Keď nastúpia Slováci, radošinci zavrú divadlo: Dnes nehráme!

, 10.06.2016 08:00
Stanislav Štepka
Stanislav Štepka Autor:

V jeho kultových hrách a dialógoch sa objavujú často aj výrazy zo športovej terminológie. Nie náhodou. Šport mu je blízky a vo futbale má dobrý prehľad. Dokonca ako chlapec sníval o tom, že si obuje kopačky a bude z neho veľký futbalista. Stanislav Štepka (71) sa nakoniec vydal inou cestou, ale futbal miluje dodnes.

„Som optimista, postúpime zo skupiny, veľmi to našim reprezentantom prajem,“ vraví pred štartom futbalového šampionátu vo Francúzsku principál Radošinského naivného divadla.

Nedávno ste absolvovali vo vašom divadle 9000. predstavenie. Tomu sa povie výkon. Potrebujete naň aj kondíciu? Je to fyzicky náročné?
Pripravujem sa aj fyzicky. Roky cvičím. Každý deň ráno aspoň desať minút. Mám svoje cviky. Aj také, čo mi pomáhajú na chrbticu. Mám už zabehaný režim a dodržiavam ho. Za dôležitú považujem tiež životosprávu. Stravovací režim je takisto dôležitý.

Znamená to, že sa vyhýbate nezdravým jedlám?
Predovšetkým sa stal zo mňa abstinent. To považujem za svoj životný úspech. Nemusel som sa ním stať, ale sám som sa tak rozhodol a dodržiavam to. Cítim, že mi to veľmi pomáha. Predtým som bol vinár. Teraz už víno nepijem, ale ani pivo, skrátka nič alkoholické.

Čo bolo impulzom tohto rozhodnutia?
Vzniklo to trochu náhodne. Raz som sa stretol s mojím kamarátom, lekárom, a ten mi vravel, že teraz je moderné urobiť si test sily vôle. Každý sa môže niečoho vzdať, čo má rád. Len na nejaký čas. Môže to byť alkohol, ale aj fajčenie, sladkosti, sex… Nejakej neresti, ktorej podliehame. Povedal som si, skúsim to s vínom.

Vyšiel hneď prvý pokus?
Rozhodol som sa najskôr na experiment na dva mesiace. A už to trvá dvanásť rokov… Zistil som, že alkohol je kráľ ilúzií. Mnohí ľudia si myslia, že im pomáha, že sa uvoľnia, rozveselia sa. To absolútne nie je pravda. Ja k tomu alkohol nepotrebujem. Práve naopak, získal som ohromne veľa času.

Ako sa zmenil váš život?
Teraz sa na mnohé veci pozerám celkom inými očami. Otvoril mi ich kamarát, ktorému za to ďakujem. Pomohol mi k tomu, že teraz môžem prísť v pohode na skúšku, večer na predstavenie a dokážem ich absolvovať aj 25 v mesiaci. To je môj výkon. Podával som ho aj predtým, ale mnohé veci som často dobiehal. A to už nechcem. Nechcem dobiehať ani moje písanie, ani tvorivú prácu. Chcem byť v predstihu.

Darí sa vám to?
Minimálne v tom, že nebývam zahnaný do kúta. Často počúvam, keď niekto vraví, že on potrebuje stres, vtedy najlepšie píše, vyhovuje mu tlak. U mňa je to presne naopak.

Netajíte sa svojím vzťahom k športu a najmä futbalu. V Radošine ste boli jedným z prvých, čo vlastnili loptu…
Je to tak. Keď som bol malý, lopta bola najväčší zázrak, ktorý existoval. Dlho sme kopali do handrovej a potom gumenej. Jedinú ozajstnú mali naši futbalisti a keď im padla do potoka, bolo zle, zápas bol ohrozený.

Ako ste sa dostali k svojej prvej lopte?
Zásluhu na tom mala moja sestrenica, poznala moju vášeň, vedela, že som zbláznený do futbalu. Loptu som si našiel pod vianočným stromčekom. Ani neviem popísať moju radosť, bol to asi najkrajší darček, ktorý som kedy dostal. Nevedel som sa dočkať jari, aby sme loptu vyskúšali na ihrisku. Ale pointa bola smutná.

Čo sa stalo?
V Radošine bol povestný frajer, syn pani Kolníkovej, Ivan. Vedel majstrovsky hádzať dýkou. Keď ju hodil do plota, vždy sa mu do neho zapichla, čo mne nikdy. Keď sme začali hrať, prvé čo urobil, aby dokázal svoju jedinečnosť, zabodol dýku do lopty. Len tak presvišťala vzduchom a už z nej trčala. Potom vytiahol zo zadného vrecka päť korún, čo bola v päťdesiatych rokoch minulého storočia po mene peňazí mastná suma. Poslal ma k šustrovi, aby mi ju zašil. Ale už to nebolo ono.

Vy ste trochu túžili byť aj futbalistom…
Nie trochu, veľmi. Ja som nielen túžil, ja som, bohužiaľ, ním aj bol. Nedarilo sa mi. Robil som, čo sa dalo, ale keď sa niekto venuje niečomu bez talentu, je to problém. Veľa sa dá vydrieť. Vidíme to aj u futbalistov, ktorí už hrávajú za nejaké mužstvo. Chcú hrať, tak hrajú. Ale žeby aj niečo vymysleli…? A na tom je predsa futbal založený, že sa niečo aj vymyslí. Je to krásna tvorivá hra, nielen odkopávanie a prekopávanie.

