Nejeden futbalový fanúšik si po vypočutí slov barcelonského trénera neveriacky klopal prstom na čelo. Čo to hovorí? Je pri zmysloch? Namiesto pokory z neho trčia priehrštia sebavedomia a arogancie?
Ale kdeže. Enrique veľmi dobre vedel, čo robí. V mimoriadne ťažkej chvíli sa odlepil z dna. Našiel v sebe kus motivátora. Po potupnom výprasku vkladal do zlomených duší hráčov nádej – kúsok po kúsku. Napokon, čo iné mu zostávalo?
Aj tie najväčšie hviezdy nainfikoval natoľko chytľavým pozititivizmom. Napokon, už dva dni po trpkej prehre predstúpila pred novinárov jedna z nich. „Stojíme pred výnimočnou výzvou. Nik iný by jej čeliť nemohol. Len my, sme totiž Barcelona,“ tvrdil Luis Suárez.
Mnohí si povedia: čo iné mali futbalisti Barcelony po hanbe v Parku princov vravieť? Keď už nepredviedli hrdinské činy na trávniku, museli zo seba súkať aspoň drsné slová.
Omyl. Nebolo to naivné divadlo. Žiadna hra s médiami, už vôbec nie zahrávanie sa s citlivými emóciami fanúšikov. Barcelončania v sebe objavili nepoddajnosť, nezlomnosť a najmä – vieru. Vedeli, že ak má ktosi splniť zdanlivo nesplniteľnú misiu, budú to práve oni.
Predurčoval ich k tomu výnimočný hráčsky materiál, ohromná sila fanúšikov a čaro Nou Campu. Aj keď je prázdny, pôsobí magicky. Keď sa zaplní, mení sa na kotol, v ktorom sa varia tie najchutnejšie futbalové príbehy.
V stredajšiu noc vrel naplno. A najmä veril. Do poslednej sekundy.