do konca roka vytúženú profesionálnu zmluvu a museli sa vrátiť domov, pokladali by to za osobnú prehru. „Neskôr sa akiste vrátime do slovenského futbalu. Teraz však chceme zúročiť, na čom už tretí rok tvrdo pracujeme, o čo sa usilujeme,“ pripomínajú.
Jakub Hronec si vychutnal vlani semifinále mládežníckeho Anglického pohára. V súboji s Liverpoolom bol najmladším hráčom na ihrisku. Na Anfield Road si zahral pred vyše desaťtisíc divákmi a zážitok mu nepokazil ani fakt, že jeho tím podľahol (1:3). Medzi divákmi sa zišlo množstvo manažérov a skautov, ktorí prišli pozorovať talenty. Zápas vysielala liverpoolská televízia v priamom prenose… Mladší Július Gombala na podobný výnimočný zážitok ešte čaká.
Cestu im ukazujú dvaja iní Slováci, ktorí sa uchytili v anglických tímoch – Miroslav Stoch (Chelsea) a Vladimír Weiss (Manchester City). Aj oni túžia po tom, aby sa objavili na ihrisku v zápase Premier League a dostali sa v mladom veku do slovenskej reprezentácie. „Radi by sme si zahrali už na najbližšom svetovom šampionáte o štyri roky v Brazílii,“ uzavreli svoje rozprávanie o nevšednom futbalovom živote.