Slávne futbalové dvojičky majú 120

**====== Budeš slovanista, zavelil otec ======

**

Futbalovú abecedu sa učili v Červenej Hviezde. „Otec a dedo mali slovanistické korene. Bývali sme však v Petržalke a na štadión ČH nám stačilo z domu iba prebehnúť. Otec zašiel za Arnoštom Hložekom a povedal mu: mám dvoch malých krpcov, no strašne radi hrajú futbal. On odvetil: tak ich doneste,“ vysvetľuje Jozef Čapkovič.

Na rodinnom bicykli ich doviezol starší brat. „Áčko malo tréning s takými esami ako Scherer, Kačáni… Hložek nás poslal za bránku zbierať lopty, aby nás na druhý deň zavolal na tréning. Stal sa naším prvým trénerom a veľa nás naučil,“ vraví Jozef. „Bol pre nás ako otec,“ dodáva Ján, o pol hodiny mladší ako jeho dvojča.

Keď mali devätnásť, zaklopali na bránu Tehelného poľa. Obaja, hoci pôvodne chceli belasí iba Jozefa. „Mňa lanáril Hradec Králové a ponúkal mi na vtedajšiu dobu neskutočných osemdesiattisíc korún,“ prezrádza Ján. Zaúradoval však otec. „Tatko bratovi povedal: do žiadneho Hradca nepôjdeš. Sme predsa slovanisti. Prišiel šíber Vilo Čech a otcovi vraví: čo povieš na to, keď ti zoberiem Jožka? A on: vezmite, ale potom musíte aj Janka,“ objasnil Jozef.

Na novom pôsobisku sa však ako prvý uchytil Ján ,,Lebo som bol lepší," smeje sa na brata, no ten hneď oponuje: ,,Nie, bolo to preto, lebo som sa zranil. Hneď po príchode som sa stal najlepším hráčom turnaja v Hnúšti. Tuším si mi niesol kopačky…"

**====== Požičiavali si občiansky preukaz ======

**

Hoci bol vtedy Slovan prešpikovaný osobnosťami, mladí Čapkovičovci sa dokázali bleskurýchlo presadiť. „Obaja sme praváci, no vždy sme hrávali na ľavej strane. Mňa však vyskúšali v béčku belasých na pravej. Dostal som za polčas vari dve lopty a musel som z trávnika. Myslel som si, že v klube som skončil,“ hovorí Jozef.

Čoskoro však prišla šanca v A-tíme, keď ho Ján Hucko poslal na pľac v závere derby s Interom. „Šiel som štyrikrát na brankára Füleho a nedal som ani jeden gól. Potom sa šlo na Spartu, brat i ja sme vybehli v útoku. Viedli sme 4:0. Jano ušiel, zacentroval, prehodil som brankára na 5:0. Lenže rozhodca pískal ofsajd. Aký ofsajd? Veď centroval z bránkovej čiary! Ale 5:0 by bolo na Spartu priveľa, nuž to skončilo 4:1. Vrátili sme sa do Bratislavy a na letisku nás čakalo tritísíc ľudí. A odvety som hrával aj ja. V ďalšom zápase som dal dva góly a ty si mal na konte nulu,“ zaspomínal si Jozef Čapkovič na svoj rozbeh v Slovane.

Potom sa však presunul do zálohy a napokon zakotvil v strede obrany. Strieľanie gólov tak zostalo prevažne na Jánovi. A ten sa činil. V lige ich spískal rovnú stovku. „Musel som predsa dávať bratovi prihrávočky na góly a rozum. Nech mladý behá,“ doberá si ho dvojča.

Keďže sa podobali ako vajce vajcu, mýlili si ich a zavše sa to stáva aj dnes. Oboch zdobia roky rokúce charakteristické fúzy. Najprv ich nosil iba Jozef, potom sa pridal Ján. „Ja som sa predčasne vrátil z vojny pre zranenie spánkovej kosti, zatiaľ čo on bol ešte vojak. Aby mohol chodiť aj v civile, požičal som mu môj občiansky preukaz. Na ňom som však mal fúzy, nuž si ich nechal narásť aj on,“ prezradil Jozef.

**====== Najväčšiu slávu zažili v Bazileji ======

**

Bolože to slávy. Slovan dokráčal v roku 1969 do finále Pohára víťazov pohárov a v Bazileji sa belasí taktiež neokúňali. Po víťazstve 3:2 získali druhú najcennejšiu európsku trofej. Najdôležitejšie gólové polienko na 3:1 priložil Ján Čapkovič.

„Ten gól si nepamätám do detailov. Oživil som si ho prostredníctvom televíznych záznamov. Prebral som loptu, obišiel hráča a pravačkou trafil. Potom vypukla obrovská eufória. Určite ho zaraďujem medzi moje najpamätnejšie. Bol super dôležitý. Viac mi však utkvel v pamäti semifinálový gól proti Dunfermline, keď som z polovice ihriska prehodil brankára. Krásny gól,“ spomína Ján.

Z dnešného pohľadu by sa mohlo zdať, že úspech v Bazileji bol z ríše snov. Lenže… „V tej dobe sme nerobili rozdiely medzi mužstvami. Bolo nám jedno, či hráme proti Manchestru United či Barcelone. Do každého zápasu sme šli s tým, že vyhráme. Nebáli sme sa Angličanov, Nemcov. Väčšie obavy sme mali z Rumunov, Bulharov, Juhoslovanov, či východných Nemcov,“ vraví Ján .

Na trávniku nechýbal ani Jozef. Koľko peňazí si vyslúžili za zisk trofeje? „Mali sme sľúbených 15-tisíc korún, no tuším sme dostali dvanásť,“ konštatuje starší z dvojičiek.

**====== Chlebíčky posypal práškom na kýchanie ======

**

Jozef Čapkovič bol široko-ďaleko známy svojimi žartíkmi. Nešetril ani legendárneho a prostorekého trénera Michala Vičana. Napríklad na marockom zájazde si kúpil prášok na kýchanie a posypal ním chlebíčky. A keď Miško báči chcel zahryznúť do chlebíčka, kýchol a viete si predstaviť tie následky. „Soso, zabijem ťa,“ odhalil hneď vinníka. ,,Volal ma Nosek. Soso, Sosko a výnimočne aj Sosenko. Keď ma tak oslovil, vedel som: buď som tak dobre hral, alebo niečo odo mňa potrebuje," spomína Jozef.

Raz ochorel Ondruš a Vičan nevedel, koho má postaviť k Jozefovi Čapkovičovi na stopéra. Navyše sa hralo proti Dukle. Jozef mu odporučil vtedy mladého Karola Krištofa, bez ligových skúseností. Vičanovi sa to nepozdávalo, no naveľa-naveľa dal na jeho radu. „Keď prejde hráč, nesmie prejsť lopta. A naopak,“ radil Jozef Čapkovič svojmu novému partnerovi v obrane. Ten zápas zvládol. „Po ňom prišiel za mnou Vičan a dáva mi tisícku. To je od mojej manželky, že si ma nenechal v štichu. Prečo od nej? Nechápal som. Ale od vás by som ju prijal… O chvíľu sa vrátil a dal mi druhú. Za ten zápas som si zarobil dve tisícky, ako za finále ME.“

**====== Rýchle šípy bez žltých kariet ======

**

V tom čase ste v Československu márne hľadali rýchlejších hráčov. Kým Ján behal stovku za 11 sekúnd, Jozefovi sa ju podarilo zabehnúť ešte o dve desatinky rýchlejšie. Na päťdesiatke však Ján Jozefa ,,trhol". Obaja tiež patrili medzi mimoriadne slušných futbalistov. Hoci najmä Jozef v obrane bol tvrdý ako žula, zákernosť mu bola cudzia. Dušujú sa, že počas prvoligového účinkovania ani raz nevidel žltú kartu z rúk rozhodcu. Jozef sa však k jednej červenej priznáva: „Proti Plzni. A dodnes neviem za čo.“

Mrzí ich, že futbalový talent nemohli zúročiť aj v zahraničí. „Za odmenu som si mohol zahrať ako 32-ročný v Slovane Viedeň,“ vraví Jozef. Ján nemal ani toľko šťastia. „Mal som ísť do Eisenstadtu. Telovýchovní funkcionári Tománek a Himl mi však poslali odmietavý list s dovetkom, že určite sa uplatním v Československej socialistickej republike,“ trochu trpko poznamenal Ján.

Z futbalovej kariéry ich škrie azda jediné. Nezahrali si spoločne v reprezentácii, hoci v roku 1974 sa šanca črtala. „Katastrofa. Ak by nás postavil, boli by sme prvé dvojičky na svete v národnom tíme. Ešte pred Kerkhofovcami z Holandska,“ konštatoval Jozef, ktorého korunovali v roku 1976 za majstra Európy. „Hral som finále PVP i ME, a obe som vyhral,“ vraví hrdo. Tým sa z Československa nemôže popýšiť nich.

Hoci Jozef prekonal už dva infarkty a po druhom mu hrozili dokonca dvoma bajpasmi, zmysel pre humor mu zostal. S cigaretami, ktorých predtým denne zavše vyfajčil šesťdesiat až osemdesiat, sa však rozlúčil. Aj Ján už dostal jedno infarktové varovanie.

Napriek všetkému, aj v šesťdesiatke sa cítia mladí. V piatok si pripijú na stodvadsiatku a trikrát na zdravie.

Dvojičky plus
O zaujímavých príbehoch futbalových dvojičiek na európskych trávnikoch sa dočítate v Športe Extra v pondelkovej Pravde.