Herec Stanislav Štepka a Radošinské naivné...
Herec Stanislav Štepka a Radošinské naivné divadlo. Autor: SITA, Ján Slovák

Ako dlho trvala vaša futbalová kariéra?
Krátko, nedostal som sa do radošinského mužstva. Ale futbal som neprestal milovať, stal som sa fanúšikom radošinských futbalistov. Čoskoro prišli aj televízne prenosy a mali sme možnosť sledovať aj iné mužstvá.

Ktoré vás zaujali?
Boli to šesťdesiate roky a mužská časť dediny sa rozdelila na dve polovice – jedna bola na strane Trnavy a druhá Slovana. To boli skvelé mužstvá. Nielen v československých pomeroch, ale aj v európskych. Želal by som si, aby sa to vrátilo, so všetkým, čo k tomu patrí, aj s tým krásnym diváckym zázemím, atmosférou. Z Radošiny sa chodilo do Trnavy na zápasy na bicykli. Päťdesiat kilometrov. To už dnes neurobí nijaký fanúšik. Trnava mala mužstvo nabité európskymi hviezdami. A nemali ani jedného legionára, všetko chlapcov zo slovenských dedín. Adamec bol z Vrbového, Kuna z Hlohovca… Všetci boli aspoň na úrovni Hamšíka.

Aj Radošinské naivné divadlo bolo rozdelené na fanúšikovské tábory…
Nielen to, my máme aj futbalový tím Fortuna. Ja som už nehrajúci kapitán. Najmä v minulosti sme chodili často na rôzne podujatia, najmä charitatívne. V našich dresoch hosťovali aj známe hráčske tváre. Keď sme ešte mávali v Radošine pohárové stredy, chodili k nám silné tímy. Pod Galisovým vedením prišiel Slovan na čele s Dubovským. Neviem, či to nebol jeho posledný zápas doma pred odchodom do Realu. O týždeň už bol v Madride. Za Fortunu hrávali také esá ako Jurkemik, Tittel, Pecko a mnohí ďalší.

Pripravujete sa aj na európsky šampionát?
Samozrejme, ako prvé sme si nechali do divadla priniesť televízor, ktorý sme tu nemali. V troch dňoch, keď nastúpi slovenská reprezentácia, sme zrušili predstavenia, nehráme. To by sme nevydržali.

Poznáte súčasnú generáciu hráčov?
Sledujem zápasy veľmi pozorne a myslím si, že mám prehľad. Pre mňa je jasnou jednotkou Marek Hamšík. To je rozum mužstva. Taký sme dlho nemali. Hamšík je hráč európskeho rangu. V Neapole je futbalovým pánom Bohom, taká superhviezda ako bol kedysi Maradona, to hovorí za všetko. A je to aj inteligentný chlapík, mal som možnosť sa s ním dva či tri razy v zákulisí nejakých vyhlásení zhovárať.

O niekoľko hodín sa začne šampionát, aké šance dávate slovenským futbalistom?
Som optimista a mám dojem, že postúpime zo skupiny. A nedokope nás ďalej len nejaká náhoda a šťastie. Prial by som futbalistom, aby práca, ktorú urobili, im priniesla odmenu. Účasť v osemfinále by vyjadrovala podľa mňa realitu, to je to, na čo máme sily. Máme ťažkých súperov, ale mohli by sme to zvládnuť. Najmä ak mužstvo chytí formu z prvej časti kvalifikácie na tento šampionát. Niektoré zápasy naši zahrali ako z veľkej knihy. Nebojácne. Takú kvalitu a prístup im prajem aj teraz.

Vy ste šéf divadla, ktoré malo nedávno ďalšiu premiéru, Kozák je šéfom tímu, ktorý čaká premiéra na majstrovstvách Európy. Poradili by ste mu niečo?
Potešilo by nás, keby prišli do nášho divadla. Možno v rámci prípravy na ďalšie zápasy. Bola by to pre nás česť. Priznám sa, keď nastupoval na trénerský post Ján Kozák, príliš som mu nedôveroval, ale dokázal zmobilizovať mužstvo, dať ho dokopy, našiel s hráčmi spoločnú reč. On a jeho hráči nepotrebujú teraz naše rady, ale maximálnu koncentráciu na to, čo ich čaká. Aby dostali všetku energiu a skúsenosť z minulých mesiacov do najbližších zápasov.

Máte dobrý prehľad vo futbale, ale i v iných športoch. Už ste v minulosti napísali hru Pokutové územie. Neuvažujete o téme z futbalového prostredia?
Ale áno. Túto myšlienku nosím v hlave už dlhšie. Uvažoval som a stále uvažujem, že sa jej budem venovať. Láka ma predovšetkým zákulisie. Možno situácia okolo futbalu je niekedy zaujímavejšia ako futbal sám. A interesujú ma najmä ľudia, ktorí okolo neho miništrujú i tí, čo majú vplyv na jeho chod.

Zbierate už materiál?
Zaoberám sa tým dlhšie, chodili sme pred mnohými rokmi s režisérom Jurajom Nvotom pozorovať v Trnave, keď končila jej sláva, čo sa deje mimo ihriska, debatovali sme s hráčmi, s Lacom Kunom i ďalšími. Videli sme veľa zápasov, poznali sme výborne atmosféru. Mal by to byť príbeh o tom, čo sa deje v šatni pred zápasom. Sedí tam človiečik, ktorý má odovzdať rozhodcovi bulletin Krásy nášho kraja, ale v ňom sú vložené peniaze… Držte mi palce, aby z toho niečo bolo.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#ME 2016 vo futbale
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku