On sa dostal do finále na kontinentálnom šampionáte o osem rokov neskôr. Na Eure 1984 viedol ako hlavný rozhodca zápas o zlato Francúzsko – Španielsko v Paríži. Vojtech Christov (71) je jediný Slovák, ktorému sa dostalo takejto výnimočnej pocty. Zvládol ju na jednotku.
Do praxe práve vstúpili vynovené futbalové pravidlá – ako ich vnímate? Budú prínosom pre futbal?
Vo väčšine prípadov nejde o zásadné zmeny, skôr kozmetické úpravy. Robia sa najmä preto, aby zatraktívnili futbal, boli v jeho prospech. Maju prispieť k tomu, aby sa hralo ofenzívne, utvárali sa šance, padali góly, skrátka, bolo viac futbalového korenia. Určite futbalu neuškodia.
Zavádzajú možnosť bránkovej techniky. Prikláňate sa k nej aj vy?
Už s ňou máme nejaké skúsenosti, techniku otestovali na menších turnajoch. Musíme sa prispôsobovať dnešku a rýchlemu futbalu. Rozhodcovia sú limitovaní v niektorých situáciách ľudským faktorom a zavše sa stane, že sa nedá postrehnúť, či lopta bola za čiarou alebo nie. Stalo sa, že ani bránkový rozhodca nevyhodnotil úplne správne situáciu. Technika nám môže pomôcť.
Futbalové pravidlá sú dosť konzervatívne. Zmeny v nich sa dlhý čas takmer nerobili…
Všetko v živote sa mení a mení sa aj obraz futbalu, spôsob hry. Prečo nie pravidlá? Keď si pozrieme zábery zo zápasov spred štyridsiatich rokov, máme pocit, že to bol peší futbal v porovnaní so súčasnosťou. Do futbalu vstupuje veda, medicína, okolo hráčov sa pohybujú tímy odborníkov. Kedysi sa pískalo postavenie mimo hry vždy, keď hráč stál za obrannou líniou, hoci nemusel mať záujem hrať. Teraz to už neplatí. Aj to sa robí len preto, aby padalo viac gólov.
Rozhodcom pomáha technika, je ich viac, ale hra je dynamickejšia. Majú to ľahšie alebo ťažšie ako vo vašich časoch?
To sa ťažko posudzuje, jednoznačná odpoveď neexistuje. Rozhodcovia to mali a aj majú ťažké. V každej dobe boli iné podmienky, aj možnosti. Robili sa pokusy s technikou, ale potvrdilo sa, že rozhodca je nenahraditeľný. Počítač nedokáže viesť stretnutie. Rozhodca by mal poznať futbal z pozície hráča, keď má pravidlá len naučené, chýba mu potrebný cit, ťažko sa mu rozlišuje faul. Úmyselný či neúmyselný. Alebo simulovanie. Nie každý pád ním je, ale, samozrejme, herecké výkony treba trestať.
V čom sa zmenila príprava arbitrov na veľké podujatie?
Priblížim to na jednej situácii. Keď som cestoval na MS v roku 1982 a 1986, hlásil som sa v dejisku týždeň pred prvým stretnutím. Trochu som sa aklimatizoval, zabehal si a išli sme na to. Teraz sa rozhodcovia chystajú rok predtým, absolvujú veľa seminárov, školení, praktických cvičení. Pomáha im početný tím odborníkov.
Vy máte za sebou aj hráčsku prax?
Samozrejme, hrával som dorasteneckú ligu v rodnom Vranove nad Topľou, čo mi neskôr pomohlo, ľahšie sa mi posudzovali niektoré veci, ako som už o tom hovoril. Mojimi spoluhráčmi boli napríklad Hoholko a Boroš, neskôr špičkoví futbalisti VSS Košice. Neskôr som sa dosť vážne zranil a moja futbalová kariéra sa skončila.
Aký by mal byť podľa vás ideálny rozhodca?
Ako samozrejmosť beriem výbornú fyzickú pripravenosť a perfektnú znalosť pravidiel. Okrem toho by som na prvé miesto kládol cit pre hru a dobré pozičné postavenie. Dôležité sú rýchle reakcie, ale nie zbrklé. Potrebná je tiež reč tela, výrazové prostriedky. Rozhodca dáva najavo svoje rozhodnutie aj mimikou, energickým gestom, ráznym fúknutím do píšťalky. To všetko je aj prevencia pre ďalší vývoj stretnutia, mal by si urobiť hneď na začiatku rešpekt. Niekedy správne rozhodne, ale pôsobí neistým dojmom, čo je zlé. Nemá byť na ihrisku stredobodom pozornosti, ale to neznamená, aby nezakročil rázne, keď je to potrebné.
Odviedli ste množstvo významných zápasov. Existuje taký, ktorý bol pre vás najťažší?
Dôležité je, aby rozhodca nebral na ľahkú váhu nijaký zápas. Inak by mohol mať problémy aj v žiackom stretnutí. Ak pristupuje k niektorému príliš suverénne, nesústredene, nemusí sa mu to vyplatiť. Zažil som to pred niektorými prípravnými stretnutiami, keď som im nevenoval dostatočnú pozornosť a potom som mal čo robiť, aby som ich zvládol.
Spomínate si aj na niektoré konkrétne stretnutie?
Nesmierne ťažký bol pre mňa štvrťfinálový zápas EPM Real Madrid – Inter Miláno, skončil sa 2:1. Hral sa 16. marca 1982. Bolo to v deň mojich narodenín, preto si tak dobre pamätám na zápas i na jeho termín. Zvládol som ho, delegát nemal vážnejšie výhrady, ale ja som vnútorné cítil, že to nebol môj optimálny deň. A bol som po ňom poriadne vyšťavený.
Cítili ste niekedy aj na najvyššej úrovni tlak zo strany zainteresovaných tímov, funkcionárov?
Nie, naozaj nie. Každý chce vyhrať, ale ak by sa aj vyskytli nejaké narážky, je umením rozhodcu z takéhoto rozhovoru rýchlo odísť. Ak má priemernú inteligenciu, rýchlo pochopí, kam sa uberá taká debata. Jedna vec však existuje. Rozhodca niekedy akoby podvedome robil aspoň trochu rozhodnutí v prospech silnejších mužstiev, favoritov, reprezentantov veľmocí, ktoré majú silné slovo aj na vysokých futbalových miestach. Tomu by nemal nikdy podľahnúť a viesť zápas len podľa toho, čo na ihrisku vidí.
Vy ste ako jediný slovenský rozhodca pískali finále ME. Bolo to v roku 1984 a Francúzsko v ňom zdolalo Španielsko. Prečo padla voľba na vás? Bola pri takomto výbere potrebná aj zákulisná politika, lobovanie?
Riadiaca komisia nasadzovala aj v minulosti na podobné stretnutia rozhodcov podľa typológie, podľa toho, akí súperi sa zišli a aký bol predpoklad, že rozhodca ich súboj zvládne. Šancu viesť finále šampionátu nemôže dostať rozhodca, ktorý nemá meno, ktorý si už nevybudoval renomé. Trošku ľahšiu pozíciu majú možno tí, ktorí reprezentujú silné federácie, Taliansko, Anglicko, Nemecko, automaticky sa berie, že to sú krajiny. kde sa hrá dobrý futbal a mali by mať aj dobrého rozhodcu. Nemusí to byť vždy pravda. Ten, kto pochádza, povedzme, z Azerbajdžanu, má ťažšiu úlohu.
Stretli ste sa na ihrisku aj s najväčším hviezdami. Aké ste mali s nimi skúsenosti?
Na 99 percent pozitívne. Veľkí futbalisti boli úplne normálni, skromní. Spomínam si na legendárneho Brazílčana Socratesa, keď pôsobil v Taliansku, hral proti Bayernu Mníchov, ak sa nemýlim vo štvrťfinále EPM, ktoré som viedol. Socrates, ktorý bol o dve hlavy vyšší ako ja, urobil nejaký priestupok, napomínal som ho žltou kartou, ale neprotestoval, neurobil nijaké odporujúce gesto, uklonil sa a odišiel. Inteligentný bol aj Nemec Rummenigge, vynikajúci hráč i človek, ak protestoval jeho spoluhráč, sám ho prišiel napomenúť. Veľký džentlmen na ihrisku bol Michel Platini. Nikdy sa neznížil k nešportovému správaniu. A bol to geniálny hráč. Také majstrovstvo, talent musí dostať futbalista zhora.
Vy ste pískali aj zápasy Argentíne, v ktorej drese nastúpil Diego Maradona. Aký bol?
Zažil som jeho dve tváre. Prvý raz som viedol zápas Argentíny na MS 1982 v Španielsku, vtedy bol ešte veľmi mladý a pútal na seba pozornosť len hrou. V tíme boli v tom čase ešte iné hviezdy. Potom som ho zažil v roku 1990, keď sa Argentínčania chystali na MS a nastúpili proti Izraelu v Tel Avive. Tam som už postrehol jeho excesy, rôzne gestá aj voči spoluhráčom i súperom. Nebolo to síce nič vážne, ale bolo vidieť, že mu trochu chýba sebadisciplína. Komické bolo, že ho stále sprevádzala niekoľkočlenná ochranka, priviedla ho pred výkopom až k postrannej čiare a po zápase ho zasa čakala tesne pri ihrisku. To už boli jeho úlety.
Teraz sa šampionát opäť uskutoční vo Francúzsku. Aké šance dávate slovenským reprezentantom v ich premiére?
Mám pocit, že forma i nálada sú dobré. Máme skúsených hráčov, nemyslím si, že niečo podceníme. Pre nás je úspechom, že sme už postúpili na šampionát a podľa mňa je v našich silách postúpiť aj zo skupiny. Ostatné sa uvidí. Položartom-polovážne som už hovoril aj šéfom nášho futbalu, že ja som im už vyšliapal cestičku do parížskeho finále pred 32 rokmi… (smiech) Myslím si, že toto mužstvo nám hanbu neurobí a môže hrať dobrú partiu aj s Angličanmi.
Prečo nemá Slovensko na ME hlavného rozhodcu?
Som presvedčený, že aj my máme dobrých rozhodcov. To, čo im chýba, je schopnosť predať sa, v dobrom zmysle slova. Nie, aby za každú cenu pútali na seba pozornosť, ale musia sa vhodne prezentovať, ukázať okrem dobrého rozhodovania, aj primeraný spôsob prejavu. V rozhodovaní ide tiež nielen o obsah, ale aj o formu. Rovnako je dôležité sa vedieť psychicky na stretnutie pripraviť, pôsobiť vyrovnane, mať zdravé sebavedomie. Rozhodcovia potrebujú – v dobrom – aj podporu vlastných funkcionárov, ktorí sa za nich vo vhodnej chvíli prihovoria, potrebujú sa oprieť o dovolenú futbalovú diplomaciu.
V sobotu pískal dorastencom v Prešove, v nedeľu v Paríži finále ME
Na majstrovstvách Európy 1984 viedol Vojtech Christov dva zápasy. Oba v parížskom Parku princov. V československej rozhodcovskej trojici mu na čiarach pomáhal ďalší Slovák Dušan Krchňák a Čech Josef Pouček.
Najprv ich čakal v skupine súboj NSR – Španielsko. Nemci obhajovali titul, ale 20. júna im súboj, ktorý označovali ako finále skupiny, nevyšiel. V prvom polčase Christov nariadil proti Nemcom penaltu, ale brankár Toni Schumacher ju chytil. Nakoniec však šampióni podľahli – v poslednej minúte Schumacher inkasoval.
„Na tomto šampionáte UEFA pripravila experiment, ktorý platil iba v roku 1984. Rozhodcovia boli doma, vo svojich krajinách. Čakali na nomináciu, jeden-dva dni pred stretnutím pricestovali do Francúzska a na druhý deň leteli domov. Aj ja som sa po stretnutí v skupine vrátil do Vranova. Veľkú výhodu som mal v tom, že som ťažký zápas bez chyby zvládol. Hodnotenia boli veľmi pozitívne, všetko nám hralo do kariet. Už pred odchodom som zachytil nejaké reči, že by som mal pískať finále. Ty ani nechoď domov, vraveli mi niektorí funkcionári, ale to boli len neoficiálne reči. V kútiku duše som však už veril, že by ma mohli vybrať aj na záverečný zápas celého turnaja.“
Vo štvrtok pricestoval domov a v piatok mu oznámili, že sa vracia do Paríža – dostal finále majstrovstiev Európy! Na sobotu mal delegáciu do Prešova na finále o československý dorastenecký titul domácich chlapcov s Ostravou. Organizátori ho oslovili s malou dušičkou, pýtali sa, či deň pred finále ME odpíska aj toto stretnutie.
„Prečo nie?“ čudoval sa. „Ja sa na ten zápas teším. Veľmi rád ho odpískam.“ Na tento okamih si veľmi dobre spomína. „Niektorí sa čudovali, prečo som sa tak rozhodol, ale neľutoval som. Ľudia kvitovali, že som neodmietol tento zápas. Pripravili mi skvelú atmosféru, srdečne ma privítali, zorganizovali autogramiádu, gratulovali mi k tomu, že povediem finále šampionátu. Bolo to veľmi milé.“
Na druhý deň večer, v nedeľu 25. júna, už dal pokyn na začiatok veľkého finále Francúzsko – Španielsko (2:0). „Bol to výnimočný zážitok. Bol som šťastný, že sa mi niečo také splnilo. Nad takýmto zápasom už nie je nijaký ďalší. To platí pre hráčov, trénerov i rozhodcov.“ Christov pripomína, že najmä posledné tri hodiny pred stretnutím, keď už bol na štadióne, sa mu nesmierne pomaly vliekli. „Priznávam, že som mal veľkú predštartovnú horúčku, napriek tomu, že už som mal niečo za sebou. Hneď po prvých minutách však zo mňa všetko spadlo.“
Bol to, samozrejme, náročný zápas. Veľká zodpovednosť, nechcel urobiť nijakú chybu, nič pokaziť. „Ale úplne najťažšie bolo takýto zápas stráviť už pred jeho začiatkom. Je veľa výborných rozhodcov, ale podľahnú často atmosfére, vplyvu prostredia, nechajú sa rozrušiť. Musel som sa dostať do normálnej pohody, byť optimálne pripravený psychicky. Či chcete, alebo nie, všetko na vás doľahne. Ste rozhodcom finále, ktoré sleduje celý futbalový svet! Musel som si dávať pozor, aby som sa, obrazne povedané, neprehrial. Aby som nebol nervózny, zbrklý. Mal som svoju metódu, ako všetko hodiť za hlavu a maximálne sa koncentrovať na výkon,“ uzatvára dnes 71-ročný Vojtech Christov.