Futbalový šampionát v Katare hltá každý deň. „Lebo je to sviatok. A koná sa iba raz za štyri roky,“ usmieva sa bývalý tréner a skvelý futbalový glosátor.
FIFA sľubovala najlepšie MS v histórii. Sledujeme teda najlepšie futbalové podujatie?
Sme presne v polovici a mne sa zdá, že rozbeh bol kostrbatý. Pribúdajú však dobré zápasy, začali padať góly, verím, že to najlepšie ešte príde. Že vyvrcholenie bude futbalovo-očarujúce.
Termín uprostred sezóny zvádzal k presvedčeniu, že na ihrisku uvidíme hráčov v najlepšej forme…
Majú fazónu. Ak očakávame, že na majstrovstvách sveta chceme vidieť to najlepšie, potom je tento novembrovo-decembrový termín absolútne vhodný. Mužstvá veru nepotrebujú šesť týždňov na prípravu, vždy sa čudujem, keď nový tréner na prvej tlačovke oznámi, že chce čas. A na čo? Veď tréningy v jednotlivých kluboch sú približne rovnaké, herné stratégie detto. Futbalovo vyspelí hráči – a v Katare sú iba takí – rýchlo pochopia filozofiu.
Komu to v Katare najviac sadlo?
To sa ešte len uvidí. Mne sa najviac pozdáva trio Amerika, Austrália, Kanada. Oni toho síce veľa nevyhrajú, no futbalom bavia nielen seba, ale aj ostatných. Toto nám Európanom chýba, možno by nám trošku mohli otvoriť oči. Do Kataru neprišli zviazaní taktickými schémami, žiadnymi algoritmami, ani veľkými ambíciami. Ich prioritou je útok – myšlienkovo sú naladení na strieľanie gólov. Idú za tým bezhlavo. Je to akási futbalová bezstarostnosť. No nie je to skvelé?
Máte po úvodných dvoch kolách základných skupín svojho favorita?
Nemal som ho a ani nemám. Nie sú tam Slováci a tak si to len užívam. Okruh favoritov je však zrejmý. Hoci Nemecko aj Argentína na úvod šokujúco prehrali, neznamená to ešte, že na konci turnaja sa nebudú radovať. Vôbec ich neodpisujem. Jedine Belgičania prekvapili, tam to škrípe nielen na ihrisku, ale zrejme aj v kabíne. S tým už asi nespravia nič.
A čo Brazília? Je to opäť tím, na aký sme boli desaťročia zvyknutí?
Ťažko sa porovnávajú jednotlivé generácie, futbalová Brazília je však fenomén sám o sebe. Pokiaľ bude futbal futbalom a pokiaľ tu bude tento šport ako taký, potom Brazília bude vždy medzi elitou. Futbalom tam žijú, futbal dýchajú.
Je podľa vás šťastie alebo skôr prekliatie trénovať reprezentácie ako Brazília, či Argentína, kde „slnko vychádza“ iba keď sa vyhráva?
Keď máte po ruke futbalových umelcov s dobre fungujúcou hlavou, nemá vás čo frustrovať. Je to číra radosť. Vašou úlohou je spraviť z 25 hviezdnych hráčov jeden dobrý kolektív. Aby tí jedenásti na ihrisku odovzdali to najlepšie zo seba a ten zvyšok im na sto percent fandil. Keď je chémia, ide to samo.
Foto: Facebook Vladimíra Goffu
Ale tlak tam musí byť ohromný…
My Slováci sme úplne iný svet, ťažko si to vieme čo i len predstaviť. Tu nedajbože niekto niečo povie na trénera Francesca Calzonu a idú z neho robiť pomaly nepriateľa štátu i futbalu samotného. Sami seba len hladkáme. Vo futbalovejších krajinách je oveľa väčší tlak, na tlačových konferenciách sa novinári pýtajú onakvejšie veci. Na Slovensku to je maximálne sterilné, veľký futbalový svet je nám v tomto smere vzdialený.
Ako by v tejto konkurencii obstálo Slovensko?
Nestratilo by sa. Žiadna hanba by sa nekonala, v každej skupine by malo šancu na postup. Pozrite sa, ako je šampionát vyrovnaný, z ôsmich skupín majú po dvoch kolách istý postup iba tri tímy a naopak, len jeden je bez šance na play off. Najväčším problémom európskych reprezentácií je, že k dispozícii má málo miesteniek. O štyri roky má na majstrovstvá sveta cestovať o šestnásť národných tímov viac, no tuším iba tri pripadli starému kontinentu. To je žalostne málo. Slovensko by malo na to, aby v Katare odohralo dôstojnú partiu.
Aj bez Mareka Hamšíka?
Je to výnimočný hráč, ale nestojí to iba na ňom. Samozrejme, bez neho to lepšie asi nebude, ale máme tu aj iných kvalitných futbalistov. Našim problémom je naša spiatočnícka filozofia – hráme opatrnícky futbal. Robíme všetko preto, len aby sme nedostali gól. Toto sa hralo inde vo svete pred desiatimi rokmi a my sme stále v akomsi závese.
Je niečo, čo vás na majstrovstvách sveta irituje?
Polčasové výsledky 0:0 – bolo ich tuším viac ako desať. Nemôže sa predsa stávať, že najviac dotykov s loptou má brankár. Nové trendy hovoria, že mužstvá by sa mali vykašľať na medzihru pri vlastnej bránke, ale proti súperovmu tlaku loptu prekopnúť a hrať na jeho polovici. Veď aj tenis sa začína podaním a nie nejakým rozpinkaním, aj na začiatku volejbalovej výmeny je smečované podanie. Koho zaujíma, koľkokrát si v hokeji vymeníte puk vo vlastnej tretine? Hlúposť, počíta sa iba hra u súpera. Ja sa chcem pri futbale baviť, nie zívať.
Katarský šampionát sprevádza azda až priveľa politična. To vás zrejme nebaví…
Tri roky som trénoval na Maldivách, kde je radikálne moslimské prostredie. Nič ma tam neiritovalo, nič ma neobťažovalo, nič mi nikto nevnucoval, neprekonateľnú prekážku som tam nepoznal, ale musel som sa prispôsobiť. Či už oblečením, správaním, rešpektovaním miestnej kultúry. Ak v Európe propagujeme inakosť, potom rešpektujme aj to, že Katar je iný. On má svoje predstavy a my sme tam hostia. Tiež sa mi veľa vecí nepáčilo, no rešpektoval som ich. Keď prídu zasa oni k nám, budem očakávať, že sa tiež prispôsobia.
Čiže politické gestá a prejavy nie sú na mieste?
Posúvať myšlienku moderného spoločenstva je pozitívne – keď som prišiel na Maldivy, chytal som sa za hlavu, ako je to tam spoločensky zatuchnuté. Osem rokov potom som videl úplne iný vzťah k ženám i ostatnému svetu. A posúvajú sa dodnes. Robiť osvetu je fajn, ale nikomu nič nevnucujme. Našťastie šampionát nezostal zaseknutý v tejto ľudsko-právnej agende. Napokon, dvanásť rokov sme vedeli, kde sa bude hrať.
Čítajte viac Dvaja mŕtvi za minútu futbalu. Katar hostí krvavý mundial
Patria podľa vás MS aj do takýchto kútov zeme?
Áno, inak by všetky futbalové, hokejové a basketbalové šampionáty organizovali iba USA a Nemecko, lebo sú to dve najvyspelejšie ekonomiky na svete a majú skvelú infraštruktúru. Futbal je svetový fenomén, patrí všetkým kontinentom. Samozrejme, nie každý turnaj bude fenomenálny, či ekonomicky úspešný.
Mimochodom, na ktorý šampionát si spomínate ako na prvý?
Tak podrobne hádam až na ten európsky z roku 1976, kedy Československo s výraznou prevahou Slovákov v základnej jedenástke získalo titul. A svetové šampionáty? Veľmi rád sa pozerám na videoútržky na sociálnych sieťach, exportný gól Laca Petráša a jeho prežehnanie sa v Mexiku vo mne rezonujú dodnes. Samozrejme, Maradonova „božia ruka“ tiež vykúka.
Je futbal stál ten istý šport?
Isteže. Stále to je o výhrach a prehrách, vždy sa pritrafí nejaký škandál, niekto upúta pozornosť, iný zlyhá alebo sa cíti ukrivdený. Rýchlosť a tempo sú dnes neporovnateľne väčšie, ale paleta emócií zostala rovnaká. Tam sa nič nemení.
Čo futbal stratil oproti minulosti?
Nič, jedine získal. Nových hráčov, ďalšie futbalové legendy, krásne štadióny, ďalšie pútavé príbehy. Neustále napreduje.
Sporný finálový gól Anglicka na MS 1966, rozporuplné pokutové kopy alebo červené karty. Nepripravil nás VAR a historické príbehy?
Kdeže. Špeciálne na tomto šampionáte je vidieť, aký je to úžasný pomocník. Až teraz človek pochopí, koľko neúmyselných krívd sa v minulosti porobilo. Jasné, vždy jedno oko zaplače a druhé sa bude smiať, ale čo sa ofsajdov týka, tu už neexistuje žiadna skrivodlivosť. Sú situácie, kde musí vstúpiť ľudský faktor, ako napríklad pri Ronaldovej penalte, ale oproti tomu, čo to bývalo, sú to len odrobinky. Deväťdesiat percent sporných situácií sa dnes vyrieši tak, ako má, o zvyšných desiatich môžeme diskutovať. Mimochodom, ani hráči sa už toľko nerozčuľujú a rozhodnutia prijímajú s rešpektom.
Takto pred vyše rokom ste sa zotavovali z náročného covidu, ktorý vás na niekoľko mesiacov pripútal na lôžko. Ako sa zmenil odvtedy váš život?
Spomínam si, ako som na JIS-ke nemohol sledovať kvalifikačný duel na Euro 2020 proti Rusku, lebo tam nie sú žiadne televízory. Mobil som zasa neudržal v ruke. A ako sa zmenil môj život? Vždy som poznal a používal slovíčka prosím, ďakujem, nech sa páči, porozprával som sa, pochválil som, no význam toho všetkého som dokonale precítil až v nemocnici.
Na spolupacientoch a lekároch som videl, ako fantasticky sme sa tam k sebe navzájom správali. Boli to všetko krásni ľudia. Aj ja urobím chybu, aj ja som niekedy netaktný, či vulgárny, ale dnes to v momente naprávam. V nemocnici som bol štyri a pol mesiaca odkázaný na plienky a azda ma to naučilo byť ešte lepší k ľuďom navôkol.
A čo váš pohľad na futbal? Zmenil sa?
Už nie som tréner. Zápasy si skôr užívam, nestresujem sa. Samozrejme, sú veci, ktoré mi pília uši, napríklad, keď sa bazíruje na dátach. Mal som jednu trénerskú filozofiu: hráčom som pred zápasom vonku vždy vravel, že ak tam nedáme aspoň dva góly, zbytočne sme chodili. Prečo majú ľudia radi dedinský futbal? Lebo to má náboj a emóciu. O tom je šport. O tom je umenie. A šport je umenie.
Na pultoch čoskoro uvidíme vašu knihu – Kontroverzný tréner. Znamená to, že už je čas na futbalové bilancovanie?
Bol som relatívne neúspešný tréner a mám sebareflexiu. Keďže som nič mimoriadne nedokázal, netreba v tom pokračovať. Aj keď si môžem povedať, že som vyhral tituly na Maledivách, že som hral Ázijskú Ligu majstrov, odohral 116 zápasov vo federálnej lige, bol som asistentom Stanislava Grigu pri slovenskej dvadsaťjednotke. Je to však len kvapka v mori. Bol som atypický tréner a pri takomto spôsobe zažijete veľa príhod. Mnoho je drsných a šokujúcich, iné sú príjemné a veselé. Z futbalu som sa pokúsil vytiahnuť na papier tú pravú pointu.