To je opíjanie rožkom. Takto to nefunguje. Rozhoduje kvalita, ekonomická a hráčska sila tímov, ich reálne možnosti. Každý má nejaké limity, vyskakuje do výšky, na akú má. Je málo krajín v Európe, ktorých popredné tímy sú na tom horšie ako slovenské.
Výsledky v pohároch sú rok čo rok jasným dôkazom. MŠK pred Kodaňou trápil iného favorita – Athletic Bilbao. Vypadol až v play off, doma vyhral 3:2, vonku podľahol 0:1. Vládlo nadšenie a padali superlatívy, ktoré avizovali krajšie zajtrajšky.
Čo sa zmenilo za necelé dva roky? V zápasoch s Bilbaom nastúpil jediný hráč, ktorý bol aj teraz v žilinskom drese – Vavro. Áno, pre neho to bola dobrá škola, ktorú využil na svoj futbalový rast a už čoskoro všetko zužitkuje niekde inde.
Tímový úspech a skúsenosť sú v slovenských podmienkach neprenosné. Nedajú sa podávať ako štafetový kolík alebo zobrať ako vak s loptami a po roku či dvoch postaviť tam, kde sa skončilo. Každá situácia je iná, rôzni sú súperi i zloženie tímu. Mužstvá sú až na malé výnimky večnými začiatočníkmi na medzinárodnej scéne. Nemajú šancu prejsť aspoň po ceste, akou išla slovenská reprezentácia.
Šancu by mali v prípade, ak by aspoň dva-tri roky udržali káder, odohrali viacero ťažkých stretnutí v ostrých európskych skúškach a aj v domácej lige sa ocitli pravidelne pod väčším tlakom a museli zo seba vyžmýkať maximum.
Medzi Žilinou 2015 a Žilinou 2017 existuje len krehká kontinuita, ktorá na úspech nestačila. A je veľmi otázne, či o rok-dva stačiť bude.