Barmoš odovzdal štafetu: Konečne už nemáme len nosičov vody

Pred 36 rokmi premenil rozhodujúcu penaltu v rozstrele o bronz s Talianskom.

Uvedomili ste si tento historický fakt?
Vy ste mi ho pripomenuli. Priznám sa, že predtým mi táto súvislosť nenapadla. Ale je to pravda.

V čase, keď ste reprezentovali Československo, aj na ME 1980, ste patrili do silného Interu Bratislava. Ten ste pred pár rokmi zachránili, aby nepadol úplne na kolená a pôsobíte v ňom ako jeho prezident. Už ste si zvykli aj na to, že nie ste na Pasienkoch doma?
Na to sa nedá zvyknúť. Inter o štadión prišiel, usadil sa tam Slovan, ale necíti sa tam doma. Je to len prechodná záležitosť a osobne si myslím, že čoskoro aj on zmizne.

Tak ako zmizlo množstvo iných bratislavských ihrísk a športovísk?
Je to smutné. My sme donedávna využívali niekdajšie ihrisko Štartu neďaleko Pasienkov. Od nového roku sme sa aj odtiaľ odsťahovali, tam sa tiež chystá výstavba bytov. Už je všetko pripravené a ak sa vybavia posledné formality, rozbehnú sa tam práce, je to možno otázka najbližších dní. Keď bude Bratislava takýmto tempom pokračovať, už nebude nielen kde trénovať, ale ani hrať súťažné stretnutia. Ešte horšie je, že to nikoho z kompetentných netrápi, že neriešia iné plochy na území mesta, kde by mohli deti športovať a aj hrávať futbal.

Inter sa už vysťahoval do Stupavy…
Chceme naďalej pôsobiť v Bratislave, v areáli na Drieňovej ulici, kde má sídlo mládež. Muži sú v Stupave, čo aktuálne nie je ideálne riešenie, ale na druhej strane možno perspektívne. Keď sa dobuduje obchvat, nebude problém sa tam rýchlo dostať. Z Bratislavy sme vytláčaní, chceme sa stabilizovať, ale nenachádzame pochopenie. V Bratislave sa nenájdu na šport nijaké plochy. Máme tristo detí vo všetkých kategóriách, je to problém. Ak si klub s takou tradíciou a takou aktuálonou základňou nezaslúži pozornosť, potom si nevážime nijaké hodnoty.

Už nechodíte na Pasienky?
Ak sa tam objavím, tak len výnimočne. Nemám dôvod, na ligové zápasy nechodím, máme spravidla v rovnakom čase svoje stretnutia. Bol som na Pasienkoch na medzištátnom stretnutí a to už je veľmi dávno.

Od posledného šampionátu, na ktorom sa predstavili aj Slováci, ubehlo už veľa času. Ako si naň spomínate?
Odchádzali sme do Talianska ako obhajcovia titulu a očakávania boli veľké. Model bol prvý raz iný, hrali sme v skupine so silnými Nemcami a Holanďanmi, s ktorými sa naše mužstvo stretlo aj v Belehrade 1976. Zdolali sme Grécko, ktoré bolo papierovo najslabšie. Nakoniec rozhodla remíza s Holanďanmi, pre nás znamenala postup, súpera vyradila z ďalších bojov.

V súboji o bronz s Talianskom sa rozhodovalo opäť v penaltách. Ako hráč ste ich nekopali, ale v Neapole ste si loptu v deviatej sérii postavili na biely bod…
Nebol som exekútorom jedenástok, ale sem-tam som sa musel k lopte postaviť, napríklad, keď sa rozhodovalo v rozstreloch. V Neapole som pozorne sledoval aj hráčov, ktorí strieľali predo mnou. Vedel som, že Collovati nedal gól, hoci to nebola úplne jasná situácia a myslím si, že istotu vtedy nemali ani komentátori.

Pomohlo vám, že ste vedeli, že gól nebol?
Vzhľadom na nejasnosť situácie, to nebolo tak vygradované ako napríklad štyri roky predtým v Belehrade. Trošku ma upokojoval fakt, že aj keď náhodou penaltu nedám, nič nebude rozhodnuté. Všímal som si, že brankár Zoff sa hodil alebo urobil pohyb po pravej ruke. Ak reagoval doľava, tak vždy len symbolicky. Počkal som si na jeho pohyb a keď som si potvrdil, že ide na svoju silnejšiu stranu, vystrelil som.

Jedenástky najprv strieľali tí istí hráči ako štyri roky predtým v Belehrade. Kedy sa rozhodlo, že idete aj vy?
Tréneri už veľa možností nemali. Keď odstrieľala prvá pätica a nerozhodlo sa, pýtali sa ďalších, či idú na penaltu, či si trúfajú. Vychádzali aj z toho, kto kope penalty aj v lige.

Vy ste neuvažovali, že odmietnete?
Nie, hrozilo, že sa vystriedame všetci, vrátane brankárov. Trúfal som si, ako som povedal, zopár jedenástok som predtým strieľal a celkom úspešne.

Československo vybojovalo bronz, ale vtedy sa to mnohým málilo…
Štyri roky predtým sme mali zlato, bronz sa bral minimálne ako samozrejmosť, skoro až neúspech. Netvrdím, že nás kritizovali, ale tretie miesto nevyvolávalo nijaké nadšenie. Ale po rokoch má tento úspech iný glanc, vidíme, aké ťažké je čo len postúpiť na záverečný turnaj, nieto ešte hrať o medailu. Dnes by sme brali bronz ako obrovský úspech.

Vtedy bolo na ME osem tímov, teraz ich je 24. Ako sa vám pozdáva nový formát?
Mne sa takéto rozšírenie turnaja páči, taký formát, aký platil v našej ére, by už určite neuspokojil futbalovú Európu, sponzorov, národné zväzy.

Vy ste pôsobili aj ako asistent trénera reprezentácie Jozefa Jankecha, viedli ste aj slovenský výber do 21 rokov. Prečo trvalo viac ako dvadsať rokov, kým sa Slovensko prebojovalo na šampionát?
Odvíjalo sa to od kvality domácej súťaže. Ja som pôsobil v reprezentácii, keď sme nemali legionárov, najskôr boli nimi v podstate len Peter Dubovský a Ľubo Moravčík. Museli sme čerpať najmä zo slovenskej súťaže, hráči nemali toľko medzinárodných skúseností, až postupne odchádzali do zahraničia. Neskôr sme mali už viac legionárov, ale mnohí nehrávali vo svojich tímoch alebo neboli v špičkových mužstvách. Teraz sa situácia zmenila, naši hráči nastupujú v kvalitnejších súťažiach, ako je slovenská, niektorí sú dokonca v popredných ligách.

Ako teda vnímate súčasnú silu mužstva?
Máme konečne hráčov nielen do počtu, nielen nosičov vody, ale aj lídrov. Mám na mysli minimálne Hamšíka, Škrtela, Ďuricu, Kucku… Tých doplnili vhodným spôsobom mladší hráči. V tíme sú skúsení, vyzretí, sebavedomí, ale aj draví, rýchli futbalisti, tréner Kozák to dobre odhadol a namixoval správny tím. Napriek tomu to bol ťažký kvalifikačný boj, vyrovnanosť je obrovská. Boli sme na jasnej postupovej pozícii a jedno zaváhanie s Bieloruskom nám mimoriadne skomplikovalo situáciu, skoro sme o postupové miesto prišli.

Má teraz Slovensko najsilnejšie mužstvo v samostatnej ére?
Trúfam si povedať, že áno. Tento tím sa mi páči ešte viac ako ten, čo hral v Afrike. Herným prejavom, organizáciou, kompaktnosťou a dobrou skladbou na rýchly protiútok. To by sa mohlo prejaviť aj na šampionáte.

Tréner Kozák bol vaším spoluhráčom na ME 1980. Obaja ste tréneri. Ako hodnotíte jeho prínos pre slovenskú reprezentáciu?
Mal bohatú kariéru, bol výborný hráč a teraz je skúsený tréner. Už som to naznačil, ideálne spojil kostru mužstva s mladíkmi. To je jeho veľká zásluha. Lídri tímu dôležitosť zápasu vedia preniesť na celé mužstvo.

Aké šance dávate slovenskému mužstvu v turnaji, ktorý práve štartuje?
Verím, že budeme minimálne vyrovnaným súperom ostatným. Ak odohráme zápasy na hraniciach našich možností, mohli by sme prekvapiť a postúpiť zo skupiny. Určite nebudeme tímom, ktorý budú brať naši súperi ako outsidera, ktorého bez problémov zdolajú.