Musíš ešte hrať, musíš. Ďubeka dotlačil k rekordu syn, čakať na neho nebude

Absolútny rekordér dosiahol výnimočnú bilanciu vďaka dobrej dlhodobej výkonnosti i nemalej dávke šťastia.

„Vyhýbali sa mi vážne zranenia,“ vraví 35-ročný rodák zo Zvolena, ktorý sa k rekordnému číslu dopracoval len v dvoch kluboch – MFK Ružomberok (315 zápasov/46 gólov) a ViOn Zlaté Moravce-Vráble (110/28).

Keď sa chystáte na nový zápas, je to pre vás už len povinnosť, rutina alebo ešte aj radosť?

Sústreďujem sa na svoj výkon a aj po mnohých rokoch cítim pred zápasom napätie, aby všetko dobre dopadlo. Teším sa, že ešte stále môžem hrať.

Čo vás najviac motivuje?

Zápas mi stále poskytuje vzrušenie i emócie. Ak vyprchajú, už nebudem mať motiváciu hrať. Niekedy sa to ťažšie vysvetľuje. Jednoznačnejšia by bola moja odpoveď, keby ste sa pýtali, kto ma najviac motivuje.

Čítajte aj Skvelá prestrelka v Trenčíne. ViOn prišiel o bod v nadstavenom čase

Kto má na vás taký vplyv?

Desaťročný syn Tomáš, často tvrdí, že ešte budem dlho hrať. Najmä po zápase, keď bývam unavený, povzbudzuje ma, musíš ešte hrať, musíš… opakuje dookola. Tiež by chcel byť futbalista, hrá za banskobystrickú Duklu, často s ním chodím na tréningy. Aj kvôli nemu by som ešte chcel pokračovať.

Rád by si s vami raz zahral v jednom tíme?

(smiech) Tak dlho už čakať na neho nebudem… A zatiaľ nie je jasné, či z neho niečo bude. Má pred sebou ešte dlhú cestu. Dúfam, že nejaké futbalové gény podedil, bol by som rád, keby sa mu vo futbale darilo, ale nebudem ho do ničoho nútiť.

Čo by ste robili, keby ste už nehrali futbal?

Mám už svoj vek, ale držím sa zásady, že nie všetko staré je aj zlé. (smiech) V lige hrávali i hrajú aj starší hráči ako ja. Vždy by mal rozhodovať výkon. Dokončujem si trénerskú B-licenciu a rád by som sa aj v budúcnosti motal vo futbale. Párkrát som viedol už aj tréningy žiakov, bavilo by ma venovať sa detičkám, formovať ich, sledovať, ako sa zlepšujú.

Aktuálny tréner Zlatých Moraviec Ľuboš Benkovský je mladší ako vy. Ako vychádzate?

Bez problémov. Všetci vieme, kto je v tíme šéf, tým je povedané všetko, rešpektujeme to. To, že si tykáme, nič neznamená.

Pred príchodom do Zlatých Moraviec ste mali pár mesiacov voľno. Uvažovali ste aj o konci kariéry?

Nezišlo mi to na um, mal som len 31 rokov a 1. februára som končil v Maďarsku. Ozval sa tréner Juraj Jarábek a od leta som bol hráčom v Zlatých Moravciach. Mimochodom, tá pauza mi pomohla. Nabral som novú silu a energiu.

Na krátky čas ste si vyskúšali aj legionársky chlebíček. Prečo to nevyšlo?

Po desiatich rokoch v Ružomberku som prestúpil do Liberca. Viedol ho tréner Samo Slovák, jeho asistent bol Jožko Valachovič. Bola to výborná skúsenosť, vyhrali sme Český pohár. Po roku formoval v Ružomberku nové mužstvo tréner Ivan Galád, lákali ma späť. Na Liptove som strávil ďalšie dve sezóny. V mojom prípade platí, všade dobre, doma najlepšie.

A Maďarsko?

To bola iná situácia. Na jeseň som v Zalaegerszegu odohral všetky zápasy, ale nevládla spokojnosť s umiestnením, v zime vymenili vedenie a piati sme v tíme skončili. Pre mňa nečakané, lebo zmluvu som mal na dva roky. Krátko predtým sa ma majiteľ pýtal na nejakých hráčov zo Slovenska… Vo futbale nemáte nikdy nič isté a netreba všetkému veriť…

Ligovú premiéru ste zažili v ružomberskom drese, keď ste mali sedemnásť. Spomínate si na ten zápas?

Bolo to veľmi dávno, ale sú chvíle, na ktoré sa nezabúda. Nastúpil som za Starým mostom v Petržalke. Vyhrali sme 3:2, hral som posledných desať minút.

Bola liga pred dvoma desiatkami rokov kvalitnejšia?

Ťažko sa porovnáva. Liga bývala kvalitnejšia, teraz je dynamickejšia, lebo v nej hrá podstatne viac mladých hráčov.

V čom cítite najväčšie rozdiely?

Práve v skladbe tímov. Kedysi v nich bolo zopár mladíkov, sedemnásťročných by som možno narátal na prstoch ruky. A v kádroch bolo podstatne menej legionárov, to priniesla doba. Ale sú aj výnimky. V Ružomberku majú slovenský tím, čo si pamätám, tam bolo vždy málo cudzincov.

Foto: SITA, Milo Fabian

Mamadou Bagayoko, Tomáš Ďubek Tomáš Ďubek na archívnej snímke v ružomberskom drese.

Pred rokom hral ViOn v prvej šestke, teraz mu hrozí baráž o udržanie. Čo sa za necelý rok zmenilo?

Odišli dvaja kľúčoví hráči – Dávid Hrnčár a Filip Balaj. A s nimi aj 20 gólov. To by pocítilo každé mužstvo. Nezachytili sme úvod sezóny a potom sa to s nami už viezlo. Ale máme dosť silné i skúsené mužstvo, aby sme si prvoligovú súťaž udržali.

V Ružomberku ste sa pohybovali zväčša na vyšších priečkach, získali ste aj titul. Nepôsobia na vás záchranárske práce demotivujúco?

V prvej sezóne v Zlatých Moravciach som zažil zložitejšiu situáciu. Mali sme po jeseni 12 bodov, skončil tréner Jarábek a nakoniec sme sa zachránili aj bez baráže. Jasné, radšej by sme hrali o titul, ale teraz sa musíme koncentrovať, aby sme sa vyhli baráži, lebo tá býva nevyspytateľná.

Na Slovensku ste pôsobili len v dvoch kluboch. Uzavriete profesionálnu kariéru v Zlatých Moravciach?

Ešte o jej konci neuvažujem. Verím, že sezóna dobre dopadne, rád by som tu zostal. Už som sa v tom duchu vyjadril a majiteľ klubu mi vtedy pošepol, že to závisí len odo mňa. Má pravdu. Dôležité bude, aká bude moja výkonnosť a či budem pre klub užitočný.

Dávame do pozornosti Aktuality, diskusie, komentáre... Pridajte sa k nám a sledujte našu FB stránku Šport.Pravda.sk