Dvaja z nich – obranca Ján Popluhár a stredopoliar Andrej Kvašňák – už spomínajú na skvelú kariéru vo futbalovom nebi. Jediným žijúcim futbalistom, ktorý si vychutnal atmosféru dvoch majstrovstiev sveta, je ostrostrelec Jozef Adamec (72).
Zahrali ste si v Čile 1962 a v Mexiku 1970. Na prvom turnaji bol československý výber úspešnejší. Ako si spomínate na tento šampionát?
Boli sme najúspešnejším európskym tímom, ale najhoršie zabezpečenou výpravou na šampionáte. Platilo to od ubytovania a celkových podmienok, ale neodradilo nás to, naopak, zomklo, partia bola výborná. Základ úspechu sme položili hneď prvým zápasom a senzačnou výhrou nad Španielskom. V ďalšom nám na postup stačila aj remíza s Brazíliou. V zápase došlo k nevídanej situácii. Najlepší hráč na svete Pelé sa zranil a keďže sa vtedy nedalo striedať, zostal na ihrisku. Asi hodinu hral súper s desiatimi hráčmi.
Ako ste využili túto výhodu proti veľkému favoritovi?
Náš líder Josef Masopust zavelil a nesmeli sme Pelého atakovať. Šetrili sme ho. Keď dostal loptu, každý z nás dva kroky pred ním zastavil. Brazílčan zasa neútočil, loptu hneď odovzdal spoluhráčovi. Táto neoficiálna džentlmenská dohoda vydržala až do konca stretnutia. Na tento moment si dodnes živo spomínam. Azda aj preto, že vo finále už Pelé proti nám vôbec nenastúpil.
V Čile ste mali len dvadsať rokov, ale už ste patrili k oporám silnej reprezentácie. Aký bol vtedy váš pohľad na futbal, čo bolo pre vás najdôležitejšie?
Uvedomoval som si, aký nevídaný skok v kariére som urobil. Štyri roky predtým boli majstrovstvá sveta vo Švédsku a ja som bol nalepený na rádiu a pozorne som ich sledoval doma vo Vrbovom. A prešlo pomerne krátke obdobie a nielenže som sa dostal do ligy, do reprezentácie, ale hral som sám na majstrovstvách sveta. To bolo pre mňa niečo úžasné, neuveriteľné.
Odohrali ste všetky zápasy v základnej skupine, ale potom sa tréner Rudolf Vytlačil rozhodol pre zmeny a zostali ste na lavičke aj vo finálovom zápase. Nemrzelo vás to?
Nie, bol som šťastný, že som do Čile vôbec cestoval, stal sa súčasťou tohto tímu a v mladom veku okúsil, ako to chodí na majstrovstvách sveta. Nenarušilo to ani atmosféru, náladu, súdržnosť v tíme.
Zisťovali ste niekedy, prečo Vytlačil urobil nečakané zmeny v mužstve?
Do hlavy sme mu nevideli a nikdy o tom nehovoril. Spoluhráč Tomáš Pospíchal však za ním chodil a vyplakával, že on vykopal postup na MS a v Čile ešte nedostal šancu. Po prehre s Mexikom v skupine, ktorá už o postupe nerozhodovala, ho poslal tréner na ihrisko. Vo štvrťfinále nahradil Štibrányiho, ktorý dal víťazný gól Španielom. To bolo asi najprekvapujúcejšie. Namiesto mňa nastúpil Kadraba. Vytlačilovi niet čo vyčítať, veď nakoniec sme hrali vo finále.
V Mexiku malo Československo takisto výborné mužstvo. Čo potrebovalo v konkurencii posledných dvoch majstrov sveta Brazílie a Anglicka a silného Rumunska, aby postúpilo zo skupiny?
Mali sme veľmi dobré mužstvo, ale nedokázali sme sa na ihrisku zomknúť ako predtým. Ani vedenie zväzu nevychádzalo v ústrety trénerovi Jozefovi Markovi, povedal by som, že mu skôr robilo napriek. Aj hráči vnímali túto atmosféru a negatívne sa to prejavilo. Pritom nám vyžrebovali veľmi silnú skupinu a kým v Čile stálo na našej strane aj šťastie, teraz to neplatilo. Náš skúsený tím potvrdzoval svoje kvality len v prvých polčasoch. V nich sme hrali dobre a držali krok so súpermi.
Po Mexiku sa často vravelo o nedostatočnej príprave…
Najviac nám asi naozaj chýbali sily, nestačili sme kondične. Tréner Marko žiadal, aby sa prerušila liga a dohrávala sa až po majstrovstvách sveta. Tak to bolo aj osem rokov predtým, keď sme sa chystali do Čile. Teraz bol menší časový priestor na prípravu. A do Mexika sme pricestovali neskoro, trápila nás nedostatočná aklimatizácia. Veľa času sme strávili v Európe a keď sme prišli do Guadalajary, dejiska našej skupiny, a začali sme ostrejšie trénovať, točila sa nám hlava, pociťovali sme veľkú únavu.
V ktorom tíme ste sa cítili lepšie – z roku 1962 alebo z roku 1970?
V oboch. V prvom prípade mužstvo stálo na hráčoch Dukly, všetko sa točilo okolo Masopusta, Nováka, Pluskala. V tom čase som vojenčil v Dukle Praha a hoci som bol len futbalové ucho, brali ma ako svojho. V Mexiku som už bol skúsený futbalista a patril k tým, ktorí tvorili jadro mužstva. O to viac ma mrzí, že sme to nezvládli podľa predstáv. Podstatnú väčšinu kádra tvorili slovenskí hráči, len z Trnavy sme tam boli štyria, zo Slovana bolo hráčov ešte viac.
MS v Brazílii sa uskutočnia opäť bez slovenských futbalistov. Prečo sa len raz v samostatnej ére prebojovali z doterajších piatich pokusov na MS?
Kvality súperov boli vždy vyššie. Nemali sme také silné výbery ako v čase československej éry. Odstup od svetovej špičky sa zvýšil. V čase, keď končil spoločný štát, sme hrali kvalifikáciu a bojovali o postup na majstrovstvá sveta do USA 1994. Vtedy som bol asistentom trénera Václava Ježka. Posledný zápas rozhodoval – s Belgickom sme v Bruseli dosiahli len bezgólovú remízu, hoci sme mali šance, ešte aj v závere a keby sme vyhrali, cestujeme do Ameriky.
O MS 2002 ste sa uchádzali so svojimi zverencami už ako tréner slovenskej reprezentácie. Prečo to nevyšlo?
Bol som priamo zainteresovaný do piatich svetových šampionátov, v troch prípadoch ako hráč a v dvoch ako tréner, vyšlo mi to len ako aktívnemu futbalistovi. V boji o postup do Japonska a Kórejskej republiky sme všetko zbabrali na pôde outsidera v Azerbajdžane, kde sme podľahli a stratili poslednú šancu na postup. Po tejto kvalifikácii som v reprezentácii skončil.
Niekoľkokrát ste si zahrali v kariére v Brazílii a proti Brazílii, kde sa teraz uskutoční šampionát. Čo to pre vás znamenalo?
Brazília sa ťahala celou mojou kariérou, patrila v nej medzi moje tri toptímy. Je to krajina futbalu, predstavuje obrovskú silu, to musia všetci uznať. Tam každý miluje futbal a rozumie mu. Ak Brazílčania zvládnu šampionát organizačne, bude to jeden z najkrajších turnajov v dejinách najpopulárnejšej hry. Určite aj mužstvá, ktoré si vybojovali účasť na šampionáte, sa do Brazílie tešia. Viem, že Brazília rieši viaceré problémy, ale verím, že to nakoniec všetko zvládne.
V zápase s Brazíliou ste dali aj svoj najslávnejší hetrik – v júni 1968 na Tehelnom poli. Spomínate naň často?
Viac sa o ňom hovorilo neskôr, krátko po stretnutí sa nič nedialo. Po zápase sme sa rozišli a nijaká sláva sa nekonala. Časť mužstva, už bez českých hráčov, oslavovala výhru do jednej v noci v bare v bratislavskom hoteli Devín. A na druhý deň sa o hetriku a výhre nepísali v novinách celé strany, ako by to bolo dnes.
Máte aj po vyše štyridsiatich rokoch vaše brazílske góly stále pred očami?
Dodnes si presne pamätám na všetky tri. Prvý som dal pravou, druhý typicky ľavou nohou a tretí netradične hlavou. Nabehol som na center Frantu Veselého, nestačil som sa už asi uhnúť, zavrel oči a lopta bola tretí raz v sieti (smiech). Pred zápasom vládla absolútna pohodička, pred ním som sa výborne vyspal, ale nespomínam si, že by sa mi čo len na chvíľu prisnilo, že zdoláme Brazíliu a ešte k tomu mojimi troma gólmi…
Pamätný bol aj váš strach z lietania. Raz ste neodleteli dokonca na zápasy do Brazílie…
Strach z lietania nevznikol z ničoho nič. Predchádzala mu nepríjemná skúsenosť ešte z roku 1962, keď som letel s Duklou Praha do New Yorku. Pred pristátím sme sa ocitli v silnej snehovej búrke, poriadne nás vytriaslo. Do Brazílie som neodletel o štyri roky neskôr. S Lacom Kunom sme sa vyhovorili, že máme skúšky na pedagogickej fakulte. Sústredenie pred odletom už niekoľko dní bežalo a nás nikde. Telefóny vyzváňali, z Prahy školu bombardovali, že nás musí uvoľniť, že ide o reprezentáciu Československa.
Nechceli vás uvoľniť?
Škola s tým nemala problém, nik netušil, že sme sa chceli uliať z cesty do Brazílie. Nakoniec volali tuším až z ústredného výboru strany a ministerstva školstva, dekan nám osobne zaželal šťastnú cestu. Viezli nás na letisko do Bratislavy. Spoj do Prahy kvôli nám meškal, lietadlo čakalo na dráhe. Laco si zobral tašku, ja som zostal sedieť v aute. Neblázni, ujde nám lietadlo, naháňal ma. Vtedy zvíťazil strach. Nikam nejdem, vyhlásil som a šoférovi som nakázal, aby upaľoval do Trnavy.
Teraz by ste do Brazílie leteli – aspoň ako divák?
Odvahu by som našiel, len či by mi niekto takú šancu ešte ponúkol (smiech). Lietania sa bojím stále, sám by som už necestoval, ale keby sa našla dobrá partia, rád by som sa na to dal. Chcel by som si ešte raz vychutnať na vlastné oči svetový futbal.
Budete sledovať majstrovstvá sveta v televízii?
Futbal je môj život, takže si nemôžem nechať ujsť takúto možnosť. Budem zápasy sledovať doma v pohodlí. Som presvedčený, že to budú pekné majstrovstvá sveta.
Kto je najväčším favoritom?
Favoritov je viacero, ťažko sa vyberá len jedno mužstvo. Bude to zasa veľký boj špičkových európskych a juhoamerických tímov, ale môže do neho zasiahnuť aj niektorý africký výber, ktorý bude na tom aktuálne najlepšie. Najväčšími kandidátmi na finále budú domáci Brazílčania, Argentínčania, Nemci, Španieli, Holanďania a podľa mňa môžu prekvapiť Francúzi.
Nebudú európske tímy v juhoamerickom prostredí v nevýhode?
Budú to mať na horúcej brazílskej pôde veľmi ťažké. Aj preto, ak by som mal vysloviť jedno mužstvo, ktoré považujem za najvážnejšieho kandidáta na titul, tak je to Brazília. Okrem toho, že bude doma, má aj dosť kvalitných futbalistov. Myslím si, že pred vlastnými divákmi si nenechá ujsť šancu stať sa šiesty raz majstrom sveta.
Jozef Adamec (72)
Legendárny futbalový útočník a nedostižný strelec sa narodil 26. februára 1942 vo Vrbovom. Väčšinu kariéry strávil v Spartaku Trnava, hral aj v Dukle Praha a Slovane Bratislava. Obsadil druhé miesto v ankete o slovenského futbalistu storočia. Dva razy štartoval na MS, v Čile 1962 získal striebornú medailu, v Mexiku 1970 nastúpil na tri zápasy v skupine. V reprezentačnom drese nastúpil v 44 zápasoch, dal 14 gólov. Premiéru si odkrútil 30. októbra 1960, mal 18 rokov a 8 mesiacov (ČSSR – Holandsko 4:0).
Prvý gól v národnom tíme dal 26. marca 1961 (ČSSR – Švédsko 2:1). Posledný raz nastúpil za reprezentáciu 13. októbra 1974 (ČSSR – Švédsko 4:0). Zahral si v semifinále EPM (Trnava – Ajax Amstredam) a tri razy vo štvrťfinále EPM (Trnava – Dósza Újpest, Dukla – Benfica Lisabon, Dukla – Tottenham Hotspur).
Viac ako sedemnásť rokov hral v najvyššej československej súťaži. Získal sedem titulov (päť s Trnavou, dva s Duklou). Štyri razy vyhral Čs. pohár (tri s Trnavou, jeden s Duklou). V lige nastúpil na 383 zápasov a strelil 170 gólov.
Ligovú premiéru si odkrútil 23. marca 1959, mal 17 rokov a 25 dní (Trnava – RH Brno 3:1). Premiérový ligový gól strelil 24. mája 1959 (Trnava – ČH Bratislava 3:1). Derniéru zažil 1. októbra 1976 (Zbrojovka Brno – Trnava 3:0), mal 34 rokov a 7 mesiacov.
Adamcove góly
Jeho kariéru zdobili najmä góly, hoci paradoxne na MS v šiestich stretnutiach nedal ani jeden. Stal sa najlepším kanonierom slovenskej histórie a bol tretí najúspešnejší v čs. histórii. Gólové kúsky štvornásobného kráľa ligových strelcov (1967, 1968, 1970, 1971) sú legendárne. Strelil hetrik do siete Brazílie i Írska. V ligovom súboji Slovan – Třinec (8:0) utvoril rekord – vsietil šesť gólov. V lige strelil 170 gólov (138 v Trnave, 17 v Dukle a 15 v Slovane).V 1. kole EPM 1968/1969 dal hetrik v súboji so Steauou Bukurešť a v 1. kole EPM 1962/1963 aj na ihrisku Vorwärtsu Berlín.