Prvý tím Rumunov vyberal kráľ Carol
Právo usporiadať prvé MS 1930 dostali s veľkými problémami Uruguajčania. Nasľubovali hory-doly, garantovali, že účastníkom uhradia cestovné aj ubytovacie náklady. Kongres FIFA im napokon šampionát odklepol a slúži ku cti organizátorom, že sľuby naplnili.
Umožnil im to aj zisk, ktorý bol nad očakávanie – 255 107 dolárov. Ale niektoré popredné krajiny z Európy turnaj bojkotovali. Chceli ho organizovať aj Taliansko, Španielsko, Švédsko či Holandsko a tie sa na protest za oceán nevybrali. Pre väčšinu bola problémom najmä dlhá cesta.
Parník Conte Verde zakotvil pri uruguajských brehoch po dvojtýždňovej plavbe a priviezol len štyri európske reprezentačné výbery – Francúzska, Juhoslávie, Belgicka a Rumunska. Dávali sa dokopy s obrovskými problémami. Rumunský tím zostavili iba z amatérov, všetci hráči boli zamestnaní v rôznych profesiách a uvoľniť ich na také dlhé obdobie bolo takmer nemožné. Podarilo sa to iba vďaka ich trénerovi – nebol to nik iný ako kráľ Carol.
S cestovaním boli na predvojnových šampionátoch vždy ťažkosti. O štyri roky neskôr dorazili do Talianska na MS 1934 štyri zámorské tímy po trojtýždňovej plavbe. Argentína, Brazília a USA prehrali hneď v prvom zápase (hralo sa vyraďovacím systémom) a čakala ich pre zmenu trojtýždňová cesta späť.
Najhoršie dopadlo Mexiko. Až v dejisku MS 1934 muselo odohrať kvalifikačný zápas. Prehralo ho a stalo sa jediným mužstvom v histórii, ktoré cestovalo domov skôr, ako si zahralo na šampionáte.
Na MS 1938 sa neušlo Talianom miesto v lietadle a na semifinále do Paríža cestovali v nabitom vlaku. Väčšina z nich niekoľko hodín stála. To ich výkon neovplyvnilo: zdolali Brazíliu a triumfovali potom aj vo finále.
Na MS 1938 platili organizátori cestovné náklady účastníkom. Háčik bol však v tom, že každá výprava mohla nahlásiť 22 hráčov, ale lístok zaplatili iba sedemnástim, aj to len druhou triedou vo vlaku. Len ak trvala viac ako 36 hodín, mohli použiť spací vozeň. Každý z hráčov dostal náhradu ušlej mzdy – tri a pol dolára na deň.
Slávneho brankára vyhodili z tímu
Odjakživa platilo, že tréneri si potrpeli na disciplínu. Ak išlo o veľa, vedeli byť prísni pred sto rokmi i teraz.
Na šampionát sa mužstvá zväčša svedomito pripravovali. Platilo to aj o Uruajčanoch, ktorí organizovali prvé MS a chceli byť na nich úspešní. Vyhrali aj dva posledné olympijské turnaje a túto pozíciu a svetovú prevahu sa chystali potvrdiť.
Trénovali v tajnosti, za zatvorenými dverami. Pred šampionátom absolvovali nekonečne dlhé sústredenie. Trvalo dva mesiace. Aj keď ho prežili na vtedajšie pomery v luxusnom hoteli, pripadali si zväčša ako vo väzení. Za všetko mohla železná disciplína, ktorú museli rešpektovať. Ani ženáči nedostávali za celý čas opušťáky, aby mohli navštíviť rodinu.
Brankár Andrés Mazali, jeden z hrdinov OH v Paríži 1924 i Amsterdame 1928 to už nevydržal. Jeden večer tajne utiekol z izby, preliezol múr a vybral sa navštíviť najbližších. Nad ránom sa v tichosti vracal, dával si síce obrovský pozor, aby nikoho nezobudil, ale bolo to zbytočné.
V kresle v hoteli ho čakal tréner Alberto Suppici a bol nekompromisný. Jeho verdikt všetkých zaskočil. Mazali si musel okamžite zbaliť veci a opustiť tím. Na majstrovstvách sveta si dvojnásobný zlatý olympijský šampión nikdy nezachytal…
Slávna trofej prežila vojnu v krabici od topánok
Pozoruhodný osud mala najcennejšia športová trofej sveta.
Prvou bola soška bohyne Nike. Merala tridsať centimetrov, vážila 3800 gramov a zručný parížsky sochár a zlatnícky majster Abel Lafleur ju v roku 1930 zhotovil na objednávku šéfa FIFA Julesa Rimeta z rýdzeho zlata. Jej cena? 47-tisíc dolárov. Jej historická hodnota – nevyčísliteľná.
Brúsili si na ňu zuby počas vojny nacisti, no prežila v krabici od topánok pod posteľou, kde ju schoval podpredseda FIFA Ottorino Baressi. Neustrážili ju však Angličania pred svetovým šampionátom 1966. Sošku ukradol neznámy zlodej, keď ju pred MS vystavili v expozícii známok v londýnskom Westminsteri. Zbierky známok za tri milióny libier sa ani nedotkol…
Bola nedeľa 20. marca 1966. Britská televízia okamžite prerušila vysielanie, aby túto škandálnu správu oznámila. Scotland Yard nasadil množstvo ľudí a vyhlásil obrovské pátranie. Brazílčania, ktorým po triumfe v roku 1962 trofej patrila a chceli ju natrvalo získať, okamžite obvinili Angličanov. „Dúfam, že nezačnú teraz kradnúť aj našich hráčov,“ hneval sa šéf brazílskej federácie a neskôr predseda FIFA Joao Havelange.
Hneď na druhý deň po krádeži Angličania oznámili, že objednali výrobu novej trofeje. Nike sa však našla. Nevypátrali ju anglickí špecialisti, ale pes Pickles v kroví na londýnskom predmestí Norwood. Odhodil ju tam zlodej Edward Bletchley, ktorý ju chcel pôvodne vymeniť za 15-tisíc libier.
Pred súdom vyhlásil: „Nech dostanem akýkoľvek trest, dúfam, že sa Anglicko stane majstrom sveta.“
Pickles sa stal hrdinom a najslávnejším psom na ostrovoch i v dejinách futbalu. Firma vyrábajúca psiu stravu oznámila, že bude Picklesa zásobovať zadarmo celý rok za jeho „zásluhy o svetový futbal“. Liga pre ochranu psov ho vyznamenala striebornou medailou. Dostal úlohu vo filme, v ktorom zarábal 25 libier denne. Jeho majiteľ David Corbett prevzal päť tisíc libier, bola to vypísaná odmena pre toho, kto Nike objaví.
Picklesa pozvali na finále MS do Wembley a britský ministerský predseda Harold Wilson na recepciu, kde Angličania oslavovali titul.
Foto: Profimedia
Dočkali sa aj Brazílčania: v roku 1970 vybojovali tretí titul a vzácnu sošku získali natrvalo. Vlastne im patrila iba do 20. decembra 1983. V tú noc ju ukradli dvaja ozbrojení lupiči. Nočného strážcu zviazali, zapchali mu ústa a vyše tri hodiny sa dobíjali do vitríny. Potom ju predali zlatníkovi za 24-tisíc dolárov a ten ju roztavil…
Rozhodcovi sa vyhrážali obesením
Rozhodcovia sa tradične starali o rozruch na všetkých finálových turnajoch MS. Na juhoamerickej pôde to mali v roku 1930 futbalisti z Európy poriadne ťažké. Francúzi naznačovali, že nebudú v Uruguaji iba do počtu.
Proti Argentíne hrali veľmi dobre. Prehrávali síce 0:1, no utvorili si prevahu a gól visel vo vzduchu. Francúz Langiller sa rútil sám na argentínskeho brankára, ale v tom okamihu brazílsky rozhodca Almeida Rego odpískal koniec. Bol to šok: do konca zostávalo ešte viac ako šesť minút.
Francúzi protestovali, pustili sa do Brazílčana, ale búrilo sa aj uruguajské obecenstvo, chcelo rozhodcu napadnúť a vyhrážalo sa, že ho obesí. Polícia mala plné ruky práce. Čo mal chudák rozhodca urobiť…?! Almeida Rego odvolal pôvodný verdikt a rozhodol sa, že sa bude ešte šesť minút hrať. Šancu už Francúzom však nevrátil a na výsledku sa nič nezmenilo.
Najmä európski rozhodcovia – do Montevidea prišli iba štyria, ďalší jedenásti boli Juhoameričania – sa báli pískať, nebezpečenstvo im hrozilo od hráčov, ale najmä od temperamentných divákov.
Hoci mali pred šampionátom všetci arbitri inštruktáž, výklad pravidiel bol nejednotný, mnohí pripúšťali až surovú hru, nevedeli posudzovať postavenie mimo hry. Ako zázrakom však nedošlo k nijakým vážnym incidentom. Ani po stretnutí Argentína – Mexiko, ktoré sa skončilo 6:3 a bolívijský rozhodca bez problémov odpískal päť jedenástok.
Uznávaný belgický rozhodca John Langenus súhlasil, že povedie do krajnosti vybičovaný finálový súboj Uruguaj – Argentína, ale iba vtedy, ak jemu i postranným rozhodcom zaručia bezpečnosť. Skôr než sa začalo hrať, musel Belgičan riešiť prvý spor. Obe mužstvá si doniesli vlastnú loptu a trvali na tom, že sa musí hrať s ňou.
Nakoniec ich Belgičan presvedčil, že jeden polčas sa bude hrať s jednou a druhý s druhou. Žreb rozhodol, že sa začínalo s argentínskou. Argentínčania viedli v prestávke 2:1. Po nej sa už kopalo do uruguajskej lopty a zápas nakoniec prehrali 2:4.
Problémy s loptami sa objavovali aj neskôr. V roku 1962 žiadali čilskí organizátori, aby sa zápasy hrali s loptami čilskej výroby. Boli však nekvalitné, po chvíli strácali tvar. Rozhodcovia vyriešili problém šalamúnsky: aby neurazili hostiteľov, zápas začínali s ich loptou. Akonáhle však prvý raz opustila ihrisko, menili ju za kvalitnejšiu.
Kuriózny moment pripravil waleský rozhodca Thomas na MS 1978 v Argentíne. Brazílčan Zico skóroval hlavou v zápase so Švédskom, ale rozhopdca gól neuznal, lebo zápas sa podľa neho skončil v okamihu, keď lopta letela vzduchom. Kanárici tak prišli o víťazstvo.
Perličky šampionátov
- Uruguajčan Pedro Petrone odmietal hlavičkovať, pretože by si pokazil účes. Napriek tomu mal miesto v zostave a v roku 1930 sa stal majstrom sveta.
- Z MS 1934 prinášali prvý raz reportáže rozhlasoví reportéri z 12 krajín. Medzi nimi i slávny Josef Laufer z Československa.
- Na MS 1938 vo Francúzsku hrali prvý raz futbalisti s číslami na dresoch, dovtedy sa hralo bez čísiel.
- V semifinále MS 1938 Taliansko – Brazília strelil Talian Meazza druhý gól z penalty. Pred kopom mu praskla v trenírkach guma. Pridŕžal si ju rukou a až potom sa išliel prezliecť do šatne.
- MS 1938 zarobili dovtedy rekordnú sumu šesť miliónov frankov, náklady boli štyri milióny.
- Na MS 1950 sa kvalifikovala z ázijskej zóny aj India, ale na šampionáte nehrala. Kvalifikáciu odohrali Indovia bosí, kopačky nemali. FIFA im však nepovolila hrať na šampionáte bez nich.
- Na MS 1954 vo Švajčiarsku sa prvý raz zrodila tradícia výmeny dresov.
- Z MS 1958 vo Švédsku už prenášala televízia väčšinu zápasov. Vo východnej Európe však len tam, kde sa dal chytať signál zahraničných spoločností.
- Legendárnemu sovietskemu brankárovi Levovi Jašinovi MS 1962 nevyšli. Dôvodom mal byť manželkin list, ktorá mu oznamovala do Čile, že sa s ním rozvádza. O štyri roky bol Jašin najlepším brankárom MS. V tom čase mal už druhú manželku.
- Z MS 1962 v Čile televízne prenosy v Európe neboli, fanúšikovia sa museli uspokojiť s rozhlasovými reportážami.
- Diváci si mohli kúpiť na MS 1966 v Anglicku v jednom balíku vstupenky na desať zápasov spolu (vrátane finále) za smiešne nízku sumu – necelé štyri libry.
- Až na MS 1970 v Mexiku bolo prvý raz povolené striedať – ale len dvoch hráčov. Prvý raz rozhodcovia používali žltú kartu na napomínanie a červená znamenala vylúčenie. Prvú červenú však rozhodcovia ukázali až o štyri roky neskôr v Nemecku – dostal ju Čiľan Carlos Caszly.
- Z MS 1970 sa do celého sveta uskutočnili prvý raz farebné televízne prenosy.
- Na MS 1978 v Argentíne odohrali Francúzi zápas s Maďarmi v pruhovaných dresoch miestneho amatérskeho tímu Atlético Kimberley. Prišli totiž v bielych, rovnakých ako Maďari. Tí však mali právo ich voľby. Jediný raz v histórii MS sa stalo, že reprezentácia neodohrala zápas vo svojich národných dresoch.
- Jozef Bican, fenomenálny strelec, hral v rakúskom drese na MS 1934 a získal bronz. Viedenský rodák mal o štyri roky životnú formu a chystal sa nastúpiť v čs. drese: nestihli mu však vybaviť formality s občianstvom. Dostal ho až po MS. Dva mesiace po nich nastúpil za ČSR v Štokholme – na víťazstve nad Švédskom 6:2 sa podieľal troma gólmi